Aj leto zostáva vo svetlách slamienok.
Ty s nami dosnívaš sny svoje plné rosy
a v našich pochodoch zaduní i tvoj krok
za prebúdzanie dňa, za ubúdanie nocí.
Raz bolesť dotlie v nás. Hľa, už len pieseň je
a úsmev hojivý po krutej povíchrici.
I dúha spomienok prázdnotou preklenie.
Tvoj prápor ponesú zas noví bojovníci!
V stredu 6. februára 2013 vo veku 90 rokov nás navždy opustil pán Ondrej Palička zo Slavošoviec - partizán a frontový vojak – príslušník Československého armádneho zboru na Slovensku.
Pán Ondrej Palička narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20-ročný branec sa stal vojakom armády tzv. Slovenského štátu. Toho roku však prekonal operáciu očí, po ktorej dostal ročnú dovolenku. Mobilizovaný bol v roku 1944 a bol nasadený na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Vojaci z bardejovskej posádky mali strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými už boli sovietske vojská. Vojaci bardejovskej posádky čakali iba na vhodný okamih, aby sa pripojili k SNP. Boli však zradení. Nemci začali bardejovskú posádku odzbrojovať. Niektorých vojakov zastrelili, iným sa podarilo utiecť. Medzi nimi bol aj pán Ondrej Palička. Ušiel na partizánske Kríže, kde pôsobili partizánske jednotky. Odtiaľ postupoval spolu s ostatnými na Hnilec, kde vtedy prebiehali boje – a pripojil sa k povstaleckej armáde Astra 3, ktorá mala štáb v Štítniku. Po potlačení Slovenského národného povstania sa uchýlil spolu s ostatnými do ilegality. V lesoch pri Slavošovciach potom zotrval spolu s ostatnými partizánmi až do oslobodenia Štítnickej doliny Červenou armádou.
Dňa 12. februára roku 1945 začína pán Ondrej Palička písať svoj denník, ktorý je pozoruhodným dokumentom dejov, ktoré sa odohrávali v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny. 12. februára 1945 zastihla pána Ondreja Paličku mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na jeho ročník. 15. februára potom odchádza z rodnej dediny Rochoviec do Dobšinej. Následne cez Vernár a Hranovnicu sa spolu s ostatnými dostáva v pondelok 26. februára do Popradu, kde išli na prezentáciu a obliekli vojenské uniformy. Vo štvrtok 1. marca bol pridelený k II. rote pešieho práporu, ale iba na jeden deň. Nasledujúci deň bol preložený k 5. rote mínometov spolu so svojim kamarátom J. Šofrankom. 17. marca sa 5. rota dostala do delostreleckej paľby, na ktorú odpovedala paľbou.
Na Veľký piatok (30. marca 1945) sa pri obci Závažná Porúbka, kde sa vojaci nachádzali, spustil hustý dážď a bol vydaný rozkaz k prechodu do útoku. Najprv delostrelecká príprava a potom pechota. Bojovalo sa ťažko a tvrdo. Po útoku začali odvážať ranených. Boli aj mŕtvi. Vojaci Československého armádneho zboru zajali 20 maďarských vojakov a 20 príslušníkov Hlinkovej gardy. 3. apríl potom priniesol prvé obete aj z radov 5. roty mínometov. Vojaci ležali pripravení okolo okopov, keď zasvišťala zblúdilá mína, ktorá explodovala tesne vedľa nich. Dvaja – desiatnik Chmára a vojak Mackál zostali na mieste mŕtvi, piati boli ťažko zranení. Nasledoval postup smer Liptovský Mikuláš, Ružomberok. 10. apríla sa nepriateľ presunul v noci až k Vrútkam. Pán Ondrej Palička spolu so svojimi druhmi strávili noc v lese, o hlade a zime. O to radostnejší bol okamih, keď v stredu 11. apríla dorazili do Turčianskeho Svätého Martina – vítaní civilným obyvateľstvom, oslobodeným od Nemcov a kolaborantského Tisovho režimu. V nasledujúcich dňoch ich však čakal ďalší postup terénom. 27. apríla sa rota opäť dostala do priamej streľby. V noci z 2. na 3. mája potom prekročili moravsko-slovenskú hranicu. Na Nemcov narazili 4. mája vo Vsetíne. Mesto však zakrátko padlo a Vsetín bol slobodný.
Pán Ondrej Palička si v denníku poznamenal: „Vsetín bol slobodný. Nedá sa ani opísať radosť obyvateľov ktorí nás vítali. Keby mal človek žalúdok ako kotol, toľko si doň mohol naklásť. Plno. Zišiel som sa tu s kamarátom Janíkom, nezdržali sme sa však dlhšie. Balíme a ešte dnes vyrážame za nepriateľom.“
6. mája 1945 vchádza pán Ondrej Palička s kamarátmi – vojakmi do Bystřice pod Hostýnem. Tam došlo ešte k posledným prestrelkám. Oslobodenie Československa zastihlo potom pána Ondreja Paličku a jeho druhov v Kroměříži.
28. augusta 2012 bolo pri príležitosti oblastných osláv 68. výročia Slovenského národného povstania v Slavošovciach pánovi Ondrejovi Paličkovi odovzdané vysoké štátne vyznamenanie Za vernosť. Vyznamenanie prevzal osobne, v sprievode svojej dcéry, z rúk predsedu Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave Ing. Norberta Lacka.
V zosnulom pánovi Ondrejovi Paličkovi stráca naša spoločnosť vzácneho človeka, ktorého celý život bol vzácne vyrovnaný, naplnený účasťou v boji za spravodlivosť a ľudskú slušnosť. Nebál sa preto riskovať svoj život a rodinný pokoj ani v rokoch fašistického temna – a keď nadišiel čas, stál v radoch partizánskych oddielov Slovenského národného povstania. A potom, keď konečne vietor slobody odvial ťaživý mrak klérofašizmu, bol v prvých radoch medzi tými, čo organizovali našu spoločnosť. Rovnako, ako bol svedomitým občanom a pracovníkom, bol aj starostlivým manželom a láskavým otcom.
Česť jeho statočnému boji – česť jeho večnej svetlej pamiatke!
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}

































Dych tela došumel jak v tichu listy briez.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-