na rôzne podujatia, ja som potom tak isto brávala moje dve malé dcérky. Mamka do choreografie zaradila aj ich, mladšia dcérka v r. 1989 ako ročná účinkovala vo sfilmovanej verzii Rejdovské motívy, staršia mala vtedy necelé 4 roky, neskôr Vianočné motívy, Cesty za folklórom a i. 

Pri spomienkach na tieto pásma mi utkveli v pamäti skvelí tanečníci i speváci - ujo Jano Dulin, Ján Molčan od Zajaca a ujo Juraj Krišťák od Šofrana a ich krásna „Siadla muška na konárik“, či tetka Kučerka – Mária Krišťáková a jej syn Ján, Tetka Hutnička – Zuzana Dovalovská s manželom, strýk Ondrej Petrisko a jeho povestná „Vyhorela lipka“. Nemôžem opomenúť jednu tetu, „tetku Dulinku od Šebáka“, na spomienky na ňu sa najviac viaže moje detstvo. Nielen preto, že táto teta bola dedinská spisovateľka, písala odobierky na všetky svadby, keď tam zašla moja mamka pre nejaký ten nápad či spomienku, ja som sa držala jej sukne, no táto teta bola suseda mojej starkej, takže som k nej zašla neskôr i sama. Jej modrá chalúpka s malými okienkami učarovala i mne, ako malému zvedavému dievčatku a vo vnútri sa schovával pre mňa obrovský poklad. Popod maľované taniere, okolo starodávneho zrkadla, ktoré viselo medzi oblôčikmi, bolo množstvo čarovných fotografií. O každej jednej z nich vedeli „tetka Dulinka“ veľmi zaujímavo rozprávať. Bola tam aj zaujímavá fotografia celej národopisnej skupiny v Rejdovej, ktorá vznikla okolo r. 1920, zaujala ma, lebo na nej bol aj môj starký, mamin otec. Ja si ten rok vzniku fotky presne nepamätám, a teta už dávno nežije, ale pamätám si jej rozprávanie, ku ktorému sa často vracala, ako čakala v Bratislave na letisku rodinu z Ameriky, bolo tam veľa ľudí a spadlo nejaké lietadlo. Hovorila o nejakom Štefánikovi, mne, ako malému dievčatku to meno nič nehovorilo, iba som si ho zapamätala hádam preto, že starká bola rodená Štefániková, ale vtedy v detskej hlavičke som si pomyslela, že musel to byť niekto dôležitý, keď ho tam čakalo veľa ľudí a jeho vlastná mama kľačiac na kolenách očakávala svojho syna z tak ďalekej cudziny s rukami spätými a očami upretými na malé lietadlo. Myslela som si, že kto to vlastne bol ten Milan Rastislav Štefánik, keď tetka Dulinka o tejto chvíli často vyprávali. Spomínam na túto ženu, lebo možno práve jej zaujímavé rozprávanie, možno tie čarovné staré fotky vyvolali vo mne záujem o všetko pre mňa nové a možno tu som si zamilovala Rejdovú, jej históriu... Pre mamku takou ženou bola pani Helerová, rodená Oravec Dulin, ktorá stála v 50-tych rokoch pri zrode FS Hôra a ktorá vtedajšiu mládež viedla k láske k folklóru.
Niektoré vystúpenia, pásma, programy, piesne ostali navždy uchované aj vo filmoch, televíznych zostrihoch, CD nosičoch či verejných rozhlasových nahrávkach. Spomínam si napríklad na natáčanie filmu Rejdovské motívy v roku 1989, aj keď tie spomienky sú ovplyvnené tým, že som v tých časoch mala dve malé detičky, aj v čase nahrávania som ich musela mať pri sebe (tam napríklad moju dcéru Martinku hádžu do perín, keď neveste výbavu prevážajú, vtedy mala jeden rok), medzi zábermi ich nakŕmiť, či dať spať... Ale moja mamka by vám toho porozprávala! Ona to v tom čase musela organizovať, ona musela vymyslieť scenár, choreografiu, následne na to behať po dedine a zháňať ľudí, presviedčať ich a potom každému z nich dať úlohu, a hlavne - čo si kto má obliecť, nie vždy ju počúvli. Napríklad na zábere, kde ženy vyšívajú, povedala im, aby si doniesli starodávne prestieranie, že to akože vyšívajú a mnohé z nich si doniesli nové, moderné výšivky, obrazy na čiernej tesilovej látke, aké boli moderné v 80-tych rokoch. Vtedy