Od roku 1903 sa zmenil majiteľ kúpeľov, keď tieto prešli do majetku rožňavskej spoločnosti. Vedením kúpeľov bol poverený Sándor Hajcsi, hlavným kúpeľným lekárom sa stal Lajos Auerbach a dlhodobým riaditeľom kúpeľov László Feymenn. Od roku 1904 až do roku 1918, keď kúpele vlastnila akciová spoločnosť Rožňavská sporiteľňa a záložňa (Rozsnyói Takarékpénztár és Zálogház Rt.), bolo pre činnosť kúpeľov skutočnou dobou rozkvetu. Zaslúžil sa o to najmä predseda spoločnosti Dezső Pósch, riaditeľ Ferenc Kozma, od roku 1905 hostinskí Ferenc Csillag a Antal Csillag či od roku 1908 Hajdú Mihályné. Kúpeľnými lekármi boli: do roku 1910 mestský lekár Dr. Hugó Heincz, Dr. Hajcsi a Dr. Pósch. V roku 1910 mal kúpele v nájme hostinský Jozef Steinberger. Rožňavské kúpele, v majetku rožňavskej sporiteľne, v roku 1911 ponúkli na predaj krajinnej robotníckej nemocenskej a úrazovej pokladnici (Országos Munkásbeteg segélyző és Balesetbiztosító Pénztár), aby tak bol zabezpečený ich ďalší rozvoj. Pre nezáujem sa však predaj neuskutočnil. V nastávajúcich vojnových časoch bol lekárom kúpeľov iba hlavný župný lekár Dr. Dezső Pósch, ktorý zároveň spravoval aj lekáreň.
Chronologický prehľad vybraných udalostí zo starších dejín kúpeľov
(zdroj: Kerényi Éva: Fürdőélet Gömörben a „hosszú“ 19. században, Doktori disszertáció, Eötvös Loránd Tudományegyetem, Budapest, 2016)
1769 – Antal Keszler uverejňuje údaje o prameňoch minerálnych vôd v Rožňave
1793 – István Pillmann, ako prvý, analyzoval minerálne vody biskupského prameňa
1813 – prameň minerálnych vôd preskúmal György Marikovszky
1840 – prvá písomná zmienka o biskupských prameňoch
1850 – niektoré historické pramene uvádzajú ako rok založenia kúpeľov
1852 – chemickú analýzu minerálnych vôd uskutočnil Antal Kiss
1873 – areál kúpeľov tvorilo päť objektov: krčma, stajňa, kúpeľná budova, tanečná sála a kolkáreň
1880 – veľkopodnikateľ Albert Markó odkúpil tzv. Szegheő kúpele nad biskupskými kúpeľmi
1883 – detailné analýzy minerálnej vody realizoval Sándor Kalecsinszky
1885 – vzorky minerálnej vody z kúpeľného prameňa vystavovali na krajinnej výstave v Budapešti
1888 – medzi mestom a kúpeľmi začal prvýkrát premávať omnibus
1888 – rožňavský biskup György Schopper uznal potrebu postaviť nový kúpeľný dom
1888 – vydaný kúpeľný poriadok
1890 – kúpele z majetku biskupstva odkúpili Jozef a Albert Markó, Gyula a Kálman Flütsch
1892 – bola daná do prevádzky nová hlavná budova kúpeľov
1895 – lekár budapeštianskeho laboratória Gábor Mátray analyzoval minerálne vody
1895 – v areáli kúpeľov namontovali parný stroj
1896 – kúpele boli ministerstvom vnútra úradne uznané ako liečivé
1898 – postavená nová kolkáreň
1898 – zmena majiteľa kúpeľov – novým sa stal Ede Altstock
1900 – vedúcim pohostinstva v kúpeľoch sa stal rožňavský hostinský Žigmund Schuszter
1904 – Rožňavská sporiteľňa a záložňa uplatnila záložné právo a stala sa majiteľkou kúpeľov
1913 – tenisový kurt bol daný do užívania
1918 – kúpele vo vlastníctve Rožňavskej sporiteľne a záložne, a. s. priamo odkúpila budapeštianska obchodná nemocnica Jozefa Ferencza a úrad maďarskej kráľovskej štátnej robotníckej poisťovne.
V období po prvej svetovej vojne a neskôr, po vzniku nového štátneho usporiadania, rožňavské kúpele sa už nespomínajú ako súčasť vtedajšej siete kúpeľných zariadení na Slovensku. Bývalá hlavná kúpeľná budova neskôr slúžila ako hotel miestneho cestovného ruchu, a to so striedavým úspechom závislým na tej-ktorej dobe. Ostatné objekty, okrem doteraz zachovanej a opravenej budovy bývalých parných kúpeľov, ako aj vonkajšie úpravy, postupne zmizli v nenávratne.
Viac-menej charakteristickým objektom kúpeľov bol hotel, ktorý sa po určitých stavebných úpravách zachoval až dodnes (obr. 17 – 19).
Hotel v kúpeľoch v rokoch 1900, 1967 a 2021
Druhou zachovanou budovou je objekt bývalých parných kúpeľov
 |
 |
|
 |
 |
V súčasnosti, až na malú výnimku, sú všetky existujúce objekty bývalých kúpeľov v súkromnom vlastníctve so zmenenou funkciou (obr. 24).
Na základe uvedených podkladov spracovali Mikuláš Rozložník a Ondrej Rozložník v júli 2021.
KONIEC!
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.