Hviezdoslavovho Kubína. Škoda len, že v tej dobe ma viac zaujímali knižky a farbičky. Ocko, starký i od susedov „strýk Mišo“ nám deťom celé dni a večery vyprávali „všakovakie pripoviedky“. Tu kdesi začínajú moje spomienky z Rejdovej.
Starkého z maminej strany si nepamätám, zomrel dávno pred mojím narodením, ale mamka spomína, že aj on bol vychýrený spevák, tanečník, krásne hral na píšťalke a s mojou starkou spolu boli baviči na svadbách – voľakedy sa na svadbách hrávalo menšie divadielko, kde hlavní aktéri príbehu boli starejší a mladý zať. Čiže, keď mám povedať, od koho mamka zdedila talent, tak asi spev po jej mame, aj starkej, herecké nadanie a ľudové rozprávačstvo po otcovi. Alebo aj aj po oboch. Ktovie. Jedno však viem, že mojej mamke postačí raz počuť nejakú pieseň., bárs akú, modernú, ľudovú, nech má ktoviekoľko slôh a veršov, ona si dokáže zapamätať všetky slová, aj melódiu.
Už ako 13-ročná spievala pre p. prof. Karola Plicku. Jej sen od malička bolo stať sa speváčkou. No doba, kedy sa narodila, jej v tom nebola nápomocná, cez vojnu boli ťažké časy a po vojne, keď bolo treba odvádzať „kontingenty“ za majetky, ešte ťažšie. Odísť do Bratislavy, kde už mala pripravené „prostredie“ byť speváčkou ľudových piesní, sa jej nedalo. Už vtedy ju preslávil p. prof. Plicka, pretože mamka mu nielen spievala, ale aj nafotil veľa vzácnych fotografií. Vydala sa, prišli na svet deti, a tak spievala aspoň nám. Ale to som už znova na začiatku môjho spomínania.
Rozmýšľam, ktorým smerom v písaní sa teraz ubrať, lebo myšlienky mi pobehujú od spevu, choreografií, ku krojom. Veľmi sa nechcem rozpisovať o súbore, to krásne zdokumentoval v nedávno vydanej knihe „Autak zmo vystupovali“ p. Kračún, ja si od malička skôr pamätám zákulisie toho všetkého, pretože už ako malé dievčatko ma mamka brávala všade so sebou, keďže ma nemala kde nechať. Ja som s ňou samozrejme rada chodievala, veď som milovala sukničky a kamžičky. Keď som už vedela rozprávať, možno trochu aj spievať, skúsili sme to spolu aj na pódiu. Pamätám sa, ako ma posadila na malú stoličku, ako mi hladila dlhé vlásky pri piesni „V slzách matička sedela“. V Zbore pre občianske záležitosti som potom spievala pri kolíske „hajouka hajouka, ňeto ty mamouka, išla ty na pole, moj sivý sokole...“
Brávala ma na rôzne vystúpenia, no brávala ma aj na pohreby, veď voľakedy malé deti nechýbali nikde. Možno tam kdesi vznikol nápad a inšpirácia na povestné „Plačky“, s ktorými sme zožali obrovský úspech. Ale to už zasa predbieham. Vrátim sa znova do môjho detstva a lovím v pamäti a hľadám odpovede na otázku, kto inšpiroval a dodnes inšpiruje moju mamku, aby vymýšľala také úžasné a jedinečné choreografie. Život. Myslím si, že samotný život a ľudia okolo nej. Ona je prirodzený talent a má neskutočnú schopnosť vymyslieť úžasnú choreografiu, aby to bolo zaujímavé, vtipné, poučné, krásne...
