V roku 2012 uplynulo 195 rokov od založenia jednej z najstarších papierní na našom území. Papierne, ktorá dodnes existuje pod názvom SHP Slavošovce. Zároveň uplynulo aj 147 rokov od úmrtia Johanny Gyürkyovej, rod. Markušovej (11.7.1796 - 20.8.1865). Bola priekopníčkou a zakladateľkou papierenského priemyslu na Slovensku. Ako prvá na Slovensku a bývalom Rakúsko-Uhorsku zaviedla do prevádzky v Slavošovciach v r. 1865 strojovú výrobu papiera.vzniku papierne za účasti vtedajšieho predsedu vlády p. Róberta Fica. Menovaný zároveň uviedol do prevádzky nový stroj na výrobu kuchynských utierok, ktorý bol neskôr preradený do Harmanca.
História papierne sa oficiálne spomína od roku 1817, prvé správy o výrobe papiera v Slavošovciach spadajú do 18. storočia. Súviseli s menami chýrnych papiernických majstrov Martina Barmozyho a Michala Gauru (1759-1770). O úspešnosti a kvalite výroby aj v prítomnosti podávajú svedectvo zachované priesvitky (filigrány) na dobových listinách. Papiereň Slavošovce mala na priesvitke zobrazenú orlicu v záhlaví s korunkou, papiereň 2 heraldickú ľaliu, a ďalšie priesvitky zobrazovali poštovú trúbku v záhlaví obdobne s korunkou. (M. Gaura, K. Gyürky, D. Gyürky).
V roku 1826 Johanne Gyürkyovej zomiera manžel vo veku 36 rokov, ako 29 ročná sa stala vdovou so 6 maloletými sirotami, dlžobami a starosťami o rozvoj a budúcnosť papierne. Už na jar 1827 pristupuje k stavbe výrobne a potrebného rodinného domu. Sledovala vývoj papierenskej výroby aj v zahraničí, odkiaľ získavala odborníkov. Veľkým prínosom bol mladý odborník Kristián Hornbacher, ktorý zakrátko priviedol z Zürichu Jakuba Voitha.
Pod jej vedením a zavedením strojovej výroby papiereň začala rozkvitať. Aj Hornbacherovci v Slavošovciach našli nový domov, čo v konečnom dôsledku znamenalo vzostup a kvalitu výroby. Svojím životom, prácou a odkazom pre prítomnosť vtlačila zakladateľka papierne Johanna Gyürkyová pamäť doby, v ktorej žila. Dcéry zakladateľky sa vydali za Kristiána a Bedricha Hornbachera, ich synovia sa narodili v Slavošovciach a po skončení školy dosiahli významné životné posty. Pavol mal chýrnu papiereň v Tisovci, Ondrej bol inžinierom a podplukovníkom ženijného štábu c. a k. armády vo Viedni, kde spoločne s maršálkom gen. štábu Uchatiusom vo Viedni skonštruoval kanón, ktorý sa osvedčil v bojoch pri obsadzovaní Bosny, svojou technickou vyspelosťou predbehol dobu, v ktorej žil. Pripisuje sa mu aj vynález lietajúceho stroja, lietadla. Roku 1871 napísal spis o lietaní. Tretí syn Johanky a Davida menom Ludvík, bol fyzikusom mesta Rožňava. Posledný Alexander bol chýrnym obchodníkom a majiteľom papiernictva v Debrecíne.
Johanna, ako prvá v bývalej monarchii už roku 1865 zaviedla strojovú výrobu papiera. V tomto pamätnom roku zomiera. V roku 1880 sa bývalý rodinný podnik stáva akciovou spoločnosťou.
Bedrich Hornbacher junior uskutočňuje zlúčenie papierní v Slavošovciach. V roku 1870 kupuje Hirschov mlyn, kde plánoval urobiť potrebnú brusiareň dreva. Zakrátko, v roku 1878, kupuje funkčný železný hámor na rieke Slanej, v Hôrke pri Plešivci. Bol tu perspektívny dodavateľ celulózy, ako súčasť papierní v Slavošovciach. Roku 1880 nasledovalo pripojenie Masníkovskej papierne. Do čela zlúčených papierní sa dostáva generálny riaditeľ Viliam Herz, prezentujú sa pod firmou ERSTE PAPIERINDUSTRIE A. G. BUDAPEST, pod patrónstvom viedenskej Unionbanky.
