 |
 |
 |
Profesor Ursíny z Českého učení technického v Brne sa prihovoril za výrobu v Slavošovciach u ministerského predsedu, vďaka čomu získala fabrika štátnu subvenciu na svoju obnovu. V 20. storočí sa podnik sústredil na výrobu školských zošitov a blokov. V druhej polovici 90. rokov minulého storočia boli papierne na pokraji bankrotu, prišiel však nový investor a nasledovala reštrukturalizácia a ozdravný program, ktorý do roku 2004 mohol fabriku opäť stabilizovať a rozšíriť je možnosti.
FOTO: Pracujúci Slavošovských papierní dorábajú v týchto dňoch posledné tony papiera chýbajúce do splnenia celoročného plánu. Podľa doterajších výsledkov súdia, že splnia celoročný plán hrubej hodnoty výroby do 14. decembra a exportné úlohy podľa záväzku do 20. decembra. Papier a papierenské výrobky z tohto závodu vyvážajú do Indie, Egypta, Austrálie, do štátov Južnej Ameriky. Z kolektívu pracovníčok úpravne je najlepšou pracovníčkou Mária Simanová (v popredí). Foto: Archív TASR, autor J. Kočiš, 13. decembra 1956.
Dnes je hlavným výrobným programom papierní produkcia bielych a farebných dekorovaných obrúskov. Ich najväčším odberateľom je spoločnosť Ikea, ktorej dodáva väčšinu svojej produkcie. Celkovo svoje výrobky vyváža do vyše 30 krajín. Silný regionálny zamestnávateľ dáva vo svojich prevádzkach prácu 300 ľuďom z blízkeho okolia a ďalších 300 ľudí pracuje v dodávateľských firmách.
 |
 |
 |
„Pracujú u nás celé rodiny. Zakladáme si na profesionalite a know-how našich pracovníkov, pre ktorých sa snažíme vytvárať optimálne pracovné podmienky. Aktívne podporujeme lokálne komunity a budujeme vzťahy v rámci regiónu, najmä v sociálnej oblasti a v ochrane životného prostredia,“ uviedol 24. júna 2017 na slávnostnom stretnutí so zamestnancami generálny riaditeľ SHP Group Richard Žigmund. Po začlenení firmy do skupiny SHP Group, je jej smerovanie orientované na výrobu a predaj papierových obrúskov. Minulý rok investovali jeden milión eur do rekonštrukcie stroja v súvislosti s rastúcim dopytom po ich produktoch a tiež po nových výrobkoch s vyššou pridanou hodnotou.
FOTO: V Stredoslovenských papierňach v Slavošovciach vyrábajú papier na učebnice a zošity, ktoré naše deti od 1. septembra dostanú bezplatne. Základnou surovinou pre papier je drevo. Tu na tomto stroji sa drevo brúsi na jemnú kašičku - papierovinu. Na obr. Ladislav Polomský nakladá drevo do stroja. Foto: Archív TASR, autor J. Kočiš, 25. júna 1960.
FOTO: Vyše 1 200 členný kolektív pracujúcich Slavošovských papierní splnil plánované úlohy I. štvrťroka na vyše 100 percent. Za prvé tri mesiace tohto roku tu vyrobili 1 096 ton zošitov a 944 ton obrúskov, ktorých sú jedinými výrobcami na Slovensku. Irena Oravcová a Zlatica Hricová pri balení obrúskov Foto: Archív TASR, autor A. Haščák, 13. apríla 1978.
FOTO: Slavošovské papierne, n. p. (okres Rožňava) sú jediným výrobcom školských zošitov na Slovensku. K 1. septembru ich vyrobia a vyexpedujú pre školákov 2 600 ton v 34 druhoch, čím plne uspokoja požiadavky trhu. Emília Orosová balí zošity. Foto: Archív TASR, autor S. Píseckí, 23. augusta 1982.
(Zdroj: vtedy.sk)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.