jubileu nielen slovami majstra Jána Čajaka „Čo starí pamätajú, mladí zachovajú“. Je tomu naozaj tak v nás všetkých, alebo sa musíme pričiniť už z úcty voči tým, ktorí históriu obce, vrátane histórie najstaršej papierne v Uhorsku uchovali v dobách neľahkých. Bolo tomu tak aj existenciou najstaršieho gazdovského spolku - Veľko-slaboššovskej sedliackej cechy. Takýchto vĺn kultúrnych, ekonomických by bolo hodno pripomenúť ešte viac, veď to boli nositeľky všetkého toho, čo obcou od jej vzniku do prítomnosti prešlo. Bolo v súlade už stáročia platným HISTÓRIA EST MAGISTRA VITAE (Dejiny sú učiteľkou života).

To všetko už od včasného rána nám pripomínal nezvyčajný pohyb v hornej časti Slavošoviec, kde sa zhromažďovali naši občania, medzi ktorými sme mohli vidieť našich rodákov, známych aj neznámych pred slávnostnou tribúnou, kde sa ich ujali organizátori a usporiadatelia. Zatiaľ v druhej časti rozsiahleho areálu športového ihriska znel mimoriadny hluk zo strany inštalovaných stánkov, stanov, ale aj odkrytých priestorov s rozváňajúcou chutnou kapustnicou a chutným gulášom. V časti priestoru sa odohrávala súťaž v pečení zákuskov a koláčov, za značnej pozornosti neustále prichádzajúcich návštevníkov, smerujúcich k inštalovanej výstavke dobových fotografií. Tu hostia poznávali dobu minulú v zaujímavých darčekových balíčkoch s jubilejnou mincou. Výročím a slavošovským Homérom, rodákom Pavlom Emanuelom Dobšinským, ktorého kultúrny stánok v Slavošovciach už navštívili tisíce návštevníkov. Náhle šum vravy sa utíšil, tribúna ožila moderátormi. Na
prvých miestach sedadiel sa objavili známe osobnosti, ktoré sa zaslúžili svojimi počinmi o rozvoj obce.
Zakrátko k mikrofónu pristúpil dlhoročný starosta obce, Ing. Štefan Bašták, ktorý výstižným príhovorom sprítomnil históriu obce. Moderátorka pristúpila k predstavovaniu občanov, navrhnutých k oceneniu naozaj krásnou plaketou s motívom jubilea obce, na druhej strane plakety je dôstojná podoba Pavla Emanuela Dobšinského. Nasledovala kultúrna vložka členiek ZPOZ obce. V ďalšom ožili pripravené priestory určené deťom a ich zabávačov za zvukov modernej hudby, vyzývajúcej deti a drobcov k využívaniu svojich pohybových vlastností, vhodných k modernému tancu. Holdovali jedlu, zmrzlinám a nanukom. Medzitým bolo vidieť prichádzajúcich hostí a prichádzajúce tanečné a folklórne súbory.
V prvý deň osláv, v piatok 15. júna sa uskutočnilo športovo-súťažné dopoludnie pre deti a popoludní obdobné podujatia pre dospelých.
16. júna o 11,00 bolo slávnostné otvorenie, tak ako je už v predošlom uvedené s ocenením občanov, ktorí sa zaslúžili o všestranný rozvoj obce. Obdržali diplom obce k dnešnému jubilejnému dňu s pamätnou plaketou. Jednému z účastníkov bolo Úniou žien Slovenska, Krajskou organizáciou Košice udelené ocenenie „Kvet úcty“ za dlhoročnú dobrovoľnícku prácu.

V popoludňajšej časti sa pripravili k vystúpeniu žiaci ZŠ a materskej školy. Bolo pekné sa pozerať na vystupujúcu mlaď. Ich odmenou bol dlhotrvajúci potlesk, najmä zo strany rodičov. V ďalšom programe podľa časového harmonogramu až do večerných hodín vystupovali FS z Heľpy, Mafia Corner - hudobná skupina, Hands Up Crew – práca s loptou, FS z Klenovca, FS Haviar a nakoniec hudobná skupina Traky.
Na ploche športového ihriska sa tvorili rôzne skupinky ľudí, známych a neznámych, ktorí sa tu stretli aj zo vzdialených kútov Slovenska. Neboli to už len otcovia a mamy, ale aj ich synovia a dcéry a vnúčatá. Bolo vidieť vonnú atmosféru. Prichádzajúci návštevníci cestou obdivovali umelecké výtvory rezbára p. Pažitku ml., skrášľujúce okraje cesty z obce na sídlisko. Vkusnú výzdobu so znázornením patróna obce sv. Gála. Nemalú pozornosť vzbudila u prítomných mladá sokoliarka sl. Vladimíra Smädová s cvičeným jastrabom. Pre pozvaných hostí bolo pripravené občerstvenie v priestoroch nákupného strediska. Medzi hosťami nechýbali pozvaní zástupcovia miestnych podnikov, SHP a. s., obdobne zástupca majiteľa firmy Ing. M. Fiľo.
Na záver trocha histórie. Prof. J. Novák v odbornej expertíze uvádza vznik obce rokom 1318. Zemepanské právo v nej uplatňovali Bebekovci, od 17. storočia Andrášiovci. Pôvodný kostol vznikol v roku 1395. Obyvatelia boli Ruthéni. V tejto časti sú zo 14. storočia zachované neodkryté fresky, zakryté ochranným vápenným mliekom. Dobová povesť uvádza: „Po poľovačke a hostine sa sud vína, niekde aj žinčice, skotúľal do doliny, medzi obyvateľov osady „Zaderejš“, tí, čo videli kotúľajúci sa sud v nárečí boška, zvolali: „ej, šla boška“. Odtiaľ postupne stáročiami cez názov Sclausfalva, Naď Slavoš, až k pomenovaniu „Slavošovce“.
Niekoľko slov k erbu obce, zobrazujúceho patróna sv. Gála: podnet na realizovanie a uvedenie do života sa uskutočnilo za starostu Bela Skurku (1994 – 1998). Obec sa týmto zaradila za neskoršieho starostu Ing. Š. Baštáka medzi najstaršie s pôvodnými historickými symbolmi a erb je zaradený v Heraldickom registri Slovenskej republiky. Autori: Bartholomaides, prof. PhDr. J. Novák, PaedDr. Milan Sajenko (kapitoly z histórie obce, autor M.S).
700 rokov uplynulo. Dva dni spomienok a dôstojné oslavy nestačia k tomu, aby sa zhrnulo aspoň to najvýznamnejšie. Zaväzuje nás k dôstojnosti, vážnosti, vedie k tomu aby sme chápali, že prežiť celú túto etapu nebolo umožnené nikomu z nás. Pričiňme sa o to, aby budúce roky smerovali k ďalšiemu blízkemu jubileu, aby sme mohli hodnotiť to, čo bolo pred nami a vážiť si to, čo sme v ňom ako priami účastníci prežili.
Zachovajme a zveľaďujme to, čo sme zdedili. Vážme si trvalé hodnoty ktoré nám zanechali naši predkovia. Majme každý vo svojom vnútri chrám, svoju svätyňu, neznižujme sa k tomu, aby sme ničili hodnoty, ktoré nám zanechali. Zamyslime sa nad minulosťou uprostred prítomnosti.
PaedDr. Milan Sajenko
Foto: Biba Bystrenová


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-