Už samotný názov „tunel“ vyvoláva určitú záhadu a v návštevníkovi sa vynoria rôzne predstavy, na ktoré dá odpoveď jeho samotná návšteva. Jeho výstavba trvala niekoľko rokov, ten “Slavošovský“ sa budoval v rokoch 1941-1944 v období vojnového Slovenského štátu. Bol súčasťou gemerských spojok a súvisel s politickými udalosťami roku 1938. Bol dôsledkom Mníchovského diktátu a znamenal pre toto územie riešenie neblahých následkov. Jeho budovanie súviselo aj s tzv. Viedenskou arbitrážou, podľa ktorej slovenské územia s rozlohou 10 390 km2 pripadli vtedajšiemu Maďarsku. kde napríklad Štítnická dolina bola úplne izolovaná, čo znamenalo zároveň izoláciu Slavošoviec, kde sa nachádzala jedna z najväčších prosperujúcich papierní.
Opätovné sprevádzkovanie narušenej dopravy, malo byť realizované výstavbou železničnej trate v smere Slavošovce - Revúca -Tisovec, ako aj rekonštrukciou trate Brezno - Tisovec.
Prvý úsek plánovanej trate mal odbočovať v kilometri 2,890 železničnej trate Plešivec - Slavošovce, prejsť cez Štítnicu veľkým oblúkom za obcou a po prechode údolia vojsť do 2400 m dlhého tunela pod vrchom Homôlka v Stolických vrchoch. Stavebné povolenie bolo vydané v mesiaci máj 1941 a Slavošovský tunel (nedokončený) bol prerazený s výnimkou oboch portálov už 14.4.1944, okrem ďaľších mostných a cestých objektov. Realizáciu stavby zabezpečovala stavebná správa SŽ Brezno. Samotnú stavbu tunela realizovala firma Rudolf Frič z Bratislavy.
Keď po kapitulácii Maďarska a skončení 2. svetvej vojny boli odtrhnuté územia opäť pripojené k znovuobnovenej ČSR, budovanie trate stratilo pôvodný význam a práce boli definitívne zastavené v roku 1949. Do zabudnutia upadla nielen budovaná železničná trať, ale aj tunel v Slavošovciach, ktorý mal otvoriť nové perspektívy miestnemu priemyslu a obyvateľom Štítnickej doliny a Slavošovciam. Málokto dnes vie, že za realizáciou tejto nádhernej myšlienky stál vtedajší generálny riaditeľ papierní Ing. Bohumil Janata. Chcel takto realizovať dovoz drevnej suroviny z Pohronia a zároveň odvoz vyrobeného papiera a ostatného tovaru cestou mimo územia vtedajšieho Maďarska. V čase Slovenského štátu papierne potrebovali drevo zo stredného Slovenska, nakoľko zásoby drevenej hmoty v tejto doline boli ešte pomerne mladé na výrobu papiera v požadovanej kvalite.
Tunel však ani rokmi nestratil na svojej jedinečnosti a zvláštnosti, už aj preto, že ním nikdy neprešiel žiadny vlak. Prešli ním však turisti a milovníci histórie koľajových železníc. Dodnes už dvakrát zorganizovali „Gemerský expres“ – cestu historickým vlakom na trati Košice - Slavošovce s turistickým prechodom Slavošovským tunelom. Slavošovský tunel je najdlhším tunelom na nedostavaných gemerských spojkách. Cesta po nedostavanej trati od obce trvá približne 30 minút peši, samotný prechod tunelom cca 40 minút. Cieľom tejto priekopníckej expedície bolo nielen oživiť minulosť, ale skĺbiť ju s prítomnosťou, tak, aby sa uvažovalo aj o perspektívach a možnom využití tunela v budúcnosti. Možno, aj zobudiť kompetentných, tak, ako to robíme v našich mikroregiónoch Štítnická dolina a Magnezit.
