Úradnícka kantína bola spojená aj s hostincom, miestnou krčmou, túto obdobne mali Lerchovci, ktorí mali aj mäsiarstvo a hospodárstvo, kde chovali kravy a ošípané. Okrem toho ich dodávateľmi boli miestni a okolití gazdovia (ak to kontingent dovoľoval). Z Maďarska nakupovali ošípané, tzv. „bagúny“, vážiace niekoľko metrákov, známe dobrou slaninou. Vykladali ich z vagónov v továrenskej kolónii neďaleko parku. Kantína mala aj svoj bitúnok, kde sa porážali zvieratá. Po vzniku Slovenského štátu bolo zavedené prídelové hospodárstvo skoro na všetky druhy spotrebného tovaru, značne to postihlo všetko obyvateľstvo, v tomto období tu boli časté štrajky a protestné hladové pochody, smerujúce na Obvodný notársky úrad v Slavošovciach. Organizátori štrajkov putovali z miestnej žandárskej stanice do vtedajšieho sídla okresu - do Dobšinej a odtiaľ až do Ilavy, prípadne Leopoldova.
V spomínanej kantíne sa však varilo kvalitne, kde pani Anna Lerchová neprestala variť ani v čase SNP, všestranne pomáhala tu usadeným partizánskym oddielom. Varilo sa aj v nižnej časti papierne Masníkove, kde priamo pre partizánov varila p. Hricová, syn ktorej tragicky zahynul ako jeden z účastníkov SNP pri výbuchu 23.10.1944.
Pani Lerchová pokračovala vo svojej záslužnej práci aj v povojnových rokoch, po odchode na dôchodok varila a bola vedúcou školskej jedálne v novovybudovanej Základnej škole. Jej prístup k deťom bol aj tu materinský, deti museli dostávať všetko, čo stravovacie normy predpisovali, osobne predpísané kvantum v surovom a varenom stave prevažovala. Kuchynský odpad sa nepredával ani nevynášal, v spolupráci s vtedajším MNV zabezpečila každoročne chov niekoľkých ošípaných, ktoré sa po dosiahnutí potrebnej váhy spracovali a boli niekoľko týždňov súčasťou stravy v ŠJ. Zomrela krátko po odchode z povolania, ktoré bolo jej celoživotným. Pochovaná je na miestnom cintoríne. Počas svojho života vydala niekoľko zaujímavých publikácií týkajúcich sa úpravy a spracovania jedla. Tieto venovala svojim zákazníčkam. Zo zachovanej publikácie „Osvedčené predpisy na úpravu mäsitých jedál svojim vzácnym zákazníčkam venuje Vd. Anna Lerchová, mäsiarstvo Slavošovce“. Tak je to na uvedenej publikácii uvedené.
Dnes niektoré z týchto receptov predkladám na porovnanie a ako spomienku na túto skromnú a vzácnu ženu pôsobiacu v Slavošovciach, tak ako sa zachovali v mojom súkromnom archíve. Verím, že viaceré z týchto receptov poslúžia mnohým gurmánom. Pozrime sa teda pod pokrývku hrnca, v ktorom varila teta Anna Lerchová.
Hovädzia polievka
Dobrú hoväzdziu polievku nedokáže uvariť každý. Aj tu veľa závisí od kvality mäsa. Mäsiar by mal vedieť na aký účel sa mäso kupuje. Ku
Cigánska pečienka
Z nízkej roštenky vyberieme kosti, naklepeme, osolíme, posypeme tlčeným čiernym korením, poobkladáme krájanou slaninou, cibuľou a pripravenou plnkou (¼ kg bravčového, ¼ kg vareného údeného mäsa, 2 vajíčka natvrdo, soľ a zelený petržlen). Roštenku skrútime, previažeme, prípadne spojíme ihlami a dáme piecť na rozpálený olej, prípadne masť, do ktorej pridáme petržlen, mrkvu, zeler, bobkový list a nové korenie. Pomaly dusíme za stáleho podlievania. Keď je mäso mäkké, šťavu zaprášime múkou a zalejeme 2 dcl červeného vína. Keď je pečienka hotová, scedíme ju a zbavíme ihiel. Pokrájané podávame s cestovinovou prílohou.
Sviečková na spôsob diviny
Pripravenú sviečkovicu necháme pred spracovaním odležať, aj 2 dni. Očistíme ju od blán a prešpikujeme hustou údenou slaninou. Posolíme a necháme chvíľu postáť. V pripavenej nádobe rozpálime olej, na ktorom usmažíme sviečkovicu do červena. Do oleja pridáme ¼ kg narajbanej koreňovej zeleniny, trochu paradajok, bobkového lístia, celého čierneho korenia, trocha octa a ďalej dusíme pod pokrievkou. Keď je už mäso mäkké, zeleninu pretrieme cez sito, urobíme tmavú zápražku, do ktorej precedíme šťavu zo sviečkovice a vložíme pretretú zeleninu, dobre povaríme a podľa potreby rozriedime vodou, nakoniec pridáme kyslú smotanu. Pokrájame na prst hrubé kúsky, podávame s makarónmi, prípadne špagetami, prípadne aj so žemľovými knedľami. Omáčku môžeme podávať v osobitnej nádobe.
