úloh prevažovalo zdravé pracovné vypätie, ktoré ma aj v mojej lesníckej robote motivovalo potom ešte dlhé roky. Niekoľkostootisíckubíková kalamita sa nakoniec spracovala načas, drevná hmota nevyšla nazmar a podkôrny hmyz vyšiel naprázdno. Všetko sa zvládlo bez kibicovania ochrancov prírody. O tých sme vtedy ešte ani nechyrovali!
Možno, že práve počas hektických kalamitných rokov 1964 – 1965 si gemerský rodák Ing. Ľudovít Barančok uvedomil, že jeho lesnícke srdce patrí Hnileckej doline, nachádzajúcej sa na južnom Spiši, v okrese Gelnica. Drsnému, no ľúbeznému kraju. Jeho lesom, jeho ľuďom. Kolegom – lesníkom, lesným robotníkom a robotníčkam. Aj tak bolo! Zdržal sa tam dlho – tridsať rokov! Z južného Spiša odchádzal z najvyššej riadiacej funkcie - ako riaditeľ Lesného závodu Margecany.


Až dôchodcovský vek prebudil v ňom túžbu po domove a srdce pocítilo potrebu vrátiť sa na rodný Gemer, do Revúcej, kde žije aj jeho mladší brat, tiež lesný inžinier a kde bol lesníkom aj ich otec.
Medzi neduhmi, ktoré sa v osemdesiatke už občas pritrafia, Lajko Barančok najviac pociťuje slabnúci zrak. Čo si nedokáže prečítať aj z týchto riadkov, rozlúšti, ako ho poznám a ako sa mi aj sám priznal, srdcom, spomienkami. Nezvyknú v nich chýbať ani najkrajšie miesta jeho plodnej lesníckej kariéry v Hnileckej doline: mohutný lesný hrebeň Hekerová nad Smolníkom, pyšný a vysoký Zlatý stôl nad Starou Vodou, nádherná dlhá dolina Bystrý potok, či hora Špiciberg nad Gelnicou...A všade ľudia! Nadmieru skromní, ale aj nadmieru pracovití. Nezabudnuteľní...
Ladislav Malák
Fotografie: autor + rodina Sakáčovcov z Gelnice
{jcomments on}


































Zavolať bývalého kolegu Ing. Ľudovíta Barančoka, lesníka – penzistu do Revúcej, je pre mňa vždy príjemné. Ale telefonické spojenie medzi jeho Gemerom a mojím Abovom, ktoré sa udialo nedávno, bolo výnimočné. Lajkovi, ako ho aj ja volám takmer 50 rokov, odvtedy čo sa poznáme, som mu chcel na diaľku vyše 130 km predniesť vinš k osemdesiatinám. V jeho hlase bolo zreteľne cítiť dojatie i radosť, že ešte aj po dvadsiatich rokoch od odchodu na dôchodok si naň jeho spolupracovníci spomenú. S gratuláciou k jubileu som teda nebol jediný.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a