Z histórie folklórnej činnosti v Rejdovej. 15 mládencov pod vedením cigánskej muziky. Spoločné páry predviedli rejdovský čardáš a v slávnostnom sprievode predstavili rejdovský svadobný sprievod. 
Zachovali sa 2 fotografie.
Dňa 7. októbra 1934 bola za prítomnosti Dr. Jozefa Škultétyho a biskupa Čobrdu odhalená v Gemerskej Polome pamätná doska štúrovca Petra Kellnera. Na veľkolepej slávnosti sa ako hosť predstavila aj folklórna skupina z Rejdovej, ktorá všetkým prítomných zatancovala tanec „Na medveďa“ a zaspievala niekoľko národných piesní. Do druhej svetovej vojny sa Rejdovčania často prezentovali v Rožňave, v Dobšinej pri príležitostiach rôznych osláv a dožiniek. Často to boli ozdobené konské povozy, ktoré spolu s tanečníkmi a spevákmi reprezentovali obec Rejdová.
V roku 1941 sa rejdovskí mládenci a dievčatá predstavili s palicovým tancom na vystúpeniach v Tatranskej Lomnici.
Divákmi ich vystúpení boli predovšetkým pacienti okolitých sanatórií a zranení slovenskí vojaci. Vystúpení sa zúčastnili aj nemeckí vojaci, ktorí utrpeli rôzne zranenia na ruskom fronte. Zachovala sa 1 fotografia.
Súbor (alebo skupina) sa prezentovala v roku 1938 pri účasti na Národopisných hrách v Turčianskom sv. Martine. Zachovali sa iba tri fografie, na ktorých sa dá s určitosťou identifikovať Juraj Dovalovský Urban (1913) a jeho žena Zuzana Dovalovská, r. Garan Hutníkova (1920), ďalej M. Hricová, M. Terajová, M. Tomášíková, J. Maťaško, J. Dulín a O. Zelina. Nevieme ani kto ich viedol, ani kde a ako nacvičovali, ale najpravdepodobnejšie to bolo v škole, alebo v miestnom Potravnom spolku. Jedno vieme, že podstatnú časť krojového vybavenia vykonávala p. Mária Bezeková, r. Lacková.
V roku 1947 prichádza do obce notár Gejza Hartman, ktorý pôsobil v Rejdovej v rokoch 1947 až 1951.
Pod jeho vedením vznikla Národopisná skupina na jeseň v roku 1947, ktorá sa v roku 1948 zúčastnila na vystúpení v Strážnici. Z tohto vystúpenia sa zachovala fotografia. V roku 1949 sa v Prahe konala Poľnohospodárska výstava, kde sa pod vedením notára Gejzu Hartmana predstavili aj krojovaní zástupcovia obce Rejdová. Na výstave 
vystúpili s typickými rejdovskými piesňami a palicovým tancom. Z tohto účinkovania sa zachovalo pomerne veľa fotografií. Národopisná skupina sa potom v roku 1950 zúčastnila prehliadky folklórnych súborov v Prahe a na oslávach 1. mája v Dobšinej. Výdatnej jej pomáhal vtedajší riaditeľ školy p. Pavel Slivka, poskytol napr. priestory pre nácvik a i. Po jeho odchode dnes (teda v roku 2013) už poznáme len spomienky žijúcich účastníkov - Z. Beláková, Z. Gibová Bobečka, M. Vilimová, r. Hutník Langová, Ž. Vráblicová, r. Tomášíková, Anna Kračúnová pod Herbom.
V roku 1953 už mala folklórna skupina približne 25 členov, a bola premenovaná na Národopisný súbor HORA Rejdová. Počas svojho dlhoročného pôsobenia do dnešných dní sa folklórny súbor Hora predstavil na stovkách vystúpení doma i v zahraničí, ktoré prezentovali ľudovú tradíciu a zvykoslovie obce Rejdová. Prvé verejné vystúpenie folklórneho súboru Hora z Rejdovej sa uskutočnilo v roku 1953 na festivale v Strážnici.
