kde napríklad Štítnická dolina bola úplne izolovaná, čo znamenalo zároveň izoláciu Slavošoviec, kde sa nachádzala jedna z najväčších prosperujúcich papierní.
Opätovné sprevádzkovanie narušenej dopravy, malo byť realizované výstavbou železničnej trate v smere Slavošovce - Revúca -Tisovec, ako aj rekonštrukciou trate Brezno - Tisovec.
Prvý úsek plánovanej trate mal odbočovať v kilometri 2,890 železničnej trate Plešivec - Slavošovce, prejsť cez Štítnicu veľkým oblúkom za obcou a po prechode údolia vojsť do 2400 m dlhého tunela pod vrchom Homôlka v Stolických vrchoch. Stavebné povolenie bolo vydané v mesiaci máj 1941 a Slavošovský tunel (nedokončený) bol prerazený s výnimkou oboch portálov už 14.4.1944, okrem ďaľších mostných a cestých objektov. Realizáciu stavby zabezpečovala stavebná správa SŽ Brezno. Samotnú stavbu tunela realizovala firma Rudolf Frič z Bratislavy.
Keď po kapitulácii Maďarska a skončení 2. svetvej vojny boli odtrhnuté územia opäť pripojené k znovuobnovenej ČSR, budovanie trate stratilo pôvodný význam a práce boli definitívne zastavené v roku 1949. Do zabudnutia upadla nielen budovaná železničná trať, ale aj tunel v Slavošovciach, ktorý mal otvoriť nové perspektívy miestnemu priemyslu a obyvateľom Štítnickej doliny a Slavošovciam. Málokto dnes vie, že za realizáciou tejto nádhernej myšlienky stál vtedajší generálny riaditeľ papierní Ing. Bohumil Janata. Chcel takto realizovať dovoz drevnej suroviny z Pohronia a zároveň odvoz vyrobeného papiera a ostatného tovaru cestou mimo územia vtedajšieho Maďarska. V čase Slovenského štátu papierne potrebovali drevo zo stredného Slovenska, nakoľko zásoby drevenej hmoty v tejto doline boli ešte pomerne mladé na výrobu papiera v požadovanej kvalite.
Tunel však ani rokmi nestratil na svojej jedinečnosti a zvláštnosti, už aj preto, že ním nikdy neprešiel žiadny vlak. Prešli ním však turisti a milovníci histórie koľajových železníc. Dodnes už dvakrát zorganizovali „Gemerský expres“ – cestu historickým vlakom na trati Košice - Slavošovce s turistickým prechodom Slavošovským tunelom. Slavošovský tunel je najdlhším tunelom na nedostavaných gemerských spojkách. Cesta po nedostavanej trati od obce trvá približne 30 minút peši, samotný prechod tunelom cca 40 minút. Cieľom tejto priekopníckej expedície bolo nielen oživiť minulosť, ale skĺbiť ju s prítomnosťou, tak, aby sa uvažovalo aj o perspektívach a možnom využití tunela v budúcnosti. Možno, aj zobudiť kompetentných, tak, ako to robíme v našich mikroregiónoch Štítnická dolina a Magnezit.
V nasledujúcej tabuľke uvádzam pre informáciu podklady o tuneloch, ktoré nie sú v majetku SŽ a ŽSR, tak, ako ich publikoval Miroslav Kožuch v dokumente z r. 2002 uvedenom na www.rail.sk/skhist/tunely.htm
|
|
|
cca 170 m |
|
(nepoužíva sa) |
|
trať 486 |
Tunel železiarenskej dráhy Hronec - Podbrezová |
cca 100 m |
z r. 1879 |
odstrelený cca 1895 |
|
trať 608 |
Slavošovce - Chyžnianska Voda – Revúca - Tisovec Koprášsky tunel Pod Dielikom |
2400 m
245 m 2002 m |
1941-1947
1941-1947 1941-1949 |
spolu 3 tunely
nedokončená trať
nedokončená trať nedokončená trať |
|
|
Električkový Bratislavský |
792,2 m |
1943-1948 |
cestný so štôlňou na Palisády, od r. 1983 električkový, s osvetlením |
A prítomnosť?