Spomenula som pohreb. Na pohreby voľakedy chodili aj ženy najaté plakať nad zosnulým, pretože nie každý z rodiny bol výrečný a ako by to vyzeralo pred susedmi nepospomínať na nebožtíka na dobré i zlé. A toto chcela mamka ukázať, aj sa jej to majstrovsky podarilo, ako sa voľakedy žena či susedky lúčili spevavo so zosnulým. Po smutných príhodách im prišli na rozum aj tie veselé. Naša tetka Hanička – Mária Kubaská i teta, už nebohá Mária Liptáková jej „vo vykladaní nad ladou“ usilovne pomáhali. Toto pásmo Plačky bolo také úspešné a také vydarené, že my, už keď sme sa nacvičovali, takmer vždy, vlastne takmer nikdy sme nácvik nedokončili. Nemohli sme od smiechu. Naše tety plačky sa tak vžili do plakania, že ešte aj my pri vystúpeniach sme namiesto plaču ronili skutočné slzy, ale slzy smiechu. Najprv sa začalo plakať o smutných veciach: „Mäso v putiny a ty ideš do hlinyyyy...“, no potom to už gradovalo. „Moj sused zlatý, moj sused dobrý, chtože mne už chto odvede moju kozu ku capoviiii, ved to bula lem tvoja robotaaa. Ved ona mi ešče od tody neprestala bľačet“, alebo už povestná replika: „Ved ty si to ešče nigdaj nevykonau čo teraz. Ved si ty večier ľahnu živý a rano si stanu mertvy.“ Alebo „moj muž dobrý i dobrýýýý a poriadne ho zahrebajteee a skaľami zametajteeee, nahaj z tej jamy nigdaj nestane.“ Po vystúpení vo Východnej, ju režisér programu vyzdvihol, že málokto dokáže diváka súčasne pobaviť, rozosmiať, ale aj rozplakať. A mamka to dokázala... Dokonca v Klenovci sa diváci váľali od smiechu v tráve. S malým srdiečkom sme spočiatku pokukovali po obecenstve, no ich smiech nás posmelil a mohli sme si to s nimi užívať. Bolo to naše vôbec prvé vystúpenie s takouto tematikou a mali sme obavy, ako to diváci prijmú.
Dávno predtým nás mamka nacvičila nielen Priadky, Fašiangy, Rukovačku (ešte donedávna sa s regrútmi lúčila celá dedina), samozrejme naše krásne Krstiny, Hrabanie a kosenie sena, Strihanie skutočných oviec, Vianočné tradície s mendíkom, či iná vianočná téma s cigánmi – vinšovníkmi, čarovanie na Ondreja a strigy. Práve mám pred očami tetu Liptákovú ako sa s mamkou prekárali, ktorá z nich je v dedine striga, ktorá nie.
Zo svadobných zvykov nacvičila viaceré pásma, nielen pýtanie nevesty, čepčenie nevesty s „nevestickým“ tancom, ale aj Nosenie perín, ktoré bolo deň pred svadbou, potom samotné pozývanie na svadbu, naše úspešné Ráno pred svadbou, s ktorým sme v r. 2006 získali na celoslovenskej súťaži titul Laureát SR a domov sme si z piatich ocenení vtedy doniesli tri. Vtedy sa jej na seminári porotcovia pýtali, kde zobrala ten nápad - ráno pred svadbou. No kde, z vlastného života, keďže bola sama dcéra doma a mali gazdovstvo, musela ešte ráno svoju kravku podojiť, svine nakŕmiť, kým sa muzikanti pozobúdzali... V Rejdovej svadba trvala tri dni a rodičia už mali iné starosti so svadobníkmi. V tom pásme sme predviedli všetko, ako v kuchyni pri peci spali muzikanti – cigáni, v rohu na lavici bosý gazda, nevesta šla kravu podojiť, potom sa s kamarátkou chystala na svadbu, umyla, prezliekla, gazdiná poslala družičky pozývať po dedine svadobníkov a nakoniec sme nevestu na pódiu prezliekli a pripravili na sobáš. Na stene visel starodávny obraz, staré zrkadlo ovenčené ružičkami, nechýbali ani ženy dohadzovačky, ktoré dievku „dohodili“ ženíchovi – lebo rodičia mali vedľa seba role... Spomínam si, ako sme to pásmo nacvičovali. Ako sme sa nasmiali, keď Janík Parala – gazda si bosý ľahol na úzku lavicu, cigáni driemali, jeden s hlavou na base, inému ruky viseli cez harmoniku. Nevesta Slávka Krišťáková sa musela veľmi premáhať, keď ich takých zmordovaných videla a musela smutne odriekať svoju repliku, že ide ešte naposledy podojiť svoju kravičku Rysuľu. My v zákulisí sme sa váľali od smiechu. Nie raz sme museli nácvik z týchto pochopiteľných dôvodov prerušiť. V Rejdovej sa chodilo osobne pozývať na svadbu, aj také pásmo nacvičila, každú nedeľu dievčatá posielali chlapcom pierka, Stavanie májov, Na rejdovskom bále, Na moste, Pranie a bielenie plátna, pásmo Pri hôre – sadenie stromčekov, hrabkanie brusníc, to všetko sme už predviedli na rôznych podujatiach. Nacvičila nás aj pásmo tesne po sobáši Na vacku, režisér J. Lipták z Rejdovej povedal, že on si na také ani nespomína, že odkiaľ to „vyhrabala“, nevedel si vôbec predstaviť, čo na tej vacke môže nacvičiť, keď on si spomína len na to, že to šla nevesta do kostola. A mali sme s tým obrovský úspech. Takže odkiaľ čerpá témy? Zo života. Všetko z jej vlastného života. Minulý rok na folklórne slávnosti pripravila v kostole pásmo Ohlášky – voľakedy neboli pozvánky, ale svadbu po tri nedele pred svadbou ohlásil farár na omši.