Národopisný Súbor HORA sa pod vedením vedúcej osvetového zariadenia Anny Hellerovej a učiteľa Jána Garana Krišťáka
zúčastnil v dňoch 20 - 22. júna 1956 vystúpení v Strážnici na Morave a neskôr vo Východnej. 
Zachovala sa fotografia zakladajúcich členov. Na vystúpeniach národopisného súboru vedúcou bola Anna Hellerová r. Dulínová, obyvateľka Rejdovej, a to od októbra 1954 až do roku 1958. Z tohto obdobia sa zachovala fotodokumentácia zo Strážnice 1956 a Východnej 1955, 1. máje v Dobšinej a Rožňave. V roku 1957 Ján Krišťák z Rejdovej odchádza a činnosť súboru je sporadická.
V rokoch 1957 až 1961 sa stáva predsedom Československého zväzu mládeže v Rejdovej Ján Tomka, učiteľ tunajšej školy a jeho iniciatívou sa HORA prezentuje v Strážnici v rokoch 1957 a 1961 a pravidelne svojou účasťou na oslavách 1. mája v Dobšinej aj Východnej.
Následne v rokoch 1962 až 1967 organizujú folkloristov v Rejdovej p. Mária Krišťáková - Kučerka, jej syn Ing. Ján Krišťák. Pod ich vedením sa HORA prezentuje ako Folklórna skupina už aj zásluhou televízie a rozhlasu s programami, ako Zem spieva (1965) alebo Svadba v Rejdovej (1967), a iné hudobné nahrávky za spolupráce Ondreja Lenga a Ondreja Dema, alebo účasťou vo Východnej a na oslavách v Dobšinej, Rožňave.
V roku 1967 sa vracia do Rejdovej Ján Krišťák, učiteľ, ktorý sa zároveň stáva aj vedúcim Osvetovej besedy (OB) v Rejdovej. Vďaka Okresnému osvetovému stredisku v Rožňave i OB v Rejdovej sa posilňuje tanečná zložka súboru HORA. Je to zásluhou silnej generácie mládeže a jej záujmom o prezentovanie sa a ochote vystupovať. Už v roku 1968 sa mu podarilo pod vedením choreografa Ľudovíta Šmelku a ľudovej hudby Juraja Lenkeja vytvoriť tanečné choreografie z Rejdovej a Východu.
Súbor HORA patril k reprezentantom ľudovej kultúry v okrese Rožňava.
Vďaka podpory zo strany Okresného osvetového strediska v Rožňave, odboru kultúry Okresného národného výboru v Rožňave i Miestného národného výboru v Rejdovej sa podarilo zadovážiť aj krojové vybavenie súboru. Mimo vystúpení v okrese sa súbor prezentoval v Maďarsku, Rusku (vtedy ZSSR), Nemecku (vtedy NDR) a účinkovaním v Československej televízii - Velcí a malí (1968), súťažiach ČsTV Rozlety (1970), Sami sebe (1971), V znamení trojky. V roku 1974 vznikla tradícia okresných folklórnych slávností v Rejdovej. Po skončení šk. roku 1973/74 Ján Krišťák odchádza z Rejdovej. V uvedenom období sa tanečná zložka prezentovala tancami: Palicový tanec, Pastierske hry, Cigánsky tanec - všetky v choreografii Ľ. Šmelku, ďalej Karičky a Pyšný mládenec p. Hvizdáka z Michaloviec.
Ďalším vedúcim OB i súboru od júla 1974 sa stáva Ing. Ondrej Kračún,
ktorému sa podarila výmena generácie staršej za mladšiu (aj vďaka sústredeniam tanečnej zložky v Rožňave - Kúpeľoch, resp. hoteli Dedinky, na Kejde a i.) a udržať tanečnú zložku súboru HORA spočiatku aj za pomoci Ľudovíta Šmelku a hudby Juraja Lenkeja, neskôr Jána Liptáka a Juraja Kariku. Choreograficky sa súboru venoval Mgr. Ján Lipták, rodák z Rejdovej a dlhoročný tanečník.