V nasledujúcej tabuľke uvádzam pre informáciu podklady o tuneloch, ktoré nie sú v majetku SŽ a ŽSR, tak, ako ich publikoval Miroslav Kožuch v dokumente z r. 2002 uvedenom na www.rail.sk/skhist/tunely.htm
|
|
|
cca 170 m |
|
(nepoužíva sa) |
|
trať 486 |
Tunel železiarenskej dráhy Hronec - Podbrezová |
cca 100 m |
z r. 1879 |
odstrelený cca 1895 |
|
trať 608 |
Slavošovce - Chyžnianska Voda – Revúca - Tisovec Koprášsky tunel Pod Dielikom |
2400 m
245 m 2002 m |
1941-1947
1941-1947 1941-1949 |
spolu 3 tunely
nedokončená trať
nedokončená trať nedokončená trať |
|
|
Električkový Bratislavský |
792,2 m |
1943-1948 |
cestný so štôlňou na Palisády, od r. 1983 električkový, s osvetlením |
A prítomnosť?
Dňa 2. decembra 2010 sa uprostred tunela v kilometri 1,2 uskutočnilo spoločné stretnutie zástupcov mikroregiónov Štítnická dolina a Magnezit, za prítomnosti starostov a predstaviteľov obcí. Bol to už druhý úspešný “Mikulášsky prechod“ tunelom. Tento ročník bol osobitý tým, že sa na ňom stretla garnitúra starostov a primátorov obcí, ktorým občania dali dôveru pre nasledujúce volebné obdobie, ktoré sa začína v r. 2011.
Na stretnutí sa mimo iného konštatovalo, že v obci Magnezitovce žezlo po predchádzajúcom starostovi preberá od r. 2011 nová starostka - pani Šeševičková.
Hovorilo sa o úspechoch, ktoré obce dosiahli za posledné roky, ale aj o finančných problémoch, s ktorými obce zápasia, o tom, čo zviditeľnilo jednotlivé regióny, ale aj o perspektívach do budúcna.
Významnou spojnicou - gemerskou spojkou je práve Slavošovský tunel, tu občania, starostovia a primátori úspešne stierajú regionálne hranice, aj tie osobné. Je ich zásluhou, že zabudnutá trať a tunel sa dostávajú do povedomia miestnych občanov, ale aj širokej verejnosti a turistov oboch krajov – Východoslovenského a Stredoslovenského. Poslancov Košického samosprávneho kraja na stretnutí zastupoval Ing. Štefan Bašták, Banskobystrický zastupovala primátorka Revúcej MVDr. Eva Cireňová, boli tu aj riaditelia SHP Slavošovce a SMZ Jelšava, ktorí významne podporujú myšlienku takýchto stretnutí. Prítomní sa dozvedeli aj o perspektívach týchto významných podnikov oboch regiónov. Prítomných pozdravil primátor mesta Jelšava, starosta Chyžného a starostka Magnezitoviec.
Mikulášske stretnutie svojím druhým ročníkom bolo aj výzvou na ďalšiu aktívnu prácu pre všetkých tých, ktorí napomáhajú znovuobjavovaniu, zachovaniu a zveľadeniu tejto pamiatky, ktorú nám závidí aj cudzina. Je vidieť ich doterajšia práca a aktivita, ktorá sa odráža v čoraz väčšej návštevnosti a v záujme širokej verejnosti.
Je potrebné, aby sa do propagácie a zviditeľňovania zapojili aj ďalšie štátne a samosprávne inštitúcie, aby sme dedičstvo po našich otcoch zachovali pre budúce generácie. Bude to úlohou všetkých našich predstaviteľov, ktorým naši občania - voliči dali dôveru, aby tunel, železnica a gemerské spojky nezapadli prachom času a mali stále nových a nových propagátorov aj návštevníkov.
Zaželajme si veľa šťastia a zdravia do rokov budúcich, hlavne toho najbližšieho roku 2011, a to aj pre rozvoj našich miest a obcí, mikroregiónov, pre ich zviditeľnenie. Poďakujme sa všetkým, ktorí v tejto oblasti už odviedli veľa dobrej práce, našim primátorom, starostom, predstaviteľom našich závodov a podnikov a aj jednotlivcom z radov občanov.
PaedDr. Milan Sajenko
{gallery}obsah/slavos/tunel/02{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).