a potom od roku 1900 meštiansku školu. V maďarskej metropole vyštudoval vyššiu priemyselnú školu.
Ako dobrovoľník bol 1. októbra 1911 povolaný do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil v Rakúsku. 1. augusta 1914, po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, nastúpil na výkon vojenskej služby rakúsko – uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front prvej svetovej vojny. Vojenskú uniformu už nevyzliekol a stal sa vojakom z povolania. V auguste 1915 sa prihlásil do srbskej armády. Vo februári 1917 bol na vlastnú žiadosť preložený do právomoci komisie pre formovanie československých vojsk v Rusku. Podieľal sa na nábore do československých légií v Rusku, s ktorými prešiel Sibír. V roku 1920 sa vrátil do vlasti, do novovytvorenej Československej republiky, ako veliteľ pluku v hodnosti majora. V roku 1921 bol prijatý do československej armády ako dôstojník z povolania. Zastával dôležité diplomatické a veliteľské funkcie. V roku 1933 bol povýšený na brigádneho generála. V tom čase bol v československej armáde jediným Slovákom, ktorý dosiahol túto hodnosť, neskôr bol povýšený na divízneho generála.
Odchod do exilu
V roku 1939 sa vytvorením Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava zavŕšilo rozbitie Československa, ktoré sa R. Viesta hlboko dotklo. Chcel odísť do exilu, ale odrádzali ho, aby ako vysoký vojenský funkcionár zotrval v pohnutých časoch na Slovensku a svojimi skúsenosťami a váhou svojej autority vplýval na dianie. A preto zotrval. Po vzniku Slovenskej republiky predseda vlády nového štátu Jozef Tiso ho ustanovil za generálneho inšpektora formujúcej sa slovenskej vojenskej armády. Situácia v lete 1939 naozaj spela k vojnovému konfliktu. O svojom rozhodnutí odísť zo Slovenska sa nezmieňoval, v jednom si však bol istý, keď nastane kritická chvíľa, odíde. Koncom augusta sa zdržiaval v Budapešti pri plnení služobných povinností. Poslal list rodine i ministrovi národnej obrany, že odchádza do exilu. Emigroval do Francúzska, kde si robil poznámky zo svojich dojmov. Takto za päť rokov zapísal štyri zošity. V roku 1940 bol chvíľu veliteľom 1. československej divízie vo Francúzsku, potom sa preplavil z Francúzska do Veľkej Británie, kde sa zúčastňoval na práci československej vlády v Londýne. V roku 1942 vystúpil v BBC, kde slovenských vojakov vyzval, aby nebojovali proti Rusom.
Odsúdený na trest smrti a posledný rozkaz...
Slovenský štát sa dokázal právne tvrdo vysporiadať s ľuďmi, ktorí z neho odišli. V neprítomnosti bol vojenským súdom v Bratislave odsúdený na trest smrti a pozbavený slovenského štátneho občianstva a prezident Tiso mu odmietol udeliť milosť. V roku 1944 prišiel na Slovensko. Hoci bol vážne chorý, ujal sa velenia povstaleckej armády v Slovenskom národnom povstaní. Stal sa predsedom Rady na obranu Slovenska a člen Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Po ofenzíve nemeckých vojsk vydal na Donovaloch v noci z 27. na 28. októbra posledný rozkaz na prechod celej povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Po odchode do hôr boli spolu s generálom Jánom Golianom zatknutí Nemcami. Pri vypočúvaní sa správal dôstojne, hodný cti vysokého dôstojníka československej armády.
Jeho životná púť skončila na neznámom mieste v roku 1945. Popravu pravdepodobne vykonali v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu v presne nezistenom čase. Počas života i po svojej smrti bol vyznamenaný mnohými domácimi i zahraničnými radmi a medailami. V roku 1945 bol in memoriam povýšený do hodnosti armádneho generála.
Text a foto: Martina Urbanová

































Mesto Revúca pod záštitou Martina Glváča, ministra obrany SR, v spolupráci s Vojenským historickým ústavom Bratislava, Oblastnou organizáciou SZPB Rožňava, Základnou organizáciou SZPB generála Viesta Revúca a Klubom generálov SR organizujú spomienkovú slávnosť spojenú s konferenciou venovanú 125. výročiu narodenia revúckeho rodáka armádneho generála Rudolfa Viesta, ktorá sa uskutoční 24. septembra v Revúcej. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a