Klobáska
Klobásky robíme obvykle z mäsa drobno pomletého, alebo hrubšie posekaného, podľa chuti. Zo sekanej hmoty môžeme urobiť dlhšie páry klobások, z mäsa nadrobno pomletého 10-
Pečienkové jaterničky
Uvaríme potrebné množstvo podhrdliny, pečienku a pľúca. Má to byť cca ½ kg varenej pečienky, asi 40 dkg podhrdliny, 30 dkg pľúc, 40 dkg surovej pečienky, 5 žemlí namočených v mlieku alebo
Pečené mladé prasiatko
Zabité mladé prasiatko dobre očistené opatrne vypitváme. Zvnútra posolíme, zvonku nie, pretože koža by sa neprepiekla pekne a hladko. Pod krk dáme malú rajničku (obrátene), aby neupadla hlava a upiekla sa pekne do červena. Je potrebný väčší pekáč, aby nevytiekla šťava. Pečieme v dobre vyhriatej rúre, mažeme horúcou masťou, olejom, do ktorého sme pridali pivo. Ďalej už nesmieme prudko piecť. Keď ušká začínajú prudko červenieť, prikryjeme ich papierom alebo alobalom. Keby sa chrbát prasiatka prudko piekol prikrývame ho mastným papierom, potom sa už môže piecť aj prudšie. Ak by sa objavili pľuzgiere, miesto hneď prepichneme a potrieme masťou. Pečieme 2,5 – 3 hodiny. Pri krájaní treba opatrnosť, aby chrumkavá koža nenavlhla. Hlavu odrežeme, prasiatko rozrežeme pozdĺž a potom na potrebné kúsky. Na veľkú misu zostavíme tak, aby malo formu prasiatka, do otvorenej papuľky dáme jablko, prípadne kvietok. Podávame so zemiakovou kašou, do ktorej sme vmiešali žĺtky. Droby, pľúca, nôžky, pečienku, srdce, obličky uvaríme na kyslú polievku s bobkovým listom a čiernym korením. Pokrájame ich na rezance, dáme späť do polievky, prisolíme, pridáme ocot a zatrepeme kyslou smotanou. Do tejto môžeme pridať smažené rožky, nakrájané a opečené na tuku.
Jahňacina s fazuľou
Na osobu možno počítať s 10 - 20 dkg bielej suchej fazule a 15 - 25 dkg z prednej časti jahňaciny, prípadne baraniny. Očistenú a predtým namočenú fazuľu uvaríme na mäkko, ale tak, aby sa nerozpadla. Na kilo baraniny, pokrájanej na väčšie kúsky, počítame 4 cibule pokrájané nadrobno, ktoré smažíme do zlatova, posypeme mletým čiernym korením, posolíme, zalejeme troškou vody a vložíme pokrájané mäso, posolíme a pod pokrývkou dusíme do polomäkka. Pridáme 1 dcl hustého paradajkového pretlaku, 2 strúčky nadrobno posekaného cesnaku a podľa potreby bieleho vína. Ešte trocha podusíme, pridáme fazuľu a spolu povaríme.
Škvarkové pagáčiky I.
1 kg
Škvarkové pagáčiky II.
Vo vlažnom mlieku si urobíme kvások z 2 dkg droždia a 1 kockou cukru. Do misky dáme ½ kg hladkej múky, 10 dkg masti, trocha soli. Pridáme pripravený kvások a pripravíme hustejšie závinové cesto, ktoré necháme na teplom mieste vykysnúť. Pripravíme ½ kg zomletých mastných škvariek, primiešame mleté čierne korenie a soľ podľa potreby. Vykysnuté cesto vyvaľkáme, roztrieme naň rovnomerne škvarky a trikrát prekladáme, podobne ako maslové cesto – vždy jedným smerom (postupne odpredu, odzadu, sprava, zľava), vždy s 25 minútovou prestávkou. Keď je už vyvaľkané, vykrajujeme pagáčiky a kladieme na suchý plech, necháme ešte kysnúť. Pred pečením vrchnú plochu ozdobíme nožom, potrieme žĺtkom a pečieme v teplej rúre.
Škvarkové pagáčiky sypké
Rozmrvíme cca ½ kg mletých škvariek s ½ kg múky, pridáme 1 vajíčko, soľ a ½ balíčka kypriaceho prášku. Vypracujeme na hladké cesto, vyvaľkáme na hrúbku prsta, povykrajujeme drobné pagáčiky, ktoré pomažeme žĺtkom. Pečieme v horúcej rúre, vydržia dlho.