Dobu minulú prezentovali riaditelia: Fridrich Hornbacher - 1870, Viliam Herz g.r. - do roku1881, Nathan Weis - do roku 1889, Frant. Pfob - do roku 1893, Karl Huntenmuller - 1903, Ing. Erhard Kletzel - 1908, N. Lechtaler -1909, Ing. Viliam Brauner – 1929, Ing. Bohumír Janata - 1929-1944.
Podnik sa po prvej svetovej vojne dostal do záujmovej sféry Moravskej agrárnej a priemyselnej banky v Brne.
Roky 1928-1929 sa stali základom prosperity podniku pod úspešným vedením generálneho riaditeľa Ing. Bohumíra Janatu, ktorý dokázal prekonať následky svetovej hospodárskej krízy a doviedol podnik k dlhoročnej úspešnosti. Tragicky zahynul v auguste 1944 v Banskej Bystrici. Novú koncepciu výroby prinieslo ukončenie 2. svetovej vojny, vznik druhej ČSR, neskoršie znárodnenie výroby.
Existenciu dnešnej papierne (datujúcej sa od roku 1817) pripomína SHP GROUP, ktorá pokračuje v tradíciách výroby pod logom Harmony. Bohatú minulosť papierne zviditeľňuje aj prítomnosť, aj keď sortiment výroby nie je už taký bohatý ako kedysi, svojou kvalitou však prispieva k udržaniu dobrého mena súčasného podniku. Z informačného spravodaja SHP GROUP Harmony info, sa o tom môžeme za jednotivé roky dozvedieť. Nadpisy: “Vzorované obrúsky zo SHP Slavošovce v západnej Európe“, „Made in SHP Slavošovce“ hovoria o aktuálnej výrobe a výrobkoch. PAPERWORLD 2010 - najväčšia európska výstava zameraná na papierové výrobky a dizajn v nemeckom Frankfurte nad Mohanom, ktorá sa konala koncom januára a zúčastnili sa na nej všetci významní výrobcovia dekoratívnych obrúskov v Európe, zviditeľnila aj výrobky SHP. Obdobne v máji v holandskom Amsterdame sa konala výstava PLMA 2010, na ktorej sa prezentovali všetci veľkí výrobcovia, ktorí ponúkali svoje výrobné kapacity na výrobu privátnych značiek do maloobchodných sietí. Účasť na tejto výstave priniesla nové významné kontakty na rokovanie s maloobchodnými sieťami v Nemecku, Bulharsku, Izraeli, Litve, ale aj veľké zákazky pre spoločnosti v Rakúsku, Veľkej Británii, Švédsku a Dánsku. Investíciou do nového obrúskového stroja NL 17 v Slavošovciach sa rozšírili možnosti výroby po stránke kvality aj sortimentu.
Nová linka v SHP Slavošovce ponúkla nové technické možnosti vo výrobe, ako napríklad osem farebníkov s prídavným deviatym lakovacím. Rozmery obrúskov 33x33 cm v štvrtinovom a osminovom skladaní v rôznych baleniach. Toto všetko stroj dokáže pri rýchlosti až 280 m za minútu. Technické možnosti stroja vytvárajú veľký priestor pre výrobu náročných farebných obrúskov. Na novej linke v SHP Slavošovce vyrábajú napr. aj novú sériu obrúskov pre obchodný reťazec IKEA.
SHP Slavošovce majú 195 ročnú tradíciu a v roku 2012 dosahujú dobré hospodárske výsledky, prešli rôznymi ekonomickými a politickými zmenami, ktoré ovplyvňovali aj vonkajšie vplyvy. Nezanedbateľná je aj vysoká cena surovín. Aj tu sa hľadajú rezervy, ako sa stať stabilnejším podnikom, dosiahnuť vyššiu kvalitu. Od roku 2004, keď sa začala výroba potlačených obrúskov v SHP Slavošovce, sa kvalita neporovnateľne zlepšila, urobil sa tu kus dobrej práce. Papiereň od svojho založenia v roku 1817 je toho svedectvom. Prešla dlhú cestu, začínajúcu jej zakladateľkou Johannou Gyürky, rod. Markušovou, ktorej náhrobok sa nachádza na miestnom cintoríne v Slavošovciach a jej priekopnícku činnosť pripomína pomník v areáli SHP.
PaedDr. Milan Sajenko
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).