V roku 1896 boli ministerstvom vnútra rakúsko-uhorskej monarchie úradne vyhlásené ako liečebné kúpele. O tri roky neskôr riaditeľstvo kúpeľov predložilo návrh promenády mestu, ktorá si 
vyžadovala výrub časti lesa. Od konca 19. storočia do vypuknutia prvej svetovej vojny bol tu živý ruch a do kúpeľov prichádzali návštevníci z celej rakúsko-uhorskej monarchie. V tom čase sa tu organizovali rôzne zábavy, majálesy a iné podujatia, ktoré boli veľmi vyhľadávané celým okolím. Historickým míľnikom kúpeľov bol rok 1890, keď Juraj Schopper, rožňavský biskup, predal kúpele vtedajšiemu nájomníkovi Jozefovi Markovi, Albertovi Markovi, budapeštianskemu obchodníkovi a rožňavskej spoločnosti Flütsch Július a Koloman. S touto kúpou súhlasilo aj ministerstvo. V rokoch 1890 a 1891 kúpele prešli rozsiahlou rekonštrukciou. V roku 1911 predložili finančné spoločnosti návrh mestskému zastupiteľstvu, aby sa vytvorila akciová spoločnosť so základným imaním vo výške 500.000,- korún, ktorá by kúpila kúpele, upravila ich, rozšírila a vytvorila letné kúpele a rekreačné stredisko. Napriek prvotnému nadšeniu z návrhu, ostal len návrh a rozsiahly projekt nebol zrealizovaný. V nasledujúcom roku silná víchrica spôsobila značné škody v kúpeľoch, čo ovplyvnilo aj návštevnosť. Majiteľmi kúpeľov od roku 1895 boli rôzni zámožní ľudia a svoj podiel vlastníctva v rožňavských kúpeľoch mala aj rožňavská sporiteľňa. Neskôr v roku 1918 boli vlastníctvom „Budapeštianskej nemocnice“. V rokoch 1928 – 1939 ich vlastnili Sándor Szoboszlay, vtedajší notár a Pálfy Gyula, hotelier. Od roku 1940 boli majetkom bývalej banskej spoločnosti Rimamuránsko-Šalgótarjánskej. Kúpele zanikli po druhej svetovej vojne, kedy tu bolo zriadené rekreačné stredisko a neskôr umiestnené podnikové riaditeľstvo Gemerských železorudných baní.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava:
ZORA GEMERA, ročník VIII, rok 1958, č. 39
fond Magistrát mesta Rožňava 1323 – 1923
Kerényi Éva: Fürdőélet a 19. századi Gömörben
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.