S prichádzajúcou jarou sa pomaly začal rozbiehať aj ochotnícky divadelný súbor na Revúčke - mestskej časti okresného mesta Revúca. Nevymysleli sme mu ešte žiadne meno, ale medzi sebou ho pracovne voláme „ďivaďeľní gang“. Rozhodli sme sa, že zahráme veselohru v štyroch dejstvách od Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon, ktorú sme si sami preložili do „kočorhénčiny“, resp. „švákacého jezika“, pretože presne v tom je ten vtip – spraviť divadlo tak trochu inak, teda v nárečí.V pôvodnom rozdelení postáv sme určili na rolu Zuzy Javorovej chlapa... Niežeby sme nemali dosť vhodných žien na túto rolu, ale tento chlap by sa na postavu Zuzy veľmi hodil a pripadalo nám to aj komické, predpokladám, že by to ocenili aj diváci. Bohužiaľ, kvôli zdravotným problémom vybraného herca sme od tohto plánu museli odstúpiť a hľadať „novú Zuzu“, čo sa podarilo celkom rýchlo a mohli sme začať.
Herecké obsadenie teda vyzerá nasledovne:
- Mara Malecká – Dominika Pelleová (23 r., Revúčka): tvrdohlavá, chamtivá, priebojná matka, ktorej nejde o šťastie jediného syna, ale o peniaze a majetok
- Jano Malecký – Pavel Šepík (34 r., Revúca): Marin manžel, rozvážny, rozumný, obraňuje šťastie syna, nemá rád rodinné hádky a štvanice
- Miško Malecký – Ján Johan (24 r., Revúčka): syn Mary a Jana, slušný, dobrý a verný mládenec, ľúbi Aničku, ale musí odísť na vojnu
- Zuza Javorová – Anna Bombová (18 r., Revúčka): vdova, hrdá, tvrdohlavá, neústupčivá
- Anička Javorová – Nikola Kederová (15 r., Revúčka): Zuzina dcéra, skromné, poslušné, dobre vychované dievča, ľúbi Miška a je mu verná
- Števko – Milan Kubej (31 r., Revúčka): paholok u Javorov, mladý a veselý mládenec s podrezaným jazykom, rád sa zabáva
- Dora – Martina Rusnáková (26 r., Revúca): stará miestna klebetnica, dohadzovačka, príživníčka, všade kradne, vyrába rozbroje medzi rodinami Javorovou a Maleckou.
Schádzali sme sa viac – menej pravidelne v miestnej „kultúre“, začali sme čítaním textov, aby si každý zvykol na svoju postavu. Popravde, už len čítať tento scenár v nárečí bolo náročné, nieto si ho ešte aj natisnúť do hlavy, ale pomaly to šlo a rozbiehali sme sa. Postupne sme k čítaniu dopĺňali aj pohyb po scéne. Aby sme sa vedeli lepšie vžiť do svojej postavy a presnejšie si predstavili, ako to má celé vyzerať, každý si povinne musel pozrieť inscenáciu Ženského zákona a priznávam, že potom to šlo už oveľa lepšie.
Spočiatku sme trénovali len v klubovni, až neskôr sme šli na pódium – dosky, ktoré znamenajú svet J Všetci sme totálni amatéri, len naša „režisérka“ a herečka v jednom sa tejto činnosti venuje v rámci štúdia, inak nik nemá o divadle ani šajnu. Spočiatku to vyzeralo jednoducho, veď čo? Naučíme sa texty, kto má kde stáť, čo robiť, ktorým smerom sa dívať... Ha, no to sa povie, ale keď už stojí človek na javisku, je to úplne o niečom inom. Zrazu všetko zabudne, čo povedať, kam ísť, čo chytiť do ruky, je to nové prostredie, na ktoré si treba tiež zvyknúť.
Na to však bolo potrebné vytvoriť aj kulisy. Dali sme sa teda do roboty, veď ruky máme zdravé, všetko sme si vyrobili a postavili sami. Chlapi pozháňali materiál a náradie, z ktorého pozbíjali základné kulisy. Vyrobili drevenú konštrukciu, na ktorú ženy pribíjali kartóny, následne ich natreli na bielo a oblepili bielym papierom. Ponatierali dvere a okná, ktoré sa dozdobili záclonkami a kvetmi. Scéna sa bude opakovať vo všetkých dejstvách, akurát že dôjde k malým úpravám, nakoľko dej sa odohráva raz u Maleckých, raz u Javorov. Jednoducho sa izba zrkadlovo obráti, zmenia sa malé detaily a hrá sa ďalej. Ešte je potrebné pozháňať niekoľko vecí na dekoráciu a zariadenie izby, ale to už zvládneme hravo, to najťažšie zo stavby máme za sebou.
Pred sebou však máme najvážnejšiu vec – vyskúšať si hranie s hotovými kulisami a bez textov v ruke. Čas do premiéry sa kráti a práce ešte máme vyše hlavy, aby bolo všetko tak, ako má byť, aby každý ovládal svoju postavu a texty, aby vedel, kedy sa kam pohnúť, komunikovať navzájom a vnímať aj diváka. Termín premiéry je zatiaľ aj nám tajomstvom, ale s končiacim sa letom určite príde aj prvé predstavenie. O tom budeme samozrejme všetkých informovať a budeme veľmi radi, keď nás prídete podporiť aj osobne. Ak bude mať predstavenie úspech a bude o neho záujem, nebránime sa ani „kočovaniu“ a radi zahráme aj v okolitých obciach, nie len na Revúčke. Tak nám držte palce.
12.8.2010
Martina Rusnáková, Revúca
FOTOGRAFIE Z PRÍPRAVY
{gallery}kultura/revuca/revucka{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.