Dňa 2. decembra 2010 sa uprostred tunela v kilometri 1,2 uskutočnilo spoločné stretnutie zástupcov mikroregiónov Štítnická dolina a Magnezit, za prítomnosti starostov a predstaviteľov obcí. Bol to už druhý úspešný “Mikulášsky prechod“ tunelom. Tento ročník bol osobitý tým, že sa na ňom stretla garnitúra starostov a primátorov obcí, ktorým občania dali dôveru pre nasledujúce volebné obdobie, ktoré sa začína v r. 2011.
Na stretnutí sa mimo iného konštatovalo, že v obci Magnezitovce žezlo po predchádzajúcom starostovi preberá od r. 2011 nová starostka - pani Šeševičková.
Hovorilo sa o úspechoch, ktoré obce dosiahli za posledné roky, ale aj o finančných problémoch, s ktorými obce zápasia, o tom, čo zviditeľnilo jednotlivé regióny, ale aj o perspektívach do budúcna.
Významnou spojnicou - gemerskou spojkou je práve Slavošovský tunel, tu občania, starostovia a primátori úspešne stierajú regionálne hranice, aj tie osobné. Je ich zásluhou, že zabudnutá trať a tunel sa dostávajú do povedomia miestnych občanov, ale aj širokej verejnosti a turistov oboch krajov – Východoslovenského a Stredoslovenského. Poslancov Košického samosprávneho kraja na stretnutí zastupoval Ing. Štefan Bašták, Banskobystrický zastupovala primátorka Revúcej MVDr. Eva Cireňová, boli tu aj riaditelia SHP Slavošovce a SMZ Jelšava, ktorí významne podporujú myšlienku takýchto stretnutí. Prítomní sa dozvedeli aj o perspektívach týchto významných podnikov oboch regiónov. Prítomných pozdravil primátor mesta Jelšava, starosta Chyžného a starostka Magnezitoviec.
Mikulášske stretnutie svojím druhým ročníkom bolo aj výzvou na ďalšiu aktívnu prácu pre všetkých tých, ktorí napomáhajú znovuobjavovaniu, zachovaniu a zveľadeniu tejto pamiatky, ktorú nám závidí aj cudzina. Je vidieť ich doterajšia práca a aktivita, ktorá sa odráža v čoraz väčšej návštevnosti a v záujme širokej verejnosti.
Je potrebné, aby sa do propagácie a zviditeľňovania zapojili aj ďalšie štátne a samosprávne inštitúcie, aby sme dedičstvo po našich otcoch zachovali pre budúce generácie. Bude to úlohou všetkých našich predstaviteľov, ktorým naši občania - voliči dali dôveru, aby tunel, železnica a gemerské spojky nezapadli prachom času a mali stále nových a nových propagátorov aj návštevníkov.
Zaželajme si veľa šťastia a zdravia do rokov budúcich, hlavne toho najbližšieho roku 2011, a to aj pre rozvoj našich miest a obcí, mikroregiónov, pre ich zviditeľnenie. Poďakujme sa všetkým, ktorí v tejto oblasti už odviedli veľa dobrej práce, našim primátorom, starostom, predstaviteľom našich závodov a podnikov a aj jednotlivcom z radov občanov.
PaedDr. Milan Sajenko
{gallery}obsah/slavos/tunel/02{/gallery}
{jcomments on}































Už samotný názov „tunel“ vyvoláva určitú záhadu a v návštevníkovi sa vynoria rôzne predstavy, na ktoré dá odpoveď jeho samotná návšteva. Jeho výstavba trvala niekoľko rokov, ten “Slavošovský“ sa budoval v rokoch 1941-1944 v období vojnového Slovenského štátu. Bol súčasťou gemerských spojok a súvisel s politickými udalosťami roku 1938. Bol dôsledkom Mníchovského diktátu a znamenal pre toto územie riešenie neblahých následkov. Jeho budovanie súviselo aj s tzv. Viedenskou arbitrážou, podľa ktorej slovenské územia s rozlohou 10 390 km2 pripadli vtedajšiemu Maďarsku.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.