turistických klubov i Matice slovenskej.
Starosta obce Slavošovce a zároveň poslanec KSK Ing. Štefan Bašták privítal účastníkov v sále kultúrneho domu. Oboznámil ich s históriou obce, ktorej súčasťou sú významné osobnosti, ako P. E. Dobšinský, Ondrej Vansa, Ján Čajak ml., Johanka Gyűrkyová a ďalší. Po krátkom občerstvení sa účastníci presunuli do pamätnej izby P. E. Dobšinského, kde ich sprevádzal jej zakladateľ a správca PaedDr. Milan Sajenko. Po prehliadke sa všetci dali na pochod ku vchodu do tunela, ktorý trval cca 25 min. V areáli pred vchodom, kde je novopostavený prístrešok autora Rudolfa Pažitku, bola krátka prestávka na oddych a občerstvenie. Pred začiatkom vstupu nás PaedDr. M. Sajenko oboznámil s históriou výstavby tunela. Datuje sa od roku 1941 do roku 1944, kedy v lete 1944 bola stavba zastavená pre vypuknutie SNP. I keď práce potom ešte zčasti pokračovali do roku 1949, tunel nebol uvedený do prevádzky, pretože po navrátení územia južného Slovenska po kapitulácii Maďarska trať stratila pôvodný význam.
Počas prechodu tunelom nás zaujal jeho veľmi zachovalý stav, široký 4 m a vysoký 6,5 m. Pôsobil dojmom, akoby bol dokončený iba prednedávnom. Ocenili sme kvalitu a precíznosť práce ľudí, ktorí ho stavali. Jeho vek skoro 70 rokov pripomínali iba krásne kvaple, ktoré sa počas desaťročí vytvorili na niektorých miestach. Po 45 minútach chôdze sa objavilo svetlo na konci tunela a my sme z neho vyšli do krásneho slnečného dňa. Po prejdení rovného i členitého úseku, kadiaľ mali byť položené koľajnice sme vošli do Koprášskeho tunela, dlhého 245 m. I k tomuto tunelu, tak ako k Slavošovskému a tunelu Pod Dielikom, nebola dokončená trať. Koprášsky tunel slúžil v minulosti ako sklad ovocia a zeleniny, preto bol z oboch strán zamurovaný. T. č. je priechodný len vďaka vysekanému otvoru. Po prejdení tunela sme sa ocitli na širokom priestranstve. Tam nás už očakávali zástupcovia Banskobystrického samosprávneho kraja, obce Magnezitovce a priaznivci revúckeho regiónu, s ktorými sme zotrvali v družnom rozhovore. Občerstvenie vo forme chutného guláša, ovčieho syra i makovej a orechovej štrúdle nám prišlo veľmi vhod. V blízkosti miesta oddychu sa nachádza Mníšanský viadukt. Fotografické zábery z neho a z okolitej prírody nepotrebujú komentár.
Cesta späť tunelmi nám ubehla veľmi rýchlo a od obce Slavošovce dostal každý účastník Účastnícky list. Zámer organizátorov spojiť dobré s užitočným sa splnil. Na svoje si prišli tí, ktorým je blízke obnovovať, či objavovať staré zabudnuté skvosty vytvorené predošlými generáciami, kochať sa krásou gemerskej prírody a upevniť priateľské vzťahy v rámci regiónov. Zásluhou obcí Slavošovce a Chyžná Voda, mikroregiónov Štítnicka dolina a Magnezit stretnutia smerujú k zachovaniu artefaktov tunelov pre budúce generácie a využívaniu a verme, že i s finančným prispením štátnych orgánov a samospráv na rozvoj turistiky a cestovného ruchu.
Ďakujeme organizátorom za krásny zážitok a tešíme sa na ďalšie stretnutie.
Oľga Benediktyová,
predsedníčka MO
Matice slovenskej v Rožňave
Fotografie: Gejza a Robert Benediktyovci, Ivan Sajenko
{gallery}obsah/slavos/tunel/homolka{/gallery}
Fotografie Karola Žigu z Revúcej
{gallery}obsah/slavos/homolka{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 26 september 2011 18:56
Prechod tunelom, ktorým dodnes žiadny vlak neprešiel, ale prešla desaťmesačná Karolínka, ale aj vyše 80-roční seniori Doporučený
Napísal(a) Oľga Benediktyová
Dňa 24. septembra 2011 sa uskutočnil turistický prechod Slavošovským tunelom pod Homôlkou (744 m n. m.), ktorý zorganizovala obec Slavošovce za spolupráce poslancov, starostov, priaznivcov Revúckej a Štítnickej doliny a za podpory sponzorov. Záujem o prechod 2400 metrov dlhým tunelom bol mimoriadne veľký. Zo slavošovskej strany bolo viac ako 100 účastníkov, a to z niekoľkých generácií. Medzi nimi nechýbali nielen viac ako 80-roční priaznivci turistiky, ale ani najmladšia 10-mesačná účastníčka. Prechodu tunelom sa zúčastnili i zástupcovia Košického a Banskobystrického samosprávneho kraja, primátori, starostovia, poslanci regiónu, zástupcovia občianskych združení,
Zverejnené v
Slavošovce
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).