V nasledujúcich rokoch tanečná zložka spolu s folklórnou skupinou vytvorili zaujímavé tanečné kompozície (Perinkový tanec, Povstalecký tanec, Šatôčkový tanec - Ľ. Šmelko, V Rejdovej na moste, Zbojnícky tanec - J. Lipták a Makovica – Ing. Kračún), ktorými sa prezentovali v Bratislave, Detve, Heľpe, Brezne, Tornali, Poľsku, dedinách v okrese Rožňava, alebo tzv. Prehliadky tichej krásy vo Východnej v rokoch 1974 až 1983.
V roku 1976 pri ZDŠ vznikol detský folklórny súbor Horička. Zabezpečilo sa ďalšie krojové vybavenie súboru (široké klobúky - divadelné dielne ND v Prahe, krpce - VD Čadca, štetinky (Břeclav), sukničky, spodničky, oplecká - Dovalovská, chološne - L. Teplička), vďaka finančnej podpore z vystúpení i Miestneho národného výboru a JRD Rejdová, pretože od r. 1977 sa podpora v rámci Okresného osvetového strediska sústredila na vznik súboru Gemer, resp. neskôr Haviar. Od roku 1977 s tanečnou skupinou i folklórnou skupinou účinkuje hudba z Rejdovej – Bubenčíkovci. V rámci Okresných folklórnych slávnosti v Rejdovej v roku 1978 v programe Ľud mojej dediny účinkovalo 42 dospelých Rejdovčanov (doteraz najviac) a program trval viac ako pol druha hodiny. Od roku 1979 sa OFS konajú v posledný augustový týždeň. V júli 1983 Ing. Kračún odchádza z Rejdovej.
Osvetárom a vedúcim súboru od júla 1983 sa stáva Ľubomír Molčan až do roku 1986.
Pod jeho organizáciou sa udiala ďalšia generačná výmena folkloristov i vznik hudby Bubenčíkovcov z Rejdovej. Tanečná zložka aj folklórna skupina pokračovala vo vystúpeniach, ale len v rámci OFS v Rejdovej a Východnej. Dá sa konštatovať, že tanečná zložka súboru HORA v roku 1985-6 zanikla a ďalej pokračovala len folklórna skupina.
Po odchode Ľ. Molčana osvetovú činnosť vykonáva p. Helena Lukáčová. Od roku 1990 organizuje folklórnu skupinu pod názvom HôRA p. Mária Brdárska, r. Jánošíková. Od roku 1992 až do roku 1998 organizačným vedúcim Hôry bol Michal Molčan, choreografickú prácu vykonávala Mária Brdárska, r. Jánošíková, pričom v r. 1990 až 1994 jej pomáhala Ing. Mária Brdárska, r. Valentíkova. Skupina v roku 1993 naspievala v Slovenskom rozhlase niekoľko typických rejdovských piesni, ktoré vyšli ako verejná nahrávka na kazete.
V rokoch 1999 - 2000 chlapov Fs Hôra organizuje Branislav Brdársky, potom v nasledujúcich rokoch Ondrej Teraj ml. a Mária Brdárska a od roku 2003 Mária Brdárska, r. Jánošíková.
V roku 2003 nahrala spolu s ľudovou hudbou Štefana Molotu a členmi folklórnej skupiny Hôra samostatnú CD platňu, ktorá je dôkazom nespočetného množstva krásnych a pre Rejdovú typických ľudových piesni.
V okresnej súťaži folklórnych skupín Nositelia tradícii dňa 16.10.2005
získala folklórna skupina Hôra z Rejdovej diplom za najlepší výkon.
