Vinička bola celá úrodná a starostlivo obrobená. Tam sa na zeleninárstve urodilo všetko, čo k zdravému životu bolo treba. Rodila sa zelenina každého druhu a každým rokom vo veľkom množstve, na veľkej neohradenej ploche, väčšinou pod holým nebom. Pekná a bohatá to bola úroda, pretože zem tam obrábali Bulhari. Niekedy ich bolo viac, inokedy menej, na jar prišli, na jeseň odišli, ale nie všetci. Niektorí sa v Revúcej i natrvalo usadili. Na poli pracovali ľudia z Revúcej, Muránskej Dlhej Lúky a my, školáci, cez prázdniny. Úroda sa predávala priamo na „iničke“, v meste na „placu“, vozmi sa prevážala na Horehronie. Chýr o Bulharoch a ich úrode šiel ďaleko. Veľmi osožný bol Dolinský potok od Kúpeľov, ktorý títo majstrovsky využívali. Nikdy nič nevyschlo, vždy všetko dozrelo. Bulhari to vedeli, že čo kedy, kde zasadiť, zasiať, kedy čo cloniť, prikryť, odkryť, aby ani slnko, ani mráz ničomu neublížil.
Rád na týchto ľudí a na ich robotu spomínam. Odborníci to boli, zemi rozumeli, krásnu úrodu vykúzlili. Skoro každá rodina v Revúcej mala svoju záhradku a pestovala si zeleninu, napriek tomu zelenina z Viničky bola žiadaná. Tak sme niekedy, my, deti, žili na hornom konci Kúpeľnej ulice v dostatku zdravého ovocia a zeleniny. Toto všetko mi príde dnes na rozum, keď vidím drahé ovocie a zeleninu v obchodoch, dovezené z ďaleka. Keď počúvam, ako „pestovateľská firma“, ktorá nikdy nič nedopestovala, zvoláva ľudí na nákup preloženého tovaru z auta do auta, zaručene čerstvého. My sme to mali niekedy zadarmo. Ale nie zadarmo. Za všetkým bola statočná robota. Tam u nás dozrievalo bohatstvo a pre nás zdravie, zásluhou umu a usilovnosti dobrých a pracovitých ľudí.
23.4.2010
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
{jcomments on}

































Bolo to v rokoch, kedy sme v Revúcej na hornom konci Kúpeľnej ulice, v okolí starej horárne, v Doline a na Viničke (Viniške) prežívali detstvo a školské roky. V čase, keď Revúcke kúpele s okolím mali iný vzhľad, keď tam na majálesoch znela cigánska hudba, keď v kolkárni bolo počuť hlas padajúcich kolkov a dunenie gúľ v bubni. Keď Kúpeľná ulica bola plná gaštanov, líp a lavičiek, Dolina a Vinička zas plná záhrad a rôznych ovocných stromov. Sadili ich revúcki ovocinári a horár mesta i na okraj cesty, na zemi nikoho, aby bolo pre každého, i pre potomkov. A aj bolo, 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a