Pridávala úsmevné doplnky charakteristické pre letoru básnika, puncovaného vitalistu - nielen ako poeta. Priblížila nám priam do triedy postavy našej slovenskej klasickej poézie i moderny. Jej analýza románov predpísanej beletrie, charakteristika postáv, dejov samo osebe bolo skôr zážitkom ako „vyučovaním“. Nadchla ma natoľko, že pri obligátnych písomných úlohách zo slovenčiny z možných tém vybral som si voľnú tému, ako napr. fejtón. Ľúbilo sa jej to pochválila ma, úloha sa čítala pred celou triedou a neskôr i iným ročníkom, keď obaja sme boli už z Revúcej dávno preč, ako ukážka - vzor dobrej slohovej práce (ale to je už viac o mne a do kontextu témy azda ani nepatrí). Kultúrnou aktivitou „prikryla“ revúcke osvetové snaženia. S jej recitačnými – tanečnými - hudobnými a divadelnými programami sme účinkovali nielen v Revúcej, ale i v okolitom regióne. Divadlo bolo jej mimoriadnou láskou, počas trojročného pôsobenia na revúckom gymnáziu režírovala niekoľko divadelných predstavení. V divadelnej hre „Vrabčie hory“ určila mi hlavnú rolu spolu s mojou spolužiačkou z oktávy, ktorá kolegyňa mi nebola „ľahostajná“. Rozhodla o tom so zle skrývaným figliarskym úsmevom v jarných predmaturitných dňoch revúckych podvečerov r. 1951, keď sme začali nacvičovať prvé dejstvá hry. Vyvolávam si úlomky romantiky z tých mesiacov neromantických začiatkov politických procesov v politike (Husák, Novomeský, Clementis) - „hľadanie nepriateľov vo vlastných radoch“. Novomeský bol jej vzácny, nie pre politickú exponovanosť, ale modernosť jeho poézie.
Po maturite stratila sa mi z dohľadu, ona odišla do Rimavskej Soboty, ja do Košíc. Neskoršie sme boli v kontakte písomnom, občas i telefonickom. Po rokoch. Ale to už moje vyprávanie by mohlo skončiť, nechám prehovoriť ju niekoľkými vetami citátov z jej listov v korešpondencii, ktorú si schovávam ako vzácne amulety.
... „do Revúcej sa vraciam rada nielen v spomienkach.“ ... „ej, boliže to pekné tie revúcke roky! Plné nadšenia čosi urobiť, rozčeriť prúd, podieľať sa na kultúrnom dianí nie pre peniaze, ale jednoducho preto, že sme tým naším kultúrnym programom kohosi potešili“ ... “rada si evokujem krásnu atmosféru na gymnáziu, na recitačných a divadelných predstaveniach, ktoré som tak rada a láskyplne k umeniu organizovala“ ... „V roku1951 som odišla na gymnázium do Rimavskej Soboty, odkiaľ ma vyšupli pre moje tmárstvo, ako sa vtedy nazývalo s pohanou náboženské cítenie, a prešla som na Strednú poľnohospodársku školu, kde som u pána riaditeľa našla plné pochopenie pre moje umelecké záľuby a úspešne reprezentovala školu po celej republike s divadielkom poézie“ ... „Vždy ma zaujímali osudy mojich študentov, ich prehry aj výhry, ktoré boli aj mojimi výhrami a prehrami. Vďaka Pánu Bohu tých prehier bolo menej, výhier viac, o čom svedčia i Vaše básnické zbierky, ktoré pohladia dušu ako vôňa ruží alebo teplá mamina dlaň.“
Ako autor textu dodávam, že s rimavskosobotskými stredoškolákmi s divadielkom poézie pochodila časť Slovenska - Tisovec, Brezno, Dolný Kubín, ale i Čiech (Praha, Prostějov, České Budějovice). Ešte pred piatimi rokmi dávala kondície z nemčiny študentom i dospelým. Priebežne populárnymi článkami publikovala v časopisoch (Život, Slovenka, predtým i v Práci).
Neverím, že sa jej niekto niekedy ospravedlnil za to, že z nej urobili druhotriednu v spoločnosti rovných len preto, že princípy kresťanských hodnôt zostali v nej ukotvené, že nevedela robiť kompromisy s vlastným svedomím. Napriek všetkému nikdy nerezignovala, zostala optimistkou, nerekriminuje a k nikomu necíti zášť. Žije v dome dôchodcov v Želiezovciach, je spokojná, obklopená tlačeným slovom lustruje v časopisoch, selektuje v hodnotách, bulvári a odmieta gýč. Hovoril som s ňou asi pred desiatimi dňami telefonicky.
Tento text je o pani profesorke Bete Tomkuljakovej, narodenej 8. júla 1917 v Bobrovci, v Liptove. Celý život pracovala a žila prevažne na Gemeri (Tisovec, Revúca, Rimavská Sobota). Tohto roku bude 60 ročné výročie maturity jej študentov z tretej generácie povojnových maturít v. r. 1951 na revúckom gymnáziu, kam i sám patrím. Žiaľ „málo je už z nás“. V zbierke básní „Chvíle a chvíľky“ – v básni, v málo poetickej klasickej “tercine“, ktorú som jej venoval, premietal som sklamania naše, a iste i jej, v časoch, ktoré sme, žiaľ, museli prežiť také aké boli.
Pani profesorka, za všetko a v mene všetkých Vám ďakujem!
Miroslav Ďurinda,
Košice, január 2011
Texty k fotografiám:
Farebná fotografia vpravo hore - Budova Prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, v ktorom vyučovala v tých rokoch profesorka Beta Tomkuljaková.
Spoločná čierno biela fotografia - Divadelný súbor revúckeho gymnázia sa predstavil 8. mája 1951 hrou „Vrabčie hory“. Prvý rad zľava: Ľudovít Barančok, Mária Kellerová, Peter Hofmeister. Stredný rad zľava - sediaci: Michal Makróci, Oľga Rovná, profesor Andrej Grega, profesorka Beta Tomkuljaková (režisér), profesor Ladislav Kubaško. Horný rad zľava - stojaci: Oľga Černoková, Michal Savčenko, Lýdia Chalupková, Vladimír Savčenko, Blanka Dobšinská, Miroslav Ďurinda, Mária Zapletalová, Karol Pulcner.
{jcomments on}

































Revúcke gymnázium tých rokov, o ktorých sa idem zmieniť, akoby ešte dýchalo čarom minulých čias, akoby tu ešte zostávala ozvena krokov študentov Prvého slovenského evanjelického gymnázia z rokov 19. storočia. Tu ako sextán stretol som moju pani profesorku, ktorú s týmto privlastňovacím prívlastkom, som pre seba “vnútorne“ takto nazýval. Áno, učila ma slovenčinu až do maturity. Prístupná, prívetivá, vždy “úsmevne“ naladená. Na gymnáziu priťahovala študentov šarmom svojich kultúrnych aktivít s nevyčerpateľnou kreativitou, entuziazmom, optimizmom. Veruže neboli to jednoduché roky 1949 - 1951, kto neprežil, ani nepochopí. Plné politicko - sociálnych zmien, 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a