Neskôr bolo mesto vyzvané, aby zriadilo vo svojej pôsobnosti mestskú políciu, nakoľko četníctvo už nevykonávalo služby verejnej istoty. V tom období mesto nemalo zastupiteľstvo, ale bol vymenovaný správny výbor mesta, ktorý v danej veci začal ihneď pojednávať. Minister Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska listom zo dňa 10. marca 1920 vyrozumel župana Gemersko-malohontskej župy. V ňom žiadosti mesta Rožňava nevyhovel, aby služby bezpečnosti namiesto mestských strážnikov vykonávalo četníctvo, pretože to na tieto služby nestačilo. Mesto Rožňava muselo z rozpočtu vyčleniť prostriedky pre zabezpečenie služby mestskej polície. Minister ponúkol pri zriaďovaní tejto služby dvoch četníkov strážmajstrovi. Zloženie stráže bolo potrebné vybrať na základe výberového konania v súlade so súbehom, a to len osoby úplne spoľahlivé. 
V máji roku 1920 policajný kapitán Rožňavy predložil svoj návrh mestskej rade o zriadení mestskej polície. Mestská polícia by mala byť zabezpečená v denných i nočných službách. K trom policajtom, ktoré už mesto malo, by prijali ďalších sedem mužov. Mali byť v zložení: 1 čatár, 2 inšpektori a 7 policajti, ktorí mali byť prijatí na dobu určitú, na jeden rok. Ďalej navrhol ročnú mzdu policajta vo výške 2.100 Kčs, okrem ostatných príspevkov poskytnutých štátom. Zároveň sa mzda mala odvíjať aj od rodinného stavu, či počtu detí policajta. Na zasadnutí správneho výboru 14. júna 1920 sa vedenie uznieslo, že sa obráti na ministerstvo, aby dospeli k vzájomnej dohode pri zriaďovaní mestskej polície, nakoľko mesto nemalo financie na jej zabezpečenie. Vedenie mesta vyslalo na pracovné stretnutie Dr. Jozefa Póscha a Endre Járossiho. V mene správneho výboru mesta žiadali ministra, aby vyhovel žiadosti mesta službu verejnej istoty vykonávať v zmysle zmluvy uzavretej s bývalou vládou četníkmi, alebo aby v zmysle zákona z 18. marca 1919, č. 165 bola v meste zriadená štátna polícia, ktorá by ľahšie dosiahla očakávaného výsledku.
Mesto nebolo schopné platiť mestských policajtov z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Správny výbor mesta zastával názor, že stanovené ciele by sa mohli dosiahnuť len tak, ak by služby verejnej istoty vykonávali spoľahlivé osoby. Aby sa zachovala disciplína, verejný poriadok a v každej vrstve obyvateľstva mala polícia vážnosť, dalo sa podľa neho docieliť len zabezpečením štátnej polície a prostredníctvom četníkov.
V auguste roku 1921 štátna polícia prevzala službu v meste. Do Rožňavy bolo dosadené oddelenie štátnej stráže bezpečnosti v počte: 1 podúradník a 16 mužov po skončení výcviku. Dovtedajší veliteľ oddelenia Jozef Šebela bol zatiaľ podriadený pri vykonávaní mestskej bezpečnostnej služby mestskému policajnému kapitánovi. Úrad policajného kapitána pôsobil v Rožňave do roku 1923, kedy vyhláškou Ministerstva vnútra zo dňa 15/IX 1923 bolo zriadené pre obvod mesta Rožňavy policajné komisárstvo.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, fond:Magistrát mesta Rožňava 1323 - 1922
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.