S prichádzajúcou jarou sa pomaly začal rozbiehať aj ochotnícky divadelný súbor na Revúčke - mestskej časti okresného mesta Revúca. Nevymysleli sme mu ešte žiadne meno, ale medzi sebou ho pracovne voláme „ďivaďeľní gang“. Rozhodli sme sa, že zahráme veselohru v štyroch dejstvách od Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon, ktorú sme si sami preložili do „kočorhénčiny“, resp. „švákacého jezika“, pretože presne v tom je ten vtip – spraviť divadlo tak trochu inak, teda v nárečí.V pôvodnom rozdelení postáv sme určili na rolu Zuzy Javorovej chlapa... Niežeby sme nemali dosť vhodných žien na túto rolu, ale tento chlap by sa na postavu Zuzy veľmi hodil a pripadalo nám to aj komické, predpokladám, že by to ocenili aj diváci. Bohužiaľ, kvôli zdravotným problémom vybraného herca sme od tohto plánu museli odstúpiť a hľadať „novú Zuzu“, čo sa podarilo celkom rýchlo a mohli sme začať.
Herecké obsadenie teda vyzerá nasledovne:
- Mara Malecká – Dominika Pelleová (23 r., Revúčka): tvrdohlavá, chamtivá, priebojná matka, ktorej nejde o šťastie jediného syna, ale o peniaze a majetok
- Jano Malecký – Pavel Šepík (34 r., Revúca): Marin manžel, rozvážny, rozumný, obraňuje šťastie syna, nemá rád rodinné hádky a štvanice
- Miško Malecký – Ján Johan (24 r., Revúčka): syn Mary a Jana, slušný, dobrý a verný mládenec, ľúbi Aničku, ale musí odísť na vojnu
- Zuza Javorová – Anna Bombová (18 r., Revúčka): vdova, hrdá, tvrdohlavá, neústupčivá
- Anička Javorová – Nikola Kederová (15 r., Revúčka): Zuzina dcéra, skromné, poslušné, dobre vychované dievča, ľúbi Miška a je mu verná
- Števko – Milan Kubej (31 r., Revúčka): paholok u Javorov, mladý a veselý mládenec s podrezaným jazykom, rád sa zabáva
- Dora – Martina Rusnáková (26 r., Revúca): stará miestna klebetnica, dohadzovačka, príživníčka, všade kradne, vyrába rozbroje medzi rodinami Javorovou a Maleckou.
Schádzali sme sa viac – menej pravidelne v miestnej „kultúre“, začali sme čítaním textov, aby si každý zvykol na svoju postavu. Popravde, už len čítať tento scenár v nárečí bolo náročné, nieto si ho ešte aj natisnúť do hlavy, ale pomaly to šlo a rozbiehali sme sa. Postupne sme k čítaniu dopĺňali aj pohyb po scéne. Aby sme sa vedeli lepšie vžiť do svojej postavy a presnejšie si predstavili, ako to má celé vyzerať, každý si povinne musel pozrieť inscenáciu Ženského zákona a priznávam, že potom to šlo už oveľa lepšie.
Spočiatku sme trénovali len v klubovni, až neskôr sme šli na pódium – dosky, ktoré znamenajú svet J Všetci sme totálni amatéri, len naša „režisérka“ a herečka v jednom sa tejto činnosti venuje v rámci štúdia, inak nik nemá o divadle ani šajnu. Spočiatku to vyzeralo jednoducho, veď čo? Naučíme sa texty, kto má kde stáť, čo robiť, ktorým smerom sa dívať... Ha, no to sa povie, ale keď už stojí človek na javisku, je to úplne o niečom inom. Zrazu všetko zabudne, čo povedať, kam ísť, čo chytiť do ruky, je to nové prostredie, na ktoré si treba tiež zvyknúť.
Na to však bolo potrebné vytvoriť aj kulisy. Dali sme sa teda do roboty, veď ruky máme zdravé, všetko sme si vyrobili a postavili sami. Chlapi pozháňali materiál a náradie, z ktorého pozbíjali základné kulisy. Vyrobili drevenú konštrukciu, na ktorú ženy pribíjali kartóny, následne ich natreli na bielo a oblepili bielym papierom. Ponatierali dvere a okná, ktoré sa dozdobili záclonkami a kvetmi. Scéna sa bude opakovať vo všetkých dejstvách, akurát že dôjde k malým úpravám, nakoľko dej sa odohráva raz u Maleckých, raz u Javorov. Jednoducho sa izba zrkadlovo obráti, zmenia sa malé detaily a hrá sa ďalej. Ešte je potrebné pozháňať niekoľko vecí na dekoráciu a zariadenie izby, ale to už zvládneme hravo, to najťažšie zo stavby máme za sebou.
Pred sebou však máme najvážnejšiu vec – vyskúšať si hranie s hotovými kulisami a bez textov v ruke. Čas do premiéry sa kráti a práce ešte máme vyše hlavy, aby bolo všetko tak, ako má byť, aby každý ovládal svoju postavu a texty, aby vedel, kedy sa kam pohnúť, komunikovať navzájom a vnímať aj diváka. Termín premiéry je zatiaľ aj nám tajomstvom, ale s končiacim sa letom určite príde aj prvé predstavenie. O tom budeme samozrejme všetkých informovať a budeme veľmi radi, keď nás prídete podporiť aj osobne. Ak bude mať predstavenie úspech a bude o neho záujem, nebránime sa ani „kočovaniu“ a radi zahráme aj v okolitých obciach, nie len na Revúčke. Tak nám držte palce.
12.8.2010
Martina Rusnáková, Revúca
FOTOGRAFIE Z PRÍPRAVY
{gallery}kultura/revuca/revucka{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).