V roku 1904 postavili v kúpeľoch maketu sochy Františky Andrássy a na hornej terase osadili dve svietidlá tak, aby osvetľovali prechádzkovú trasu, čím umožnili aj večerné prechádzky. Na základe týchto okolností, ale aj skúsenosti, ako sa sporiteľňa o kúpele starala, znovu sa vynorila myšlienka o založení účastinárskej kúpeľnej spoločnosti, ale k žiadnemu počinu v tejto veci nedošlo. Celková návštevnosť kúpeľov sa pohybovala nad tisíc osôb, lenže počet stálych návštevníkov liečebne, podľa štatistických výkazov župy za roky 1903 až 1905, nedosahoval ani 100 osôb. Možno povedať, že napriek všetkým zmenám a prestavbám, kúpele neboli schopné dosiahnuť vyššiu kvalitu, a to aj napriek tomu, že pred začatím každej sezóny bolo vykonávané upratovanie, úpravy alebo prípadné výmeny zariadení. Miestna tlač v
auguste roku 1906 o kúpeľoch posmešne uviedla, že „v kúpeľoch síce býva pár hostí, ale je zriedkavým prípadom, ak ich ten istý hosť, navštívi ešte raz“. K už skôr spomenutým nedostatkom, pribudli ďalšie, ktoré vedenie kúpeľov muselo riešiť, a to novšie sťažnosti verejnosti na poriadok v kúpeľoch, nedostatočnú čistotu a nakoniec nevhodné správanie sa obslužného personálu. Tieto skutočnosti mohli mať vplyv aj na to, že v máji 1906 z postu kúpeľného komisára odstúpil primátor mesta Gejza Sziklay, ktorú funkciu prevzal policajný kapitán István Fáy. Rok 1907 bol, v porovnaní s predchádzajúcimi, pre kúpele skoro katastrofický. V auguste pre slabú návštevnosť musel vedúci hostinský prepustiť určitú časť hudobnej kapely a čašníkov. I keď Rožňavská sporiteľňa a záložňa venovala veľa finančných prostriedkov na to, aby sa kúpele povzniesli na úroveň podľa moderných požiadaviek (napr. iba v roku 1909, na úpravu zariadenia pre studenovodné liečebné procedúry, investovala 15 000 korún), stále to bolo málo a propagácia kúpeľov bola slabá. Na jar roku 1911 povesť kúpeľov opäť narušili problémy v hostinských službách, keď sa obsluhujúci personál voči hosťom správal nevhodným hrubým spôsobom a pomalým obsluhovaním, preto hostinského Ede Kabina odvolali a na toto miesto dosadili Jozefa Dickera, doterajšieho vrchného čašníka miškoveckej kaviarne Abbázia. Zmena povesti kúpeľov prospela, ešte toho istého roku prevádzka ožila, objednávky na ubytovanie pribúdali a vedenie si muselo dokonca prenajímať izby aj v susedných vilách. Okolo roku 1910 bola denná návštevnosť 80 – 100 osôb a v roku 1911 bolo 450 stálych návštevníkov.
V rokoch pred prvou svetovou vojnou postupovala obnova kúpeľov rýchlejšie. Na jar roku 1911 vedenie kúpeľov dalo prestavať kaviareň na jedáleň terasového charakteru s dekoráciami vo švajčiarskom štýle. Nasledujúceho roku členovia Karpatského spolku, za súčinnosti rožňavského odborného oddelenia, upravili lesnú cestu vedúcu pozdĺž potoka Drázus a vyčistili horskú prechádzkovú trasu smerom na Kalváriu. Do hostinských služieb sa podarilo získať Jozefa Reibergera, vrchného čašníka železničiarskej jedálne v Székesfehérvári, ktorý so svojimi poznatkami z tatranských kúpeľov značne prispel k zlepšovaniu povesti kúpeľov. Úspešné roky podnietili vedenie kúpeľov k tomu, aby na sezónu roku 1913 realizovali viacero moderných technických noviniek. V tom čase kúpele už mali takú dobrú povesť, že si ich vedenie mohlo dovoliť odmietnuť viaceré ponuky miestnych hostinských, ako aj dať do nájmu kúpeľný hostinec a kaviareň rožňavskému hostinskému Žigmundovi Róthovi. Naviac, verejnosti sa taktiež chcelo zavďačiť, a tak v prvom týždni po otvorení sezóny každý pri zakúpení si kúpeľného lístka dostal ako darček farebnú pohľadnicu kúpeľov.
