Uplynulý víkend bol v hornom Gemeri sviatkom tradičnej ľudovej kultúry a folklóru. Festivalový program začínal už vo štvrtok 20. augusta 2015, keď rožňavské folklórne súbory Dubina a Haviar privítali hosťujúci kolektív Vuk Stefanović Karadzić zo srbskej Bačka Topola. Spoločne pripravili pre Rožňavčanov a turistov sprievodom po meste živú pozvánku na Gemerský folklórny festival v Rejdovej. V átriu Dome tradičnej kultúry Gemera pokračoval do večera pestrý program folkloristov. Na pľacu pred kostolom
pohostinní domáci vítali účastníkov s tradičnými špecialitami z rejdovskej kuchyne. Folklórna skupina Hôra z Rejdovej a slávnostné príhovory zástupcov organizátorov oficiálne otvorili 42.Gemerský folklórny festival Rejdová 2015. Program „A v Rejdovej pri kostele,“ uviedol fujarista Tomáš Vaculčiak z Revúcej, za ním sa predstavila folklórna skupina Revúška z Revúčky. Postupne moderátorka večera Dana Lacková predstavila folklórnu skupinu Hrabina z Nižnej Slanej, ktorá účinkovala aj v programe bohoslužieb a folklórny súbor Stromíš z Vlachova. Jeho vystúpenie ukončili organizátori slávnostným ocenením zakladateľa tohto kolektívu a jeho dlhoročného vedúceho Juraja Kováča Medailou Daniela Gabriela Licharda, ktorú mu udelilo Národné osvetové centrum v Bratislave. Povoja, ženská spevácka skupina z Piešťan spestrila program pásmom piesní z Dolného Považia a už nasledovalo prekvapenie v podobe programu „Bude čo nebulo“ domácej folklórnej skupiny Hôra. Nezvyčajný názov a začiatok programu zaujal divákov a s príjemným napätím očakávali čo sa za nimi skrýva. S typickým rejdovským humorom spracovaný obraz z dedinského života doplnený tradičnými činnosťami pri príprave svadby - od pálenia lavorovice, výroby gágoríkov až po zostrojenie voza priamo pred zrakmi divákov – zožal od prítomných zaslúžený potlesk a ovácie. Festivaloví jubilanti folklórne súbory Haviar a Gemer pripravili nové programy - Haviar choreografiu cigánskeho tanca a Gemer spevácke čísla mužskej a ženskej speváckej zložky súboru. Temperamentné tance Srbska divákom ponúkol folklórny súbor Vuk Stefanović Karadzić zo srbskej Bačka Topole. V závere prvého festivalového dňa už tancovali takmer všetci v škole tanca s folklórnym súborom Haviar. Čardáš z Rožňavského Bystrého učili Martina Dudášová a Ján Vester. Pre tých, ktorí majú radšej dokumentárne filmy, využili príležitosť vo dvore u Brehalu, kde vo festivalom kine boli premietané dokumenty Emila Gallíka o mladých remeselníkoch z nášho regiónu.
„Nálada v piatok v Rejdovej na pľacu je úžasná. Komornejšie prostredie zbližuje ľudí, účinkujúcich a divákov a to vytvára podmanivú atmosféru, že niektorí návštevníci si ju chodia doslova vychutnávať,“ prezradila Mgr. Helena Novotná, riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave.
