Aj leto zostáva vo svetlách slamienok.
Ty s nami dosnívaš sny svoje plné rosy
a v našich pochodoch zaduní i tvoj krok
za prebúdzanie dňa, za ubúdanie nocí.
Raz bolesť dotlie v nás. Hľa, už len pieseň je
a úsmev hojivý po krutej povíchrici.
I dúha spomienok prázdnotou preklenie.
Tvoj prápor ponesú zas noví bojovníci!
V stredu 6. februára 2013 vo veku 90 rokov nás navždy opustil pán Ondrej Palička zo Slavošoviec - partizán a frontový vojak – príslušník Československého armádneho zboru na Slovensku.
Pán Ondrej Palička narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20-ročný branec sa stal vojakom armády tzv. Slovenského štátu. Toho roku však prekonal operáciu očí, po ktorej dostal ročnú dovolenku. Mobilizovaný bol v roku 1944 a bol nasadený na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Vojaci z bardejovskej posádky mali strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými už boli sovietske vojská. Vojaci bardejovskej posádky čakali iba na vhodný okamih, aby sa pripojili k SNP. Boli však zradení. Nemci začali bardejovskú posádku odzbrojovať. Niektorých vojakov zastrelili, iným sa podarilo utiecť. Medzi nimi bol aj pán Ondrej Palička. Ušiel na partizánske Kríže, kde pôsobili partizánske jednotky. Odtiaľ postupoval spolu s ostatnými na Hnilec, kde vtedy prebiehali boje – a pripojil sa k povstaleckej armáde Astra 3, ktorá mala štáb v Štítniku. Po potlačení Slovenského národného povstania sa uchýlil spolu s ostatnými do ilegality. V lesoch pri Slavošovciach potom zotrval spolu s ostatnými partizánmi až do oslobodenia Štítnickej doliny Červenou armádou.
Dňa 12. februára roku 1945 začína pán Ondrej Palička písať svoj denník, ktorý je pozoruhodným dokumentom dejov, ktoré sa odohrávali v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny. 12. februára 1945 zastihla pána Ondreja Paličku mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na jeho ročník. 15. februára potom odchádza z rodnej dediny Rochoviec do Dobšinej. Následne cez Vernár a Hranovnicu sa spolu s ostatnými dostáva v pondelok 26. februára do Popradu, kde išli na prezentáciu a obliekli vojenské uniformy. Vo štvrtok 1. marca bol pridelený k II. rote pešieho práporu, ale iba na jeden deň. Nasledujúci deň bol preložený k 5. rote mínometov spolu so svojim kamarátom J. Šofrankom. 17. marca sa 5. rota dostala do delostreleckej paľby, na ktorú odpovedala paľbou.
Na Veľký piatok (30. marca 1945) sa pri obci Závažná Porúbka, kde sa vojaci nachádzali, spustil hustý dážď a bol vydaný rozkaz k prechodu do útoku. Najprv delostrelecká príprava a potom pechota. Bojovalo sa ťažko a tvrdo. Po útoku začali odvážať ranených. Boli aj mŕtvi. Vojaci Československého armádneho zboru zajali 20 maďarských vojakov a 20 príslušníkov Hlinkovej gardy. 3. apríl potom priniesol prvé obete aj z radov 5. roty mínometov. Vojaci ležali pripravení okolo okopov, keď zasvišťala zblúdilá mína, ktorá explodovala tesne vedľa nich. Dvaja – desiatnik Chmára a vojak Mackál zostali na mieste mŕtvi, piati boli ťažko zranení. Nasledoval postup smer Liptovský Mikuláš, Ružomberok. 10. apríla sa nepriateľ presunul v noci až k Vrútkam. Pán Ondrej Palička spolu so svojimi druhmi strávili noc v lese, o hlade a zime. O to radostnejší bol okamih, keď v stredu 11. apríla dorazili do Turčianskeho Svätého Martina – vítaní civilným obyvateľstvom, oslobodeným od Nemcov a kolaborantského Tisovho režimu. V nasledujúcich dňoch ich však čakal ďalší postup terénom. 27. apríla sa rota opäť dostala do priamej streľby. V noci z 2. na 3. mája potom prekročili moravsko-slovenskú hranicu. Na Nemcov narazili 4. mája vo Vsetíne. Mesto však zakrátko padlo a Vsetín bol slobodný.
Pán Ondrej Palička si v denníku poznamenal: „Vsetín bol slobodný. Nedá sa ani opísať radosť obyvateľov ktorí nás vítali. Keby mal človek žalúdok ako kotol, toľko si doň mohol naklásť. Plno. Zišiel som sa tu s kamarátom Janíkom, nezdržali sme sa však dlhšie. Balíme a ešte dnes vyrážame za nepriateľom.“
6. mája 1945 vchádza pán Ondrej Palička s kamarátmi – vojakmi do Bystřice pod Hostýnem. Tam došlo ešte k posledným prestrelkám. Oslobodenie Československa zastihlo potom pána Ondreja Paličku a jeho druhov v Kroměříži.
28. augusta 2012 bolo pri príležitosti oblastných osláv 68. výročia Slovenského národného povstania v Slavošovciach pánovi Ondrejovi Paličkovi odovzdané vysoké štátne vyznamenanie Za vernosť. Vyznamenanie prevzal osobne, v sprievode svojej dcéry, z rúk predsedu Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave Ing. Norberta Lacka.
V zosnulom pánovi Ondrejovi Paličkovi stráca naša spoločnosť vzácneho človeka, ktorého celý život bol vzácne vyrovnaný, naplnený účasťou v boji za spravodlivosť a ľudskú slušnosť. Nebál sa preto riskovať svoj život a rodinný pokoj ani v rokoch fašistického temna – a keď nadišiel čas, stál v radoch partizánskych oddielov Slovenského národného povstania. A potom, keď konečne vietor slobody odvial ťaživý mrak klérofašizmu, bol v prvých radoch medzi tými, čo organizovali našu spoločnosť. Rovnako, ako bol svedomitým občanom a pracovníkom, bol aj starostlivým manželom a láskavým otcom.
Česť jeho statočnému boji – česť jeho večnej svetlej pamiatke!
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}

































Dych tela došumel jak v tichu listy briez.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a