V roku 1896 boli ministerstvom vnútra rakúsko-uhorskej monarchie úradne vyhlásené ako liečebné kúpele. O tri roky neskôr riaditeľstvo kúpeľov predložilo návrh promenády mestu, ktorá si 
vyžadovala výrub časti lesa. Od konca 19. storočia do vypuknutia prvej svetovej vojny bol tu živý ruch a do kúpeľov prichádzali návštevníci z celej rakúsko-uhorskej monarchie. V tom čase sa tu organizovali rôzne zábavy, majálesy a iné podujatia, ktoré boli veľmi vyhľadávané celým okolím. Historickým míľnikom kúpeľov bol rok 1890, keď Juraj Schopper, rožňavský biskup, predal kúpele vtedajšiemu nájomníkovi Jozefovi Markovi, Albertovi Markovi, budapeštianskemu obchodníkovi a rožňavskej spoločnosti Flütsch Július a Koloman. S touto kúpou súhlasilo aj ministerstvo. V rokoch 1890 a 1891 kúpele prešli rozsiahlou rekonštrukciou. V roku 1911 predložili finančné spoločnosti návrh mestskému zastupiteľstvu, aby sa vytvorila akciová spoločnosť so základným imaním vo výške 500.000,- korún, ktorá by kúpila kúpele, upravila ich, rozšírila a vytvorila letné kúpele a rekreačné stredisko. Napriek prvotnému nadšeniu z návrhu, ostal len návrh a rozsiahly projekt nebol zrealizovaný. V nasledujúcom roku silná víchrica spôsobila značné škody v kúpeľoch, čo ovplyvnilo aj návštevnosť. Majiteľmi kúpeľov od roku 1895 boli rôzni zámožní ľudia a svoj podiel vlastníctva v rožňavských kúpeľoch mala aj rožňavská sporiteľňa. Neskôr v roku 1918 boli vlastníctvom „Budapeštianskej nemocnice“. V rokoch 1928 – 1939 ich vlastnili Sándor Szoboszlay, vtedajší notár a Pálfy Gyula, hotelier. Od roku 1940 boli majetkom bývalej banskej spoločnosti Rimamuránsko-Šalgótarjánskej. Kúpele zanikli po druhej svetovej vojne, kedy tu bolo zriadené rekreačné stredisko a neskôr umiestnené podnikové riaditeľstvo Gemerských železorudných baní.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava:
ZORA GEMERA, ročník VIII, rok 1958, č. 39
fond Magistrát mesta Rožňava 1323 – 1923
Kerényi Éva: Fürdőélet a 19. századi Gömörben
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a