richtár, mešťanosta, rodoľub, mecén, cirkevný činiteľ, zakladajúci člen Matice slovenskej. Narodil sa pred 190 rokmi - 8.2.1822 v Kameňanoch. Do Revúcej prišiel v roku 1841, kde si zriadil obchod. Ihneď sa zapojil do národnobuditeľskej činnosti a stal sa knihovníkom prvej slovenskej knižnice v meste.
Revúckym richtárom bol v rokoch:1850 - 1852, od 28. januára 1862 do 8. mája 1862 (vzdal sa) a mešťanostom v rokoch 1869 - 1870. Štyri desiatky rokov bol senátorom mesta. V meste založil ústav pre siroty. Bol činovníkom v evanjelickej cirkvi - v Revúcej sa stal presbyterom a v Chyžnom zborovým dozorcom. Matej Nandrássy bol roduverným Slovákom. Hoci jeho presvedčenie mu v tom období bolo skôr na prekážku, zachoval si ho až do smrti. Jeho životným cieľom bolo vytvorenie slovenskej strednej školy v Revúcej. Už v roku 1849 spolu so Samuelom (Samom) Tomášikom išli do Viedne na panovnícky dvor, aby ako predstavitelia Muránskej doliny, okrem iného, žiadali aj pomoc pri zriaďovaní slovenských škôl. V roku 1852 podporoval návrh na zriadenie slovenskej reálky v Revúcej. V júni 1861 sa spolu s Karolom Pavlom Štefančokom zúčastnil memorandového národného zhromaždenia v Martine, za čo ho nazvali zradcom vlasti a pozbavili funkcie senátora. V roku 1862 sa stal členom prípravného výboru pre založenie slávneho revúckeho gymnázia, ktorému spolu s manželkou venovali 200 zlatých ako základinu.
Počas celej existencie, v rokoch 1862 - 1874, bol jeho miestnym dozorcom (inšpektorom) a neustále ho podporoval finančne a materiálne. Organizoval zbierky na jeho udržiavanie, riešil problémy s otvorením ďalšej slovenskej školy Učiteľského semeniska (ústavu), ako i so zabezpečovaním chodu školskej jedálne.
Intenzívne pomáhal pri výstavbe novej budovy gymnázia, stavanej zo zbierok v rokoch 1871 - 1874. Veľa úsilia vynakladal na odrážanie útokov proti gymnáziu, jeho študentom a profesorom, ktorým vypomáhal aj po násilnom zatvorení školy, keď ostali bez práce. O jeho zásluhách Július Botto napísal: „Nandrássy bol v gymnáziu všetko, vykonávajúcou pravicou a exekutívou a nebyť domu Nandrássyovského, tak myslím, že by sa aj gymnázium revúcke sotva života dožilo". Zomrel 30. 5. 1889. Jeho osobnosť v Revúcej pripomína pamätná tabuľa na Nandrássyho dome (sídlo Slovenskej sporiteľne) na Námestí slobody a hrob s náhrobkom v mestskom cintoríne.
Dušan Dubovský
Prečítajte si aj toto:
Jana Perásková: Slávne gymnázium na gazdovskom dvore
{jcomments on}
štvrtok, 12 apríl 2012 12:25
Pripomíname si tých, ktorí stáli pri zrode Prvého slovenského gymnázia v Revúcej - Matej Nandrássy Doporučený
Napísal(a) Dušan Dubovský
V nasledujúcich týždňoch postupne uverejním na stránke Maj Gemer (aj za spolupráce Revúckych listov) niektoré osobnosti Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Takto si nielen pripomenieme významného výročie zrodu gymnázia, ale i tých, ktorí sa vyznamnou mierou pričinili o jeho zrod i existenciu. Dnes začíname Matejom Nandrássym, po ktorom je pomenovaná aj jedna z revúckych ulíc.
V tomto roku, kedy si pripomíname 150. výročie založenia Slovenského evanjelického a.v. gymnázia - Prvého slovenského gymnázia, s úctou si spomíname na tých, ktorí stali pri jeho zrode. K nim patril aj Matej Nandrássy, kupec, obchodník, ľudovýchovný pracovník,
Zverejnené v
Revúca
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.