od inkfartu jej veľa nechýbalo, no bola rada, že ženy aspoň prišli. Alebo, dievčatá v kostole pri speve mohli aspoň ústa otvárať. Ja keď som bola dievka, sme sa aspoň snažili naučiť slová. Ešte aj takéto maličkosti si musela všímať, vedúci, ak nejaký bol, v čase nahrávania málokedy bol aj prítomný. Máloktorý starosta mal pre súbor dostatočné pochopenie, to až teraz, pracovníčka obecného úradu Slávka Krišťáková aj účinkuje vo folklórnej skupine, takže je mame nápomocná. Mama urobí choreografiu a ostatné organizačné záležitosti má na starosti Slávka. Napíše aj texty nových piesní, aby sa ich každý naučil, keďže mama na každé vystúpenie vyberie inú, starodávnejšiu pieseň. Predtým, keď si pomyslím, že telefóny neboli, pevnú linku mal málokto, ja dve malé detičky, renault 5 dvojdverový a v ňom som z Rožňavy vozila dievčatá z Haviara, muzikantov, najprv Igora Adlera, potom Krištofovcov, potom ako začali hrávať, tak Maroša Rusňáka s bratom - a podotýkam, bez nároku na cestovné. A v kufri kroje, hudobné nástroje, oblečenie pre deti na niekoľko dní. Bola som vtedy bez práce... Toto dnes už ani nie je pravda. Ale keď sa niečo robí, má sa robiť poriadne. Keď sa chce niečo ukázať, má sa ukázať všetko tak ako to bolo, ako sa to má a ako si to pamätáme. A Rejdová má čo ukázať! Na jednom zo záberov vidieť, ako má Ing. Krišťák uviazaný starodávny šál, ešte aj teraz si pamätám, ako bol u nás a nesmelo sa pýtal mojej mamky, či si ho smie uviazať. Pamätám sa, aká bola moja mamka nadšená, že sa také voľačo zachovalo. No a na jednom zábere stará žena a - vtedajší novodobý účes - trvalá ondulácia na vlasoch, ofina von spopod šatky. My, vtedy mladé ženy sme mali každá vlasy pod čepcom schované, ako sa vtedy nosilo a stará žena ofina von... Sú to detaily, ale predsa my ukazujeme na detailoch celok. Takýchto príkladov je veľa, napr. snažiť sa rozprávať spisovne a nie nárečím. S týmto sme mali veľké problémy, najmä u starších žien, chvalabohu teraz už mamku v súbore počúvajú, prišli na to po veľkých úspechoch, že inej cesty niet, ak chcú znova uspieť, musia urobiť tak, ako im mamka poradí. Takže ja mám skôr také spomienky na samotné nahrávanie, prípravy okolo toho si skôr pamätá moja mamka. Ona zháňala ľudí, rekvizity, aj keď väčšinu z toho máme u nás na povale, plné truhlice krojov.
To, že nás, svoje deti mamka viedla automaticky k folklóru, prinieslo svoje ovocie. Moja sestra raz pre jedného redaktora zo Slovenského rozhlasu, ktorý robil rozhovor s mamou a vzápätí aj s ňou, na jeho otázku, že odkedy spieva, odpovedala, že má (vtedy) 50 rokov a z toho 51 spieva: „ešte som nebola na svete a už som s mamou na javisku spievala a odvtedy s ňou spievam stále.“ Veľmi sa mu to zapáčilo, že si na nikoho nespomína, kto by sa takýmto niečím mohol pochváliť. A vtedy to aj uverejnil v rozhlase (len ja si na jeho meno nespomínam). Sestra dodnes spieva vo FSk Hôra v Rejdovej, súčasne FSk Dubina v Rožňave, krásne spieva i brat, nejakú dobu bol vedúci mužskej speváckej skupiny v Rejdovej. Ja som účinkovala nielen v Rejdovej, ale súčasne v r. 1979 – 1983 vo FS Gemer v Dobšinej. Moje dve dcérky zdedili po mame - Janka spev (CD Ej, lúčka lúčka a A v Rejdovej pri kostele) a Martinka rétorický prejav a schopnosť okamžite reagovať na mikrofón, je redaktorka TV JOJ. V súčasnosti aj ostatné členky FSk berú svoje deti na vystúpenia tak, ako mamka brávala nás a ja som brávala moje deti. Detský folklórny súbor Hôrička v Rejdovej v súčasnosti stagnuje pre malý počet detí v dedine. Ale hádam aspoň tie čo sú, budú našími nasledovníkmi.

JANKA MOLČANOVÁ

 {jcomments on}