Horislavom Škultétym pri pobyte vo vtedajšom Gemerskom, neskôr Rožňavskom Bystrom.
Nedostalo sa mu pochopenia v Banskej Štiavnici, odchádza do Drienčan, kde pobudol 24 rokov, vydal najobsiahlejšiu zbierku slovenských ľudových rozprávok Prostonárodné slovenské povesti a ďalšie hodnotné diela, ktoré ani stáročiami neupadli do zabudnutia. Tu aj 22. októbra 1885 zomiera. (Dr. M. Eliáš). Bol to Dobšinský, ktorý svojou tvorbou vymeral pravú cestu tejto slávnej budúcnosti, čo uvádza aj vo svojom závete: Cesta tá, ani nemôže byť iná, jedine cesta popolvára kráľoviča: cesta oddania sa kráse, pravde a dobru zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle minulosti a pravdy.
V tomto duchu a odkazu prítomnosti sa uskutočnila v Slavošovciach v predvečer výročia jeho narodenia 13. marca 2015 spomienková slávnosť, spojená s položením venčekov na jeho rodnom dome, k pamätnej tabuli z roku 1928. Za účasti občanov, poslancov Obecného zastupiteľstva, delegácie vedenej starostami Drienčan a Teplého Vrchu, zástupcom SHP Group, riad. ZŠ P. Dobšinského, pracovníkov OcÚ slávnostný príhovor predniesol starosta obce, poslanec KSK Ing. Štefan Bašták. Po slávnostnom akte položenia vencov a príhovore vedúceho expozície Rodného domu, si hostia prezreli priestory dnes už malého Regionálneho múzea, zasväteného tomuto velikánovi, autorovi prekrásnych nebrúsených diamantov a slovenských perál, ako ich počas svojho života nazval zaslúžilý umelec, spisovateľ a čestný občan Slavošoviec prof. Ján Čajak. Slavošovce aj touto spomienkovou slávnosťou zviditeľňujú spoločne s Drienčanmi Pavla Dobšinského a jeho tvorbu, vracajú sa k jeho odkazu. V priateľskej besede v priestoroch OcÚ si pripomenuli aj odkaz Dobšinského diela „Púť po otčine“, ktorú venoval expozícii Ing. Milan Hadač z Ružomberka, bývalý riaditeľ papierne SHP Group v Slavošovciach. Mottom účastníkov stretnutia boli aj slová spisovateľky Márie Jančovej (Pocta Dobšinskému), ktoré sú náplňou návštev mladej generácie v Rodnom dome Dobšinského.
Dobšinského ľudové rozprávky boli tou najkrajšou detskou knihou v mojom živote. Ešte krajšou ako Robinson Crusoe, Amicisovo Srdce a Karafiátovi Chrobáčikovia, ktoré sa neskôr dostali do mojich rúk. Dlho, asi do desiatich rokov sa nimi živili aj iní, putovali celé otrhané z domu do domu po našej dedine. Myslím, že to boli práve rozprávky, ktoré dosť formovali moju povahu, môj optimizmus a vieru vo víťazstvo dobra. Dodnes považujem rozprávku za vrchol umenia. Jej výstavba mi pripomína gotickú stavbu s celým jej bohatstvom a vyvrcholením v pointe.
Na záver slávnosti odzneli slová rozlúčenia pána starostu z Drienčan, v ktorých pripomenul aj to, že pokračujú v zveľaďovaní Dobšinského fary v Drienčanoch, kde Pavol Dobšinský našiel svoj druhý domov, ale aj mohylu svoju, ku ktorej sa vrátime pri okrúhlom výročí jeho úmrtia v októbri 2015. A ešte mnoho a mnoho generácií príde, ustavične bude prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé, čo dnes skvele cvendží slávou a šíravami sveta časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč.
Foto: Monika Baštáková
Pripravil: PaedDr. Milan Sajenko, poslanec OZ
[cincopa AMNAbY855IiO]



































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a