Už samotný názov „tunel“ vyvoláva určitú záhadu a v návštevníkovi sa vynoria rôzne predstavy, na ktoré dá odpoveď jeho samotná návšteva. Jeho výstavba trvala niekoľko rokov, ten “Slavošovský“ sa budoval v rokoch 1941-1944 v období vojnového Slovenského štátu. Bol súčasťou gemerských spojok a súvisel s politickými udalosťami roku 1938. Bol dôsledkom Mníchovského diktátu a znamenal pre toto územie riešenie neblahých následkov. Jeho budovanie súviselo aj s tzv. Viedenskou arbitrážou, podľa ktorej slovenské územia s rozlohou 10 390 km2 pripadli vtedajšiemu Maďarsku. kde napríklad Štítnická dolina bola úplne izolovaná, čo znamenalo zároveň izoláciu Slavošoviec, kde sa nachádzala jedna z najväčších prosperujúcich papierní.
Opätovné sprevádzkovanie narušenej dopravy, malo byť realizované výstavbou železničnej trate v smere Slavošovce - Revúca -Tisovec, ako aj rekonštrukciou trate Brezno - Tisovec.
Prvý úsek plánovanej trate mal odbočovať v kilometri 2,890 železničnej trate Plešivec - Slavošovce, prejsť cez Štítnicu veľkým oblúkom za obcou a po prechode údolia vojsť do 2400 m dlhého tunela pod vrchom Homôlka v Stolických vrchoch. Stavebné povolenie bolo vydané v mesiaci máj 1941 a Slavošovský tunel (nedokončený) bol prerazený s výnimkou oboch portálov už 14.4.1944, okrem ďaľších mostných a cestých objektov. Realizáciu stavby zabezpečovala stavebná správa SŽ Brezno. Samotnú stavbu tunela realizovala firma Rudolf Frič z Bratislavy.
Keď po kapitulácii Maďarska a skončení 2. svetvej vojny boli odtrhnuté územia opäť pripojené k znovuobnovenej ČSR, budovanie trate stratilo pôvodný význam a práce boli definitívne zastavené v roku 1949. Do zabudnutia upadla nielen budovaná železničná trať, ale aj tunel v Slavošovciach, ktorý mal otvoriť nové perspektívy miestnemu priemyslu a obyvateľom Štítnickej doliny a Slavošovciam. Málokto dnes vie, že za realizáciou tejto nádhernej myšlienky stál vtedajší generálny riaditeľ papierní Ing. Bohumil Janata. Chcel takto realizovať dovoz drevnej suroviny z Pohronia a zároveň odvoz vyrobeného papiera a ostatného tovaru cestou mimo územia vtedajšieho Maďarska. V čase Slovenského štátu papierne potrebovali drevo zo stredného Slovenska, nakoľko zásoby drevenej hmoty v tejto doline boli ešte pomerne mladé na výrobu papiera v požadovanej kvalite.
Tunel však ani rokmi nestratil na svojej jedinečnosti a zvláštnosti, už aj preto, že ním nikdy neprešiel žiadny vlak. Prešli ním však turisti a milovníci histórie koľajových železníc. Dodnes už dvakrát zorganizovali „Gemerský expres“ – cestu historickým vlakom na trati Košice - Slavošovce s turistickým prechodom Slavošovským tunelom. Slavošovský tunel je najdlhším tunelom na nedostavaných gemerských spojkách. Cesta po nedostavanej trati od obce trvá približne 30 minút peši, samotný prechod tunelom cca 40 minút. Cieľom tejto priekopníckej expedície bolo nielen oživiť minulosť, ale skĺbiť ju s prítomnosťou, tak, aby sa uvažovalo aj o perspektívach a možnom využití tunela v budúcnosti. Možno, aj zobudiť kompetentných, tak, ako to robíme v našich mikroregiónoch Štítnická dolina a Magnezit.