Tieto všetky pásma nacvičila od polovice 80 – tych rokov, dovtedy fungoval Folklórny súbor, aj tam nám bola nápomocná pri niektorých choreografiách, no keďže v dedine sa rodí čoraz menej detí, je problém s mladými tanečníkmi a súbor sa pretransformoval na folklórnu skupinu, ktorá funguje dodnes. Jedným z posledných pásem sú Socializácia dediny, z tých rokov, kedy sa zakladali poľnohospodárske družstvá a ľuďom brali majetky i dobytok, Pytanka - za persťen, keď ženíchovi rodičia priniesli „v bremeňu“ šatstvo neveste. To bola pre nevestu vzácnosť, nosila to do kostola, aby ostatné ženy obdivovali, čo dostala od svokry. Pod oknom boli aj ostatní ľudia z dediny a ženy vošli dnu aj nepozvané na svadbu, zo zvedavosti, aké dary dala svokra neveste. Mládenci za ten čas spievali pod oknom. Jedinečné bolo aj pásmo o mládencovi, ktorý nevedel tancovať a matka ho to chcela naučiť, aby sa mohol oženiť. Na pódiu sme mu ručne prekladali nohy, až kým sa z neho nestal prvotriedny tanečník – a mohol si potom hľadať nevestu.
Nemôžem opomenúť mamkine prvé väčšie úspechy, keď v r. 1984 asi prvýkrát zvíťazila na krajskej súťaži, a postúpila na celoslovenskú súťaž. Vtedy sa starala o svoju veľmi ťažko chorú mamku, moju starkú. Starká si do posledných chvíľ života nevedeli odpustiť, že ju vtedy ako 18-ročnú nepustili spievať do jej vytúženého rádia. Ale kto by robil na poli? Ešte aj na „smrteľnej posteli“ jej prízvukovali, že: „aj ked umrem, musíš ísť na tú súťaž“, možno ich pohlo to, ako ju videli spievať v priamom prenose z Východnej. V tom čase to bolo voľačo! No stalo sa to, že mamka si zlomila nohu v členku, ale aby splnila poslednú vôľu svojej mamky, na tú súťaž s nohou v sadre predsa len šla. Opretá o barlu, starodávna čižma na jednej nohe, druhá zafačovaná – spustila: „Ej, voľare, voľare a ja voľarečka, čia že ja budem na rok frejarečka“, druhú „ej na most ďouky na most, na most murovaný“ - a vyhrala. Domov prišla s víťazstvom. Vraj hneď po nej sa umiestnil nejaký chlap z Hrona. Nikdy by sme sa nedozvedeli, kto to vlastne bol, keby Janko Ambróz, prvýkrát keď prišiel do Rejdovej (asi r. 1991), sa jej neprihovoril. Mamka v tom čase mala smútok a bola v čiernom, sedela kdesi v kúte, no Janko Ambróz ju aj tak poznal.
(POKRAČOVANIE)
Janka Molčanová


































Keď ma poprosil p. Doboš, aby som napísala to, na čo si spomínam v súvislosti s folklórom a folklórnym dianím u nás, v Rejdovej, keďže moja mamka je známa gemerská folkloristka Mária Brdárska-Janoška a vyrastala som v rodine, v ktorej sa „folklórne žije“. Veru som pár nocí nespala a rozmýšľala som, od kedy sa ja vlastne pamätám a čo si vlastne pamätám. Akokoľvek uvažujem, vždy prídem na to, že ja si život s folklórom pamätám vlastne od narodenia. Mám staršiu sestru, ktorá ešte v Slavošovciach, kde sme chvíľu bývali, stála na takom malom, pamätám sa, vybetónovanom námestíčku, a vyspevovala „tú svoju“. Ja som sa tiež nechcela dať zahanbiť a u miestneho mäsiara som za malú výslužku vyspievala celú „Ach, bože moj, čo mám robit“. Mala som necelé tri roky, keď sme sa zo Slavošoviec odsťahovali späť do Rejdovej, teda moje spomienky siahajú už tam.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-