dokonalý technický artefakt, ktorým peši prejdú za 40 minút. Mnohí netušia, že tunel je súčasťou tzv. Gemerských spojok, ktoré bolo potrebné vybudovať v neľahkých časoch 2. svetovej vojny, po tom, ako závery Mníchovskej a Viedenskej arbitráže nás pripravili o viac ako 10 000 km štvorcových územia. Horný Gemer a Štitnícký región v ňom zostal oklieštený od okolitého Slovenska. Vtedajšia vláda rozhodla, že je potrebné vybudovať Gemerské spojky – najdlhší tunel SR – Slavoškovský tunel pod Homôlkou. Trať Tisovec – Ľubeník – Slavošovce rozhodnutím vlády bola aj vplyvom Slavošovskej papierne, štrajku železničiarov v Štitníku na prvom mieste.
Nová trať mala vychádzať z Nižnej Slanej, prvý hrebeň hôr mala prekonať piatimi tunelmi s dĺžkou viac ako 1 km. V Štitníku mala nadviazať na trať Štitník – Slavošovce, dĺžka úseku mala byť 20 km. Na druhom úseku (14 km) železnice Slavošovce – Kopráš – Chyžná Voda mali byť pôvodne tri tuneli. Pre výškové prekonanie Ostrého Vrchu a Kohúta, sa musel postaviť jeden z najdlhších tunelov v SR s oficiálnym názvom Slavošovský tunel pod Homôlkou. Približné náklady na stavbu tohto úseku predstavovali 83,300.000 Ks. Stavba železnice sa začala v Slavošovciach 23.3.1941 na 1. úseku slávnostným výkopom. Dňa 11. apríla 1941 bol prerazený Koprášsky tunel a Slavošovský 15.4.1944. Vtedy navštívil Kopráš a Slavošovce Minister dopravy J. Stano. Tunel priťahuje pozornosť a za to vďaka tým, ktorí nedajú tunelu upadnúť do zabudnutia aj v prítomnosti.
V okolitých lesoch pôsobí človek, aby zachoval prírodu budúcim generáciám napriek rozmarom počasia a lesným kalamitám. O lesy sa starali naši predkovia, v prítomnosti pokračuje Lesné družstvo v Slavošovciach.
Aj pred 70 rokmi veľké a staré „zamyslené stromy“ boli svedkami stavebného ruchu, pohybu robotníkov vyvážajúcich z podzemia hlušinu a tmavú bridlicu. Tunel sa svojho plného uplatnenia dodnes nedočkal. Dielo ale neupadlo do zabudnutia, ožíva stretnutiami ľudí, ktorým nie je ľahostajný. V jeho areáli nachádzajú vhodné miesto na relax návštevníci, rodiny s deťmi. O prostredie okolo tunela sa stará Lesné družstvo Slavošovce. Esteticky a funkčne upravený vstup do tunela firmou Dobart s.r.o. a Elektrokomp Jána Galla sú dôkazom toho, že myšlienky a iniciatíva autorov zachovania tohto vzácneho technického artefaktu nezapadnú prachom. Práve Lesné družstvo Slavošovce prišlo s myšlienkou zrekonštruovať nefunkčný chátrajúci tunel so vstupom zo strany slavošovských lesov, kde už vstup do tunela bol v dezolatnom stave.
S podporou finančných prostriedkov Terra Incognita, Košického samosprávneho kraja ako aj vlastných finančných prostriedkov v septembri roku 2012 bola uskutočnená rekonštrukcia „Vstupná úprava Tunela pod Homôlkou“ so slávnostným otvorením a kultúrnym programom. Okrem toho bol upravený okolitý areál tunela s vybudovaním oddychovej zóny pre širokú verejnosť.
O areál tunela a neustále pribúdajúce atrakcie je veľký záujem. Práve táto skutočnosť reštartovala predstavenstvo Lesného družstva Slavošovce organizovať každý rok v septembri kultúrne podujatie, koncerty k výročiu oficiálneho sprístupnenia tunela. V roku 2013 to bolo prvé výročie otvorenia tunela pod Homôlkou. Dňa 5. septembra 2014 zorganizovali druhý ročník koncertu „Tunel pod Homôlkou“ venovaný aj Pavlovi E. Dobšinskému“, s podporou dotácie Košického samosprávneho kraja, za čo patrí poďakovanie jeho predsedovi JUDr. Zdenkovi Trebuľovi. Lesné družstvo ako organizátor tohto podujatia ďakuje aj ostatným, ktorí sa podieľali na realizácii tohto projektu.
Technické údaje: Ing. V. Kmeť
Text: PaedDr. M. Sajenko
Fotografie z kalamity máj 2014: M. Sajenko








































Súčasná doba je plná prevratných zmien. Málokedy si uvedomíme ako čas letí. Dobre je zastaviť sa a zamyslieť sa nad zmenami, ktoré sú už nenávratne za nami. Je veľa predmetov a udalosti, ktoré stoja za povšimnutie. Národ, ktorý nemá minulosť, nemôže mať prítomnosť. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a