V nasledujúcej tabuľke uvádzam pre informáciu podklady o tuneloch, ktoré nie sú v majetku SŽ a ŽSR, tak, ako ich publikoval Miroslav Kožuch v dokumente z r. 2002 uvedenom na www.rail.sk/skhist/tunely.htm
|
|
|
cca 170 m |
|
(nepoužíva sa) |
|
trať 486 |
Tunel železiarenskej dráhy Hronec - Podbrezová |
cca 100 m |
z r. 1879 |
odstrelený cca 1895 |
|
trať 608 |
Slavošovce - Chyžnianska Voda – Revúca - Tisovec Koprášsky tunel Pod Dielikom |
2400 m
245 m 2002 m |
1941-1947
1941-1947 1941-1949 |
spolu 3 tunely
nedokončená trať
nedokončená trať nedokončená trať |
|
|
Električkový Bratislavský |
792,2 m |
1943-1948 |
cestný so štôlňou na Palisády, od r. 1983 električkový, s osvetlením |
A prítomnosť?
Dňa 2. decembra 2010 sa uprostred tunela v kilometri 1,2 uskutočnilo spoločné stretnutie zástupcov mikroregiónov Štítnická dolina a Magnezit, za prítomnosti starostov a predstaviteľov obcí. Bol to už druhý úspešný “Mikulášsky prechod“ tunelom. Tento ročník bol osobitý tým, že sa na ňom stretla garnitúra starostov a primátorov obcí, ktorým občania dali dôveru pre nasledujúce volebné obdobie, ktoré sa začína v r. 2011.
Na stretnutí sa mimo iného konštatovalo, že v obci Magnezitovce žezlo po predchádzajúcom starostovi preberá od r. 2011 nová starostka - pani Šeševičková.
Hovorilo sa o úspechoch, ktoré obce dosiahli za posledné roky, ale aj o finančných problémoch, s ktorými obce zápasia, o tom, čo zviditeľnilo jednotlivé regióny, ale aj o perspektívach do budúcna.
Významnou spojnicou - gemerskou spojkou je práve Slavošovský tunel, tu občania, starostovia a primátori úspešne stierajú regionálne hranice, aj tie osobné. Je ich zásluhou, že zabudnutá trať a tunel sa dostávajú do povedomia miestnych občanov, ale aj širokej verejnosti a turistov oboch krajov – Východoslovenského a Stredoslovenského. Poslancov Košického samosprávneho kraja na stretnutí zastupoval Ing. Štefan Bašták, Banskobystrický zastupovala primátorka Revúcej MVDr. Eva Cireňová, boli tu aj riaditelia SHP Slavošovce a SMZ Jelšava, ktorí významne podporujú myšlienku takýchto stretnutí. Prítomní sa dozvedeli aj o perspektívach týchto významných podnikov oboch regiónov. Prítomných pozdravil primátor mesta Jelšava, starosta Chyžného a starostka Magnezitoviec.
Mikulášske stretnutie svojím druhým ročníkom bolo aj výzvou na ďalšiu aktívnu prácu pre všetkých tých, ktorí napomáhajú znovuobjavovaniu, zachovaniu a zveľadeniu tejto pamiatky, ktorú nám závidí aj cudzina. Je vidieť ich doterajšia práca a aktivita, ktorá sa odráža v čoraz väčšej návštevnosti a v záujme širokej verejnosti.
Je potrebné, aby sa do propagácie a zviditeľňovania zapojili aj ďalšie štátne a samosprávne inštitúcie, aby sme dedičstvo po našich otcoch zachovali pre budúce generácie. Bude to úlohou všetkých našich predstaviteľov, ktorým naši občania - voliči dali dôveru, aby tunel, železnica a gemerské spojky nezapadli prachom času a mali stále nových a nových propagátorov aj návštevníkov.
Zaželajme si veľa šťastia a zdravia do rokov budúcich, hlavne toho najbližšieho roku 2011, a to aj pre rozvoj našich miest a obcí, mikroregiónov, pre ich zviditeľnenie. Poďakujme sa všetkým, ktorí v tejto oblasti už odviedli veľa dobrej práce, našim primátorom, starostom, predstaviteľom našich závodov a podnikov a aj jednotlivcom z radov občanov.
PaedDr. Milan Sajenko
{gallery}obsah/slavos/tunel/02{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.