zvratov, konštrukcií. Nie, ona, pani profesorka, nikdy neskĺzla na vtedy „atraktívne“ politikárčenie, zostávala vždy nad politikou. Výborná slovenčinárka, zaľúbená do literatúry - beletrie, poézie. Vedela o nich hovoriť zaujímavo, informovane, výklady spestrovala vlastnými skúsenosťami a postrehmi. Dodnes mi zostáva v oku ako z pódia pri katedre rozoberá poéziu nášho velikána básnika Jána Smreka, ktorého kedysi ako poslucháčka filozofickej fakulty požiadala o interview a on ho poskytol. Pridávala úsmevné doplnky charakteristické pre letoru básnika, puncovaného vitalistu - nielen ako poeta. Priblížila nám priam do triedy postavy našej slovenskej klasickej poézie i moderny. Jej analýza románov predpísanej beletrie, charakteristika postáv, dejov samo osebe bolo skôr zážitkom ako „vyučovaním“. Nadchla ma natoľko, že  pri obligátnych písomných úlohách zo slovenčiny z možných tém vybral som si voľnú tému, ako napr. fejtón. Ľúbilo sa jej to pochválila ma,  úloha sa čítala pred celou triedou a neskôr i iným ročníkom, keď obaja sme boli už z Revúcej  dávno preč, ako ukážka - vzor dobrej slohovej práce (ale to je už viac o mne a do kontextu témy azda ani nepatrí). Kultúrnou aktivitou „prikryla“ revúcke osvetové snaženia. S jej recitačnými – tanečnými - hudobnými a divadelnými programami sme účinkovali nielen v Revúcej, ale i v okolitom regióne. Divadlo bolo jej mimoriadnou láskou, počas trojročného pôsobenia na revúckom gymnáziu režírovala niekoľko divadelných predstavení. V divadelnej hre „Vrabčie hory“ určila mi hlavnú rolu spolu s mojou spolužiačkou z oktávy, ktorá kolegyňa mi nebola „ľahostajná“. Rozhodla o tom so zle skrývaným figliarskym úsmevom v jarných predmaturitných dňoch  revúckych podvečerov r. 1951, keď sme začali nacvičovať prvé dejstvá hry. Vyvolávam si úlomky romantiky z tých mesiacov neromantických začiatkov politických procesov v politike  (Husák, Novomeský,  Clementis)  - „hľadanie nepriateľov vo vlastných radoch“. Novomeský bol  jej vzácny, nie pre politickú exponovanosť, ale modernosť  jeho poézie.

Po maturite stratila sa mi z dohľadu, ona odišla do Rimavskej Soboty, ja do Košíc. Neskoršie sme boli v kontakte písomnom, občas i telefonickom. Po rokoch. Ale to už moje vyprávanie by mohlo skončiť, nechám prehovoriť ju niekoľkými vetami citátov z jej listov v korešpondencii, ktorú si schovávam ako vzácne amulety. ... „do Revúcej sa vraciam rada nielen v spomienkach.“ ... „ej, boliže to pekné tie revúcke roky! Plné nadšenia čosi urobiť, rozčeriť prúd, podieľať sa na kultúrnom dianí nie pre peniaze, ale jednoducho preto, že sme tým naším kultúrnym programom kohosi potešili“ ... “rada si evokujem krásnu atmosféru na gymnáziu, na recitačných a divadelných predstaveniach, ktoré  som tak rada a láskyplne k umeniu organizovala“ ... „V roku1951 som odišla na gymnázium do Rimavskej Soboty, odkiaľ ma vyšupli pre moje tmárstvo, ako sa vtedy nazývalo s pohanou náboženské cítenie, a prešla som  na Strednú poľnohospodársku školu, kde som u pána riaditeľa našla plné pochopenie pre moje umelecké záľuby a úspešne reprezentovala školu po celej republike s divadielkom poézie“ ... „Vždy ma zaujímali osudy mojich študentov, ich prehry aj výhry, ktoré boli aj mojimi výhrami a prehrami. Vďaka Pánu Bohu tých prehier bolo menej, výhier viac, o čom svedčia i Vaše básnické zbierky, ktoré pohladia dušu ako vôňa ruží alebo teplá mamina dlaň.“

Ako autor textu dodávam, že s rimavskosobotskými stredoškolákmi s divadielkom poézie pochodila časť Slovenska - Tisovec, Brezno, Dolný Kubín, ale i Čiech (Praha, Prostějov, České Budějovice). Ešte pred piatimi rokmi dávala kondície z nemčiny študentom i dospelým. Priebežne populárnymi článkami publikovala v časopisoch (Život, Slovenka, predtým i v Práci). Neverím, že sa jej niekto niekedy ospravedlnil za to, že z nej urobili druhotriednu v spoločnosti rovných len preto, že princípy kresťanských hodnôt zostali v nej ukotvené, že nevedela robiť kompromisy s vlastným svedomím. Napriek všetkému nikdy nerezignovala, zostala optimistkou, nerekriminuje a k nikomu necíti zášť. Žije v dome dôchodcov v Želiezovciach, je spokojná, obklopená tlačeným slovom lustruje v časopisoch,     selektuje v hodnotách, bulvári a odmieta gýč. Hovoril som s ňou asi pred desiatimi dňami telefonicky.

Tento text je o pani profesorke Bete Tomkuljakovej, narodenej 8. júla 1917 v Bobrovci, v Liptove. Celý život pracovala a žila prevažne  na Gemeri (Tisovec, Revúca, Rimavská Sobota). Tohto roku bude 60 ročné výročie maturity jej študentov z tretej generácie povojnových maturít v. r. 1951 na revúckom gymnáziu, kam i sám patrím. Žiaľ „málo je už z nás“. V zbierke básní „Chvíle a chvíľky“ – v básni, v  málo poetickej klasickej “tercine“, ktorú som jej venoval, premietal som sklamania naše, a iste i jej, v časoch, ktoré sme, žiaľ, museli prežiť také aké boli.

Pani profesorka, za všetko a v mene všetkých Vám ďakujem!

Miroslav Ďurinda,
Košice, január 2011

Texty k fotografiám:
Farebná fotografia vpravo hore - Budova Prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, v ktorom vyučovala  v tých rokoch profesorka Beta Tomkuljaková.  

Spoločná čierno biela fotografia - Divadelný súbor revúckeho gymnázia sa predstavil 8. mája 1951 hrou „Vrabčie hory“. Prvý rad zľava: Ľudovít Barančok, Mária Kellerová, Peter Hofmeister. Stredný rad zľava - sediaci: Michal Makróci, Oľga Rovná, profesor Andrej Grega, profesorka Beta Tomkuljaková (režisér), profesor Ladislav Kubaško.  Horný rad zľava - stojaci: Oľga Černoková, Michal Savčenko, Lýdia Chalupková, Vladimír Savčenko, Blanka Dobšinská, Miroslav Ďurinda, Mária Zapletalová, Karol Pulcner.

{jcomments on}