jubileu nielen slovami majstra Jána Čajaka „Čo starí pamätajú, mladí zachovajú“. Je tomu naozaj tak v nás všetkých, alebo sa musíme pričiniť už z úcty voči tým, ktorí históriu obce, vrátane histórie najstaršej papierne v Uhorsku uchovali v dobách neľahkých. Bolo tomu tak aj existenciou najstaršieho gazdovského spolku - Veľko-slaboššovskej sedliackej cechy. Takýchto vĺn kultúrnych, ekonomických by bolo hodno pripomenúť ešte viac, veď to boli nositeľky všetkého toho, čo obcou od jej vzniku do prítomnosti prešlo. Bolo v súlade už stáročia platným HISTÓRIA EST MAGISTRA VITAE (Dejiny sú učiteľkou života).
To všetko už od včasného rána nám pripomínal nezvyčajný pohyb v hornej časti Slavošoviec, kde sa zhromažďovali naši občania, medzi ktorými sme mohli vidieť našich rodákov, známych aj neznámych pred slávnostnou tribúnou, kde sa ich ujali organizátori a usporiadatelia. Zatiaľ v druhej časti rozsiahleho areálu športového ihriska znel mimoriadny hluk zo strany inštalovaných stánkov, stanov, ale aj odkrytých priestorov s rozváňajúcou chutnou kapustnicou a chutným gulášom. V časti priestoru sa odohrávala súťaž v pečení zákuskov a koláčov, za značnej pozornosti neustále prichádzajúcich návštevníkov, smerujúcich k inštalovanej výstavke dobových fotografií. Tu hostia poznávali dobu minulú v zaujímavých darčekových balíčkoch s jubilejnou mincou. Výročím a slavošovským Homérom, rodákom Pavlom Emanuelom Dobšinským, ktorého kultúrny stánok v Slavošovciach už navštívili tisíce návštevníkov. Náhle šum vravy sa utíšil, tribúna ožila moderátormi. Na 
prvých miestach sedadiel sa objavili známe osobnosti, ktoré sa zaslúžili svojimi počinmi o rozvoj obce.
Zakrátko k mikrofónu pristúpil dlhoročný starosta obce, Ing. Štefan Bašták, ktorý výstižným príhovorom sprítomnil históriu obce. Moderátorka pristúpila k predstavovaniu občanov, navrhnutých k oceneniu naozaj krásnou plaketou s motívom jubilea obce, na druhej strane plakety je dôstojná podoba Pavla Emanuela Dobšinského. Nasledovala kultúrna vložka členiek ZPOZ obce. V ďalšom ožili pripravené priestory určené deťom a ich zabávačov za zvukov modernej hudby, vyzývajúcej deti a drobcov k využívaniu svojich pohybových vlastností, vhodných k modernému tancu. Holdovali jedlu, zmrzlinám a nanukom. Medzitým bolo vidieť prichádzajúcich hostí a prichádzajúce tanečné a folklórne súbory.
V prvý deň osláv, v piatok 15. júna sa uskutočnilo športovo-súťažné dopoludnie pre deti a popoludní obdobné podujatia pre dospelých.
16. júna o 11,00 bolo slávnostné otvorenie, tak ako je už v predošlom uvedené s ocenením občanov, ktorí sa zaslúžili o všestranný rozvoj obce. Obdržali diplom obce k dnešnému jubilejnému dňu s pamätnou plaketou. Jednému z účastníkov bolo Úniou žien Slovenska, Krajskou organizáciou Košice udelené ocenenie „Kvet úcty“ za dlhoročnú dobrovoľnícku prácu.
V popoludňajšej časti sa pripravili k vystúpeniu žiaci ZŠ a materskej školy. Bolo pekné sa pozerať na vystupujúcu mlaď. Ich odmenou bol dlhotrvajúci potlesk, najmä zo strany rodičov. V ďalšom programe podľa časového harmonogramu až do večerných hodín vystupovali FS z Heľpy, Mafia Corner - hudobná skupina, Hands Up Crew – práca s loptou, FS z Klenovca, FS Haviar a nakoniec hudobná skupina Traky.
Na ploche športového ihriska sa tvorili rôzne skupinky ľudí, známych a neznámych, ktorí sa tu stretli aj zo vzdialených kútov Slovenska. Neboli to už len otcovia a mamy, ale aj ich synovia a dcéry a vnúčatá. Bolo vidieť vonnú atmosféru. Prichádzajúci návštevníci cestou obdivovali umelecké výtvory rezbára p. Pažitku ml., skrášľujúce okraje cesty z obce na sídlisko. Vkusnú výzdobu so znázornením patróna obce sv. Gála. Nemalú pozornosť vzbudila u prítomných mladá sokoliarka sl. Vladimíra Smädová s cvičeným jastrabom. Pre pozvaných hostí bolo pripravené občerstvenie v priestoroch nákupného strediska. Medzi hosťami nechýbali pozvaní zástupcovia miestnych podnikov, SHP a. s., obdobne zástupca majiteľa firmy Ing. M. Fiľo.
Na záver trocha histórie. Prof. J. Novák v odbornej expertíze uvádza vznik obce rokom 1318. Zemepanské právo v nej uplatňovali Bebekovci, od 17. storočia Andrášiovci. Pôvodný kostol vznikol v roku 1395. Obyvatelia boli Ruthéni. V tejto časti sú zo 14. storočia zachované neodkryté fresky, zakryté ochranným vápenným mliekom. Dobová povesť uvádza: „Po poľovačke a hostine sa sud vína, niekde aj žinčice, skotúľal do doliny, medzi obyvateľov osady „Zaderejš“, tí, čo videli kotúľajúci sa sud v nárečí boška, zvolali: „ej, šla boška“. Odtiaľ postupne stáročiami cez názov Sclausfalva, Naď Slavoš, až k pomenovaniu „Slavošovce“.
Niekoľko slov k erbu obce, zobrazujúceho patróna sv. Gála: podnet na realizovanie a uvedenie do života sa uskutočnilo za starostu Bela Skurku (1994 – 1998). Obec sa týmto zaradila za neskoršieho starostu Ing. Š. Baštáka medzi najstaršie s pôvodnými historickými symbolmi a erb je zaradený v Heraldickom registri Slovenskej republiky. Autori: Bartholomaides, prof. PhDr. J. Novák, PaedDr. Milan Sajenko (kapitoly z histórie obce, autor M.S).
700 rokov uplynulo. Dva dni spomienok a dôstojné oslavy nestačia k tomu, aby sa zhrnulo aspoň to najvýznamnejšie. Zaväzuje nás k dôstojnosti, vážnosti, vedie k tomu aby sme chápali, že prežiť celú túto etapu nebolo umožnené nikomu z nás. Pričiňme sa o to, aby budúce roky smerovali k ďalšiemu blízkemu jubileu, aby sme mohli hodnotiť to, čo bolo pred nami a vážiť si to, čo sme v ňom ako priami účastníci prežili.
Zachovajme a zveľaďujme to, čo sme zdedili. Vážme si trvalé hodnoty ktoré nám zanechali naši predkovia. Majme každý vo svojom vnútri chrám, svoju svätyňu, neznižujme sa k tomu, aby sme ničili hodnoty, ktoré nám zanechali. Zamyslime sa nad minulosťou uprostred prítomnosti.
PaedDr. Milan Sajenko
Foto: Biba Bystrenová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).