Druhý festivalový deň začal prípravami rejdovských dvorov,
programov na obidvoch scénach a dobrou náladou. V priebehu dopoludnia účastníci mali možnosť navštíviť rejdovské dvory plné zaujímavých nástrojov a náradí a tiež sa zoznámili s trením a česaním ľanu, pradením či tkaním. Pri četerni ženy polievali plátno, muži strúhali šindle, vyrábali z dreva hrable, lyžice, hračky či palice. Tiež sa mali príležitosť zapojiť sa do súťaží „Rejdovský šingel“ a „Uviažem si hantušok“, ochutnať gurmánske špeciality domácich a v neposlednom rade si aj zaspievať či zatancovať s folklórnymi súbormi, skupinami a ľudovým hudbami. Najmenších v programe detských folklórnych súborov „Eniki, beniki kliki bé...“ povzbudzovali ich starší kolegovia a v nemalom počte aj návštevníci festivalu. Po prijatí u starostky obce sa všetci účastníci presunuli do amfiteátra kde program 42. Gemerského folklórneho festivalu vyvrcholil. Tradične po privítanke pódium patrilo domácim folklórnym kolektívom. Program „Žriedla nevysychajú“ ponúkol v troch častiach zvyky, piesne, tance z rôznych období života človeka. V tematickom bloku „Slobodienka moja“ sa predstavili folklórne skupiny Gočovan z Gočova, Lehoťanka, z Čiernej Lehoty, Bučina z Pače a folklórny súbor Borostyán z Drnavy. Programy s vojenskou tematikou „Tá regula vojenská“ uviedli Radzim z Vyšnej Slanej, Bystranky z Rožňavského Bystrého a Dubina z Rožňavy. Najkrajšie obdobie života predstavuje obdobie zakladania si rodiny – svadobné zvyky. V pásme „Už som se oženil“, priblížili jednotlivé etapy svadobných obradov Hôra z Rejdovej, Genšenky z Honiec a Dolina z Gemerskej Polomy. „Ďakovanka zo serca“ má svoje miesto v scenári gemerského folklórneho festivalu. Organizátori z tejto najväčšej folklórnej scéne v hornom Gemeri ďakujú tým, ktorí sa zaslúžili o ďalší rozvoj tradičnej ľudovej kultúry a folklóru. Aj v tomto roku si zaslúžilí folkloristi a nositelia tradícií prevzali ocenenia z rúk riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave a starostky obce Rejdová. Folklórne súbory - 30 ročný Haviar z Rožňavy a 40 ročný Gemer z Dobšinej – po prevzatí ocenení sa divákom predstavili jubilejným programom.
Ďalej už pódium patrilo hosťujúcim kolektívom.
S programom k 50. výročiu založenia sa divákom predstavila folklórna skupina Vernár. „Pre potešenie“ mal názov programu folklórneho klubu Omladina z Košíc, ktorý združuje bývalých členov folklórnych kolektívov a ďalej sa s láskou venujú folklóru. V dvoch vstupoch sa divákom predstavil Igor Hraško, známy krojovaný poslanec NR SR. Priblížil bohatstvo našej hudobnej kultúry prostredníctvom viac ako dvadsiatych ľudových nástrojov s typickými hudobnými motívmi zo svojich potuliek po Slovensku. Srbské piesne a tance v podaní súboru Vuk Stefanović Karadzić mali u divákov veľký úspech, za čo ich odmenili srdečným potleskom. Po tombole už na divákov čakal folklórny súbor Magura z Kežmarku s programom „Kjeby tu byl Sabala“. Pútavý príbeh goralského poľovníka, zbojníka, muzikanta, remeselníka a dobrodruha zaujal návštevníkov a aj napriek večernému ochladeniu vydržali a odmenili členov súboru búrlivým potleskom .
V amfiteátri okrem tradičného jarmoku ľudových remesiel boli pre návštevníkov pripravené ukážky remesiel, prezentácia obce Honce, pre deti drevený kolotoč, dielne a dielničky, koníky, astrokútik a ďalšie zaujímavosti.
„Gemerský folklórny festival má za sebou
úspešne 42. ročník. Vďaka všetkým spolupracovníkom sa podarilo zabezpečiť pripravované aktivity a služby, počasie podporilo jeho plynulý priebeh i účasť divákov. Zámery organizátorov, Gemerského osvetového strediska a obce Rejdová, sa aj vďaka podpore Košického samosprávneho kraja, Ministerstva kultúry SR a ďalších partnerov podarilo naplniť,“ dodala Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska v Rožňave.
MG-MF
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.