Folklórna skupina Hôra postúpila na krajskú súťaž, ktorá sa konala v Trebišove dňa 12.11.2005, kde skupina získala ďalší diplom s postupom na celoštátnu súťaž. Na celoštátnej súťažnej prehliadke folklórnych skupín Nositelia tradícii v Liptovskom Mikuláši dňa 14.5.2006 folklórna skupina Hôra získala cenu za najlepšiu interpretáciu svadobných piesní za pásmo „Ráno pred svadbou“.
Okrem aktívnych vystúpení pre verejnosť sa členovia folklórnej skupiny venujú aj prezentovaniu a uchovávaniu tradičných ľudových remesiel prostredníctvom rôznych akcií. V mesiaci august organizuje obec Rejdová v spolupráci s folklórnou skupinou Hôra akciu „Malí remeselníci“, na ktorej sú predvádzané ukážky tradičných ľudových remesiel, ktoré sa v obci zachovali dodnes. Akcia je spojená s výstavou ľudových výrobkov, pracovného náradia, starých dobových fotografii a iných činností, ktoré majú za cieľ prezentovať obec a jej kultúrne ľudové bohatstvo.
Fs HôRA sa orientuje na spev a folklórne zvyky a obyčaje z Rejdovej ako Rukovačka, Svatba, Kerstiny, Nocmeranka, Budú prevolávat, Na vacku, Priadky, Stavaňe májov, Pri hôre, Na moste, Na Ondreja, Na košare, Pjerečko, pjerečko, Vozenie perín, Združstevňovanie, Dožinky, Ráno pred svatbou, Idú svatky, Rejdovskje plačky a i. Takmer pravidelne sa folklórna skupina HôRA zúčastňuje festivalov vo Východnej, Kokave, Detve, Klenovci, Brdárke, Strážnici (1992), ale aj v Rumunsku, Maďarsku (Szentkirály), Roku na Gemeri, a v rámci Gemerských folklórných slávnosti v Rejdovej (od r. 1990) a od roku 2003 v rámci Gemerského folklórneho festivalu v Rejdovej. Podarili sa aj televízne strihy programov ako: Tá rejdovská tureň (1993), Cesty za folklórom (Prešov 1997), Rejdová (1997), Rejdovské motívy (1983).
Medzi najväčšie úspechy posledných rokov patrí ocenenie Folklórnej skupiny za najlepšiu interpretáciu svadobných piesní
na celoslovenskej súťaži v Liptovskom Mikuláši v roku 2006. Vedúcej folklórnej skupiny Hôra Márii Brdárskej - Janoške bola pri príležitosti 50. výročia folklórnej skupiny Hôra generálnym riaditeľom Národného osvetového centra v Bratislave udelená Medaila Daniela Gabriela Licharda za udržiavanie ľudových tradícií a uchovávanie duchovného bohatstva v regióne Gemer.
Poslednou aktivitou Ing. Márie Brdárskej je nahrávka rejdovských piesní z roku 2011 na CD nosiči pod názvom „Či to šitko pravda“, ktorú do hudobnej podoby pod vedením ľudovej hudby Muzička spracoval Peter Obuch.
Všetky tieto, ale aj iné aktivity folklórneho súboru Hora v minulosti a neskôr dedinskej folklórnej skupiny Hôra sú prejavom bohatej zásoby ľudových zvykov, piesní a tancov, ktoré zanechali minulé generácie obce pre všetkých pokračovateľov a reprezentantov ľudových tradícii a lásky k folklóru.
V Rejdovej sa nenájde dom alebo rodina, z ktorej by člen alebo všetci jej členovia neúčinkovali na niektorom z vystúpení folklórneho súboru Hôra za posledných 60 rokov od jeho vzniku. Počet osôb, ktorí sa svojím väčším či menším dielom pričinili o reprezentáciu obce prostredníctvom folklóru predstavuje zoznam niekoľko stoviek ľudí od roku 1934 po súčasnosť
Od roku 2012 sa organizovania folklórnej skupiny HôRA ujíma Mgr. Slávka Krišťaková a veríme že sa jej bude dariť.
Rejdová 2013
Ing. Ondrej Kračún
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.