Pán Ondrej Palička narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20-ročný branec sa stal vojakom armády tzv. Slovenského štátu. Toho roku však prekonal operáciu očí, po ktorej dostal ročnú dovolenku. Mobilizovaný bol v roku 1944 a bol nasadený na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Vojaci z bardejovskej posádky mali strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými už boli sovietske vojská. Vojaci bardejovskej posádky čakali iba na vhodný okamih, aby sa pripojili k SNP. Boli však zradení. Nemci začali bardejovskú posádku odzbrojovať. Niektorých vojakov zastrelili, iným sa podarilo utiecť. Medzi nimi bol aj pán Ondrej Palička. Ušiel na partizánske Kríže, kde pôsobili partizánske jednotky. Odtiaľ postupoval spolu s ostatnými na Hnilec, kde vtedy prebiehali boje – a pripojil sa k povstaleckej armáde Astra 3, ktorá mala štáb v Štítniku. Po potlačení Slovenského národného povstania sa uchýlil spolu s ostatnými do ilegality. V lesoch pri Slavošovciach potom zotrval spolu s ostatnými partizánmi až do oslobodenia Štítnickej doliny Červenou armádou.

Dňa 12. februára roku 1945 začína pán Ondrej Palička písať svoj denník, ktorý je pozoruhodným dokumentom dejov, ktoré sa odohrávali v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny. 12. februára 1945 zastihla pána Ondreja Paličku mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na jeho ročník. 15. februára potom odchádza z rodnej dediny Rochoviec do Dobšinej. Následne cez Vernár a Hranovnicu sa spolu s ostatnými dostáva v pondelok 26. februára do Popradu, kde išli na prezentáciu a obliekli vojenské uniformy. Vo štvrtok 1. marca bol pridelený k II. rote pešieho práporu, ale iba na jeden deň. Nasledujúci deň bol preložený k 5. rote mínometov spolu so svojim kamarátom J. Šofrankom. 17. marca sa 5. rota dostala do delostreleckej paľby, na ktorú odpovedala paľbou. Na Veľký piatok (30. marca 1945) sa pri obci Závažná Porúbka, kde sa vojaci nachádzali, spustil hustý dážď a bol vydaný rozkaz k prechodu do útoku. Najprv delostrelecká príprava a potom pechota. Bojovalo sa ťažko a tvrdo. Po útoku začali odvážať ranených. Boli aj mŕtvi. Vojaci Československého armádneho zboru zajali 20 maďarských vojakov a 20 príslušníkov Hlinkovej gardy. 3. apríl potom priniesol prvé obete aj z radov 5. roty mínometov. Vojaci ležali pripravení okolo okopov, keď zasvišťala zblúdilá mína, ktorá explodovala tesne vedľa nich. Dvaja – desiatnik Chmára a vojak Mackál zostali na mieste mŕtvi, piati boli ťažko zranení. Nasledoval postup smer Liptovský Mikuláš, Ružomberok. 10. apríla sa nepriateľ presunul v noci až k Vrútkam. Pán Ondrej Palička spolu so svojimi druhmi strávili noc v lese, o hlade a zime. O to radostnejší bol okamih, keď v stredu 11. apríla dorazili do Turčianskeho Svätého Martina – vítaní civilným obyvateľstvom, oslobodeným od Nemcov a kolaborantského Tisovho režimu. V nasledujúcich dňoch ich však čakal ďalší postup terénom. 27. apríla sa rota opäť dostala do priamej streľby. V noci z 2. na 3. mája potom prekročili moravsko-slovenskú hranicu. Na Nemcov narazili 4. mája vo Vsetíne. Mesto však zakrátko padlo a Vsetín bol slobodný.

Pán Ondrej Palička si v denníku poznamenal: „Vsetín bol slobodný. Nedá sa ani opísať radosť obyvateľov ktorí nás vítali. Keby mal človek žalúdok ako kotol, toľko si doň mohol naklásť. Plno. Zišiel som sa tu s kamarátom Janíkom, nezdržali sme sa však dlhšie. Balíme a ešte dnes vyrážame za nepriateľom.“

6. mája 1945 vchádza pán Ondrej Palička s kamarátmi – vojakmi do Bystřice pod Hostýnem. Tam došlo ešte k posledným prestrelkám. Oslobodenie Československa zastihlo potom pána Ondreja Paličku a jeho druhov v Kroměříži.

28. augusta 2012 bolo pri príležitosti oblastných osláv 68. výročia Slovenského národného povstania v Slavošovciach pánovi Ondrejovi Paličkovi odovzdané vysoké štátne vyznamenanie Za vernosť. Vyznamenanie prevzal osobne, v sprievode svojej dcéry, z rúk predsedu Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave Ing. Norberta Lacka.

V zosnulom pánovi Ondrejovi Paličkovi stráca naša spoločnosť vzácneho človeka, ktorého celý život bol vzácne vyrovnaný, naplnený účasťou v boji za spravodlivosť a ľudskú slušnosť. Nebál sa preto riskovať svoj život a rodinný pokoj ani v rokoch fašistického temna – a keď nadišiel čas, stál v radoch partizánskych oddielov Slovenského národného povstania. A potom, keď konečne vietor slobody odvial ťaživý mrak klérofašizmu, bol v prvých radoch medzi tými, čo organizovali našu spoločnosť. Rovnako, ako bol svedomitým občanom a pracovníkom, bol aj starostlivým manželom a láskavým otcom.
Česť jeho statočnému boji – česť jeho večnej svetlej pamiatke!

Bc. Petr Mikulecký

{jcomments on}