Dych tela došumel jak v tichu listy briez.Aj leto zostáva vo svetlách slamienok.
Ty s nami dosnívaš sny svoje plné rosy
a v našich pochodoch zaduní i tvoj krok
za prebúdzanie dňa, za ubúdanie nocí.
Raz bolesť dotlie v nás. Hľa, už len pieseň je
a úsmev hojivý po krutej povíchrici.
I dúha spomienok prázdnotou preklenie.
Tvoj prápor ponesú zas noví bojovníci!
V stredu 6. februára 2013 vo veku 90 rokov nás navždy opustil pán Ondrej Palička zo Slavošoviec - partizán a frontový vojak – príslušník Československého armádneho zboru na Slovensku.
Pán Ondrej Palička narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20-ročný branec sa stal vojakom armády tzv. Slovenského štátu. Toho roku však prekonal operáciu očí, po ktorej dostal ročnú dovolenku. Mobilizovaný bol v roku 1944 a bol nasadený na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Vojaci z bardejovskej posádky mali strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými už boli sovietske vojská. Vojaci bardejovskej posádky čakali iba na vhodný okamih, aby sa pripojili k SNP. Boli však zradení. Nemci začali bardejovskú posádku odzbrojovať. Niektorých vojakov zastrelili, iným sa podarilo utiecť. Medzi nimi bol aj pán Ondrej Palička. Ušiel na partizánske Kríže, kde pôsobili partizánske jednotky. Odtiaľ postupoval spolu s ostatnými na Hnilec, kde vtedy prebiehali boje – a pripojil sa k povstaleckej armáde Astra 3, ktorá mala štáb v Štítniku. Po potlačení Slovenského národného povstania sa uchýlil spolu s ostatnými do ilegality. V lesoch pri Slavošovciach potom zotrval spolu s ostatnými partizánmi až do oslobodenia Štítnickej doliny Červenou armádou.
Dňa 12. februára roku 1945 začína pán Ondrej Palička písať svoj denník, ktorý je pozoruhodným dokumentom dejov, ktoré sa odohrávali v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny. 12. februára 1945 zastihla pána Ondreja Paličku mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na jeho ročník. 15. februára potom odchádza z rodnej dediny Rochoviec do Dobšinej. Následne cez Vernár a Hranovnicu sa spolu s ostatnými dostáva v pondelok 26. februára do Popradu, kde išli na prezentáciu a obliekli vojenské uniformy. Vo štvrtok 1. marca bol pridelený k II. rote pešieho práporu, ale iba na jeden deň. Nasledujúci deň bol preložený k 5. rote mínometov spolu so svojim kamarátom J. Šofrankom. 17. marca sa 5. rota dostala do delostreleckej paľby, na ktorú odpovedala paľbou.
Na Veľký piatok (30. marca 1945) sa pri obci Závažná Porúbka, kde sa vojaci nachádzali, spustil hustý dážď a bol vydaný rozkaz k prechodu do útoku. Najprv delostrelecká príprava a potom pechota. Bojovalo sa ťažko a tvrdo. Po útoku začali odvážať ranených. Boli aj mŕtvi. Vojaci Československého armádneho zboru zajali 20 maďarských vojakov a 20 príslušníkov Hlinkovej gardy. 3. apríl potom priniesol prvé obete aj z radov 5. roty mínometov. Vojaci ležali pripravení okolo okopov, keď zasvišťala zblúdilá mína, ktorá explodovala tesne vedľa nich. Dvaja – desiatnik Chmára a vojak Mackál zostali na mieste mŕtvi, piati boli ťažko zranení. Nasledoval postup smer Liptovský Mikuláš, Ružomberok. 10. apríla sa nepriateľ presunul v noci až k Vrútkam. Pán Ondrej Palička spolu so svojimi druhmi strávili noc v lese, o hlade a zime. O to radostnejší bol okamih, keď v stredu 11. apríla dorazili do Turčianskeho Svätého Martina – vítaní civilným obyvateľstvom, oslobodeným od Nemcov a kolaborantského Tisovho režimu. V nasledujúcich dňoch ich však čakal ďalší postup terénom. 27. apríla sa rota opäť dostala do priamej streľby. V noci z 2. na 3. mája potom prekročili moravsko-slovenskú hranicu. Na Nemcov narazili 4. mája vo Vsetíne. Mesto však zakrátko padlo a Vsetín bol slobodný.
Pán Ondrej Palička si v denníku poznamenal: „Vsetín bol slobodný. Nedá sa ani opísať radosť obyvateľov ktorí nás vítali. Keby mal človek žalúdok ako kotol, toľko si doň mohol naklásť. Plno. Zišiel som sa tu s kamarátom Janíkom, nezdržali sme sa však dlhšie. Balíme a ešte dnes vyrážame za nepriateľom.“
6. mája 1945 vchádza pán Ondrej Palička s kamarátmi – vojakmi do Bystřice pod Hostýnem. Tam došlo ešte k posledným prestrelkám. Oslobodenie Československa zastihlo potom pána Ondreja Paličku a jeho druhov v Kroměříži.
28. augusta 2012 bolo pri príležitosti oblastných osláv 68. výročia Slovenského národného povstania v Slavošovciach pánovi Ondrejovi Paličkovi odovzdané vysoké štátne vyznamenanie Za vernosť. Vyznamenanie prevzal osobne, v sprievode svojej dcéry, z rúk predsedu Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave Ing. Norberta Lacka.
V zosnulom pánovi Ondrejovi Paličkovi stráca naša spoločnosť vzácneho človeka, ktorého celý život bol vzácne vyrovnaný, naplnený účasťou v boji za spravodlivosť a ľudskú slušnosť. Nebál sa preto riskovať svoj život a rodinný pokoj ani v rokoch fašistického temna – a keď nadišiel čas, stál v radoch partizánskych oddielov Slovenského národného povstania. A potom, keď konečne vietor slobody odvial ťaživý mrak klérofašizmu, bol v prvých radoch medzi tými, čo organizovali našu spoločnosť. Rovnako, ako bol svedomitým občanom a pracovníkom, bol aj starostlivým manželom a láskavým otcom.
Česť jeho statočnému boji – česť jeho večnej svetlej pamiatke!
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.