V roku 1912 bol vydaný prvý oficiálny zoznam kúpeľných hostí (kurlist), ktorý udáva 139 kúpeľných hostí, neskôr v júli už 2000 návštevníkov a na konci sezóny neuveriteľných 6000 osôb. Nasledujúceho roku tlač predchádzajúcu sezónu považovala za doteraz najlepšiu v dejinách kúpeľov (Gömöri Ujság, 20. 07. 1913). V roku vypuknutia prvej svetovej vojny – prvý raz v histórii kúpeľov – už na začiatku júna ohlásili, že kúpele sú plne obsadené, a tak záujemcom o ubytovania museli ponúkať okolité súkromné vilky.
Podľa zachovaných záznamov v Rožňave na začiatku vojnových rokov boli moderné, životaschopné liečebné kúpele. K ich rozvoju značne napomohol bývalý riaditeľ sporiteľne Ferenc Kozma. Mienka verejnosti o kúpeľoch, vďaka stúpajúcej návštevnosti, bola čím ďalej pozitívnejšia, čo s uspokojením konštatovala aj miestna tlač, keď okrem iného uviedla, že „kúpele si získali dobré meno medzi domácimi železitými kúpeľmi" (Gömöri Ujság 5. 6. 1913).
V prvých desaťročiach 20. storočia, za lekárskeho dozoru, podľa zásad modernej hydroterapie, zriadili mužské a ženské oddelenia studenovodnej liečebne a tiež aj kúpele. Liečebné studenovodné zariadenie, ktoré ako prvé v roku 1898 založil Dr. Altstock, prešlo modernizáciou; bol postavený väčší bazén, zriadená parná komora, sprchy a masážna miestnosť. Liečebné procedúry sa mohli absolvovať iba na základe lekárskeho predpisu. Kúpele vybavili škótskou sprchou, parnou komorou, teplým a studeným bazénom. K zvyčajným liečebným postupom patrili polovičné a celé kúpele, rôzne oblievania, natieranie, sprchovanie, zábaly a rôzne spôsoby masáže. Okrem toho v ponuke boli aj mliečne a kyslé kúry a od roku 1913 aj nová liečebná metóda – rádioaktívny bahenný kúpeľ. Z tzv. zvláštnych liečebných metód to bolo viacej druhov dietetických kúr a terénne kúry typu Oertel prechádzok. Návštevníkov obsluhoval mužský a ženský personál, neskôr aj vyškolení maséri a masérky, ktorí mohli vykonávať aj manikúru či pedikúru (Rozsnyófürdő. Fürdőkalauz, 8, 1918; Sajó Vidék 5. 5. 1910).
V roku 1912 sa zrodila myšlienka zriadenia príležitostnej autodopravy medzi mestom a kúpeľmi, a tak nasledujúceho roku zaviedli prepravu šesťmiestnym mikrobusom. V roku 1914 sa nájomcom kúpeľov stal rožňavský hostinský András Schitter, hostinec a kaviareň si prenajal Vince Schitter. Hospodárom kúpeľov sa stal učiteľ telesnej výchovy rožňavského gymnázia János Miklóssy. Na jar tohto roku uskutočnili v kúpeľoch viacero zlepšení a vydali aj 32 stranový prospekt o kúpeľoch. Ich činnosť bola skoro na svojom vrchole, keď ich zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, čo znamenalo zavedenie vojenského režimu. V rokoch 1915 a 1916, boli kúpele zavreté, činnosť zahájili v roku 1917. V ich existencii sa však nasledujúci rok 1918 stal osudným, keď kúpele vo vlastníctve Rožňavskej sporiteľne a záložne, a. s. priamo odkúpila budapeštianska obchodná nemocnica Jozefa Ferenca (Ferenc József Kereskedelmi Kórház) a úrad maďarskej kráľovskej štátnej robotníckej poisťovne (Magyar Király Állami Munkásbizutosító Hivatal). Kúpele, podľa stanoviska kupcov, tak budú slúžiť ako zotavovňa pre pacientov – zamestnancov obchodu, prepustených z nemocnice a ako rekreačné miesto pre deti hlavného mesta. Noví majitelia medzi svoje budúce aktivity zaradili rozširovanie existujúcich objektov, výstavbu nových vilových domov a zavedenie aj zimnej prevádzky (Dobsina és Vidéke, 21. 4. 1918).
(POKRAČOVANIE)
Pripravili Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-