Pán horár Bomba, po zadelení prác, odišiel. Ženy – lesné víly začali zhromažďovať konáriská na kopy, pilčíci tie najväčšie rozpiľovali. Terén neschodný. Z vrcholu Kohúta nič nevidno. Je tam čučoriedková plantáž, podotýkam, že nekonečná. Nekonečné množstvo ihličnanov. Títo ľudia svojou prácou udržiavajú naše hory, aby vôbec boli. Mzdy symbolické. Bez lásky k lesu by to asi nedokázali, aj keď oni o tom ani nehovoria. Preto patrí mojich pár viet obdivu k nim, ľuďom práce, kandidátom na medaily „Neznámy lesný robotník“.
Po chvíľke pobudnutia s nimi ma zlákala tabuľa so smerovkou, že do Revúcej je 2.40 hod. cesty po modrej značke. Za Malým Kohútom som značku stratila a rozhodla sa z dvoch ciest pre tú nepravú. A po vyše 4 hodinách som sa ocitla v Mokrej Lúke, „vybrhlená“ v blatách. Zamaskovaná v šiltovke a okuliaroch som nastupovala do autobusu na Revúcu, kde ma aj spoznala jedna moja známa, ktorá si najskôr myslela, že nejaká stará pani bola vykopávať zemiaky v nejakom blatistom teréne.
No, a táto téma, tak blízka človeku – „zablúdila som“, odštartovala naše rozprávanie o príhodách, ako kto a kedy zablúdil. Aspoň zopár z nich uvediem:
Môj synovec teraz v septembri bol autom na Hrlici, dedine v horách. Pri dome, kde bol na návšteve, sa z hory vynoril zjavne zúfalý muž, doškriabaný, na pokraji síl. Spýtal sa, kde vlastne je. Napojili (pohostili) ho, a on ich poprosil, či by ho neodviezli na Krokavu. Povedali mu, že však to je neďaleko, len za tým kopcom. On, že už neurobí ani krok, od rána blúdi, ináč je z Nitry a je na chate u kamaráta práve na Krokave. Odviezli ho, nechceli vziať peniaze, ale kým sa vymotával zo sedadla, nechal tam dosť významnú bankovku (50 €).
Dušan I. mi tiež raz porozprával ako išiel na huby v smere na Železník a na lesnej ceste – zvážnici videl osobné auto. Bolo to poobede. Keď sa vracal po inej trase našiel tam tri ženy unavené, uplakané. Od rána sú vonku a nevedia kde nechali auto. Nasmeroval ich tam, keďže je lepšie znalý terénu.
Špecifické pre Kohút je, že v hmle sa už množstvo ľudí odtáralo až do Čiernej Lehoty. Ak to bolo v noci, tak už tam radšej prenocovali. Pokiaľ mali peniaze, išli okľukou cez Štítnik, Jelšavu, až do Revúcej - asi
Čo je to však v porovnaní s prípadom jednej Rusky. Čítala som v jednej „komsomolskej“ tlači (minulý rok tam neter robila vo firme), že dedinčanka odišla na huby a mesiac jej nebolo. Už sa s ňou rozlúčili, keď sa nečakane zjavila. Celý čas, keď bola stratená, žila na lesných plodoch a hľadala stopy po nejakej lesnej ceste, kde by bolo možné nájsť stopy po aute.
Tých príhod je neúrekom. Ale všetky majú niečo spoločné: strach, pokoru pred horou. Pud sebazáchovy vyprovokuje toľko síl, toľko prosieb k Bohu, anjelovi strážnemu, k predkom atď., atď. A oni Ti povedia, veď tu sme, ako by si to ináč zvládla. Ďakujem, z hĺbky duše, srdca a svojho bytia... Ale už nebudem riskovať.
Alžbeta ZATROCHOVÁ
Foto: autor
{gallery}obsah/zdychava/betka{/gallery}
{jcomments on}

































Dvadsiateho tretieho septembra začala oficiálne jeseň a keďže u nás bol ten prekrásny týždeň, snažila som sa ho využiť na pobyt v prírode. Lesný závod Revúca zamestnáva brigádnicky ženy a mužov na práce v lese. V zime sú bez práce i bez peňazí, taká je legislatíva. Chcela som o nich niečo napísať, a tak dvadsiateho tretieho septembra som nastúpila s nimi do Avie, ktorá štartuje pred predajňou Jednoty v Muránskej Zdychave. Cieľ bol zaujímavý: Kohút – asi 1419 metrov nad morom. V smere Karafová sme zastali, asi tak hodinu cesty od Kohúta. Odtiaľ už bolo treba ísť pešo. V zákrute sa na nás celkom kľudne pozeral jeleň, bez známok strachu. No a tá hodina, to bolo stúpanie, kruté stúpanie, 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a