Plnená paprika
Pokiaľ varíme
Plnený kaleráb
Pripravíme si stredne veľké kaleráby (cca 12 kusov), ktoré očistíme a umyjeme. Z 9 kalerábov skrojíme vrch aj s mladými lístkami a vydlabeme do nich ostrou lyžicou vnútro. Zvyšné 3 kaleráby a vydlabané vnútro pokrájame na drobné kúsky, spolu so zeleným petržlenom a s drobnými mladými lístkami kalerábu dusíme. Osobitne podusíme na polomäkko ryžu s cibuľkou, hríbami (ak ich nemáme, môžeme vynechať), pridáme 15 dkg zomletej teľaciny, prípadne mäkkej hovädziny, 10 dkg mletého údeného mäsa, 1 polievkovú lyžicu smotany. Touto hmotou plníme pripravené kaleráby, prikryjeme odrezanými vrškami a vo veľkej rajnici, prípadne v jenskom skle v horúcej masti dusíme spolu s pokrájaným kalerábom. Občas pridáme trochu vody. Keď je kaleráb mäkký, vyberieme ho na hlbokú misu, do sekaného vmiešame 1 a ½ dcl smotany s troškou múky. Dobre povaríme a vylejeme na vybrané plnené kaleráby. Podávame s prílohou podľa uváženia.
A na záver niekoľko ukážok ako sa varilo kedysi a
aké chute mali naši predkovia za cisára pána.
Dobová kuchárska kniha nám ich približuje nasledovne:
Šalát zo slimákov
Uvar 15 slimákov s pomerne veľkou ulitou, potom obsah vyber z domčekov, očisti ich náležite a nakrájaj ich po dĺžke na tenké kúsky, nakrájaj obdobne 4 dobre očistené sardele, na drobno posekaj celú cibuľu. Všetko spolu dobre zmiešaj, urovnaj na tanier alebo misku, polej octom, dobrým olejom, posyp mletým čiernym korením, oblož koláčikmi z natvrdo uvarených vajec.
Zaprávané drozdy
Do čista ober 24 drozdov, prípadne škovránkov, dobre vyber črievka, vtákov dobre omy a uzavri drievkami. Na drobné rezance pokrájaj niekoľko cibulí, panvicu dobre vymasti maslom, jej dno vysypaj cibuľovými rezancami. Na takto pripravenú nádobu narovnaj vtáčiky, primerane ich posoľ, nechaj piecť kým cibuľka sčervená. Potom vtákov vyber, urovnaj na inú panvicu. Potom vyber jedného alebo dvoch upečených vtáčikov, daj ich do hmoždiera, dobre roztlč, daj k tej hnedej cibuli a nechaj ešte chvíľu podusiť. Nalej k tomu pohár rakúskeho vína a naberačku hovädzej polievky, pridaj k tomu polovicu do zlatova osmaženej žemle. Všetko nechaj ešte trocha povariť. Potom to cez sitko prelej na pripravených vtákov, dovar, pridaj citrónovú kôru, následne vtáčikov urovnaj na misku, polej takto pripravenou omáčkou a okolo urob veniec z pripraveného maslového cesta.
Hovädzí chvost
Daj na panvicu kus loja, masla, prípadne oleja, štyri na kolieska nakrájané cibule, kúsok zázvoru, niekoľko zrniek čierneho korenia, nového korenia, piepor, bobkový list, trocha tymiánu. Na toto daj v kĺboch nasekaný hovädzí chvost, osoľ ho a nechaj dusiť, kým nezmäkne. Chvíľami podlievaj polievkou alebo vodou. V závere varenia pridaj ocot podľa chuti, aké kyslé chceš mať. Takto pripravený chvost vyber, omáčku preceď do druhej nádoby. Urob dobrú hnedú zápražku, pridaj k tomu na rezance pokrájanú citrónovú kôru, kus do hneda upraženého cukru – karamelu. Toto všetko vlej opäť na chvost. Nechaj všetko ešte povariť a môže sa podávať.
27. máj 2010
Pripravil PaedDr. Milan Sajenko
{jcomments on}

































V spomienkach súčasníkov zostali zachované mnohé tradičné, ale aj netradičné jedlá nielen z obdobia prvej republiky, ale aj Slovenského štátu. Tie tradičné mali svoje korene a sociálny pôvod v našich domácnostiach, súviseli s dobou, a tým aj s ich ekonomickou situáciou. Na Štítnickej doline dávala obživu živiteľom rodín Slavošovská papiereň. Bolo tu mnohonárodnostné zloženie, od pôvodných nemeckých rodín, cez slovenské, maďarské a české. (V rokoch 1939-45 aj ruskí a ukrajinskí obyvatelia, ktorí sa tu prechodne usadili.) Boli to inžinieri, technici so svojimi rodinami, budovatelia vtedy aktuálnej železničnej trate Slavošovce – Kopráš – Tisovec – Brezno v smere na Banskú Bystricu. Prevažná časť
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-