Od roku 1903 sa zmenil majiteľ kúpeľov, keď tieto prešli do majetku rožňavskej spoločnosti. Vedením kúpeľov bol poverený Sándor Hajcsi, hlavným kúpeľným lekárom sa stal Lajos Auerbach a dlhodobým riaditeľom kúpeľov László Feymenn. Od roku 1904 až do roku 1918, keď kúpele vlastnila akciová spoločnosť Rožňavská sporiteľňa a záložňa (Rozsnyói Takarékpénztár és Zálogház Rt.), bolo pre činnosť kúpeľov skutočnou dobou rozkvetu. Zaslúžil sa o to najmä predseda spoločnosti Dezső Pósch, riaditeľ Ferenc Kozma, od roku 1905 hostinskí Ferenc Csillag a Antal Csillag či od roku 1908 Hajdú Mihályné. Kúpeľnými lekármi boli: do roku 1910 mestský lekár Dr. Hugó Heincz, Dr. Hajcsi a Dr. Pósch. V roku 1910 mal kúpele v nájme hostinský Jozef Steinberger. Rožňavské kúpele, v majetku rožňavskej sporiteľne, v roku 1911 ponúkli na predaj krajinnej robotníckej nemocenskej a úrazovej pokladnici (Országos Munkásbeteg segélyző és Balesetbiztosító Pénztár), aby tak bol zabezpečený ich ďalší rozvoj. Pre nezáujem sa však predaj neuskutočnil. V nastávajúcich vojnových časoch bol lekárom kúpeľov iba hlavný župný lekár Dr. Dezső Pósch, ktorý zároveň spravoval aj lekáreň.
Chronologický prehľad vybraných udalostí zo starších dejín kúpeľov
(zdroj: Kerényi Éva: Fürdőélet Gömörben a „hosszú“ 19. században, Doktori disszertáció, Eötvös Loránd Tudományegyetem, Budapest, 2016)
1769 – Antal Keszler uverejňuje údaje o prameňoch minerálnych vôd v Rožňave
1793 – István Pillmann, ako prvý, analyzoval minerálne vody biskupského prameňa
1813 – prameň minerálnych vôd preskúmal György Marikovszky
1840 – prvá písomná zmienka o biskupských prameňoch
1850 – niektoré historické pramene uvádzajú ako rok založenia kúpeľov
1852 – chemickú analýzu minerálnych vôd uskutočnil Antal Kiss
1873 – areál kúpeľov tvorilo päť objektov: krčma, stajňa, kúpeľná budova, tanečná sála a kolkáreň
1880 – veľkopodnikateľ Albert Markó odkúpil tzv. Szegheő kúpele nad biskupskými kúpeľmi
1883 – detailné analýzy minerálnej vody realizoval Sándor Kalecsinszky
1885 – vzorky minerálnej vody z kúpeľného prameňa vystavovali na krajinnej výstave v Budapešti
1888 – medzi mestom a kúpeľmi začal prvýkrát premávať omnibus
1888 – rožňavský biskup György Schopper uznal potrebu postaviť nový kúpeľný dom
1888 – vydaný kúpeľný poriadok
1890 – kúpele z majetku biskupstva odkúpili Jozef a Albert Markó, Gyula a Kálman Flütsch
1892 – bola daná do prevádzky nová hlavná budova kúpeľov
1895 – lekár budapeštianskeho laboratória Gábor Mátray analyzoval minerálne vody
1895 – v areáli kúpeľov namontovali parný stroj
1896 – kúpele boli ministerstvom vnútra úradne uznané ako liečivé
1898 – postavená nová kolkáreň
1898 – zmena majiteľa kúpeľov – novým sa stal Ede Altstock
1900 – vedúcim pohostinstva v kúpeľoch sa stal rožňavský hostinský Žigmund Schuszter
1904 – Rožňavská sporiteľňa a záložňa uplatnila záložné právo a stala sa majiteľkou kúpeľov
1913 – tenisový kurt bol daný do užívania
1918 – kúpele vo vlastníctve Rožňavskej sporiteľne a záložne, a. s. priamo odkúpila budapeštianska obchodná nemocnica Jozefa Ferencza a úrad maďarskej kráľovskej štátnej robotníckej poisťovne.
V období po prvej svetovej vojne a neskôr, po vzniku nového štátneho usporiadania, rožňavské kúpele sa už nespomínajú ako súčasť vtedajšej siete kúpeľných zariadení na Slovensku. Bývalá hlavná kúpeľná budova neskôr slúžila ako hotel miestneho cestovného ruchu, a to so striedavým úspechom závislým na tej-ktorej dobe. Ostatné objekty, okrem doteraz zachovanej a opravenej budovy bývalých parných kúpeľov, ako aj vonkajšie úpravy, postupne zmizli v nenávratne.
Viac-menej charakteristickým objektom kúpeľov bol hotel, ktorý sa po určitých stavebných úpravách zachoval až dodnes (obr. 17 – 19).


Hotel v kúpeľoch v rokoch 1900, 1967 a 2021
Druhou zachovanou budovou je objekt bývalých parných kúpeľov
|
![]() |
|
![]() |
![]() |

V súčasnosti, až na malú výnimku, sú všetky existujúce objekty bývalých kúpeľov v súkromnom vlastníctve so zmenenou funkciou (obr. 24).
Na základe uvedených podkladov spracovali Mikuláš Rozložník a Ondrej Rozložník v júli 2021.
KONIEC!




































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-