Pán horár Bomba, po zadelení prác, odišiel. Ženy – lesné víly začali zhromažďovať konáriská na kopy, pilčíci tie najväčšie rozpiľovali. Terén neschodný. Z vrcholu Kohúta nič nevidno. Je tam čučoriedková plantáž, podotýkam, že nekonečná. Nekonečné množstvo ihličnanov. Títo ľudia svojou prácou udržiavajú naše hory, aby vôbec boli. Mzdy symbolické. Bez lásky k lesu by to asi nedokázali, aj keď oni o tom ani nehovoria. Preto patrí mojich pár viet obdivu k nim, ľuďom práce, kandidátom na medaily „Neznámy lesný robotník“.
Po chvíľke pobudnutia s nimi ma zlákala tabuľa so smerovkou, že do Revúcej je 2.40 hod. cesty po modrej značke. Za Malým Kohútom som značku stratila a rozhodla sa z dvoch ciest pre tú nepravú. A po vyše 4 hodinách som sa ocitla v Mokrej Lúke, „vybrhlená“ v blatách. Zamaskovaná v šiltovke a okuliaroch som nastupovala do autobusu na Revúcu, kde ma aj spoznala jedna moja známa, ktorá si najskôr myslela, že nejaká stará pani bola vykopávať zemiaky v nejakom blatistom teréne.
No, a táto téma, tak blízka človeku – „zablúdila som“, odštartovala naše rozprávanie o príhodách, ako kto a kedy zablúdil. Aspoň zopár z nich uvediem:
Môj synovec teraz v septembri bol autom na Hrlici, dedine v horách. Pri dome, kde bol na návšteve, sa z hory vynoril zjavne zúfalý muž, doškriabaný, na pokraji síl. Spýtal sa, kde vlastne je. Napojili (pohostili) ho, a on ich poprosil, či by ho neodviezli na Krokavu. Povedali mu, že však to je neďaleko, len za tým kopcom. On, že už neurobí ani krok, od rána blúdi, ináč je z Nitry a je na chate u kamaráta práve na Krokave. Odviezli ho, nechceli vziať peniaze, ale kým sa vymotával zo sedadla, nechal tam dosť významnú bankovku (50 €).
Dušan I. mi tiež raz porozprával ako išiel na huby v smere na Železník a na lesnej ceste – zvážnici videl osobné auto. Bolo to poobede. Keď sa vracal po inej trase našiel tam tri ženy unavené, uplakané. Od rána sú vonku a nevedia kde nechali auto. Nasmeroval ich tam, keďže je lepšie znalý terénu.
Špecifické pre Kohút je, že v hmle sa už množstvo ľudí odtáralo až do Čiernej Lehoty. Ak to bolo v noci, tak už tam radšej prenocovali. Pokiaľ mali peniaze, išli okľukou cez Štítnik, Jelšavu, až do Revúcej - asi
Čo je to však v porovnaní s prípadom jednej Rusky. Čítala som v jednej „komsomolskej“ tlači (minulý rok tam neter robila vo firme), že dedinčanka odišla na huby a mesiac jej nebolo. Už sa s ňou rozlúčili, keď sa nečakane zjavila. Celý čas, keď bola stratená, žila na lesných plodoch a hľadala stopy po nejakej lesnej ceste, kde by bolo možné nájsť stopy po aute.
Tých príhod je neúrekom. Ale všetky majú niečo spoločné: strach, pokoru pred horou. Pud sebazáchovy vyprovokuje toľko síl, toľko prosieb k Bohu, anjelovi strážnemu, k predkom atď., atď. A oni Ti povedia, veď tu sme, ako by si to ináč zvládla. Ďakujem, z hĺbky duše, srdca a svojho bytia... Ale už nebudem riskovať.
Alžbeta ZATROCHOVÁ
Foto: autor
{gallery}obsah/zdychava/betka{/gallery}
{jcomments on}

































Dvadsiateho tretieho septembra začala oficiálne jeseň a keďže u nás bol ten prekrásny týždeň, snažila som sa ho využiť na pobyt v prírode. Lesný závod Revúca zamestnáva brigádnicky ženy a mužov na práce v lese. V zime sú bez práce i bez peňazí, taká je legislatíva. Chcela som o nich niečo napísať, a tak dvadsiateho tretieho septembra som nastúpila s nimi do Avie, ktorá štartuje pred predajňou Jednoty v Muránskej Zdychave. Cieľ bol zaujímavý: Kohút – asi 1419 metrov nad morom. V smere Karafová sme zastali, asi tak hodinu cesty od Kohúta. Odtiaľ už bolo treba ísť pešo. V zákrute sa na nás celkom kľudne pozeral jeleň, bez známok strachu. No a tá hodina, to bolo stúpanie, kruté stúpanie,
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-