V roku 1904 postavili v kúpeľoch maketu sochy Františky Andrássy a na hornej terase osadili dve svietidlá tak, aby osvetľovali prechádzkovú trasu, čím umožnili aj večerné prechádzky. Na základe týchto okolností, ale aj skúsenosti, ako sa sporiteľňa o kúpele starala, znovu sa vynorila myšlienka o založení účastinárskej kúpeľnej spoločnosti, ale k žiadnemu počinu v tejto veci nedošlo. Celková návštevnosť kúpeľov sa pohybovala nad tisíc osôb, lenže počet stálych návštevníkov liečebne, podľa štatistických výkazov župy za roky 1903 až 1905, nedosahoval ani 100 osôb. Možno povedať, že napriek všetkým zmenám a prestavbám, kúpele neboli schopné dosiahnuť vyššiu kvalitu, a to aj napriek tomu, že pred začatím každej sezóny bolo vykonávané upratovanie, úpravy alebo prípadné výmeny zariadení. Miestna tlač v auguste roku 1906 o kúpeľoch posmešne uviedla, že „v kúpeľoch síce býva pár hostí, ale je zriedkavým prípadom, ak ich ten istý hosť, navštívi ešte raz“. K už skôr spomenutým nedostatkom, pribudli ďalšie, ktoré vedenie kúpeľov muselo riešiť, a to novšie sťažnosti verejnosti na poriadok v kúpeľoch, nedostatočnú čistotu a nakoniec nevhodné správanie sa obslužného personálu. Tieto skutočnosti mohli mať vplyv aj na to, že v máji 1906 z postu kúpeľného komisára odstúpil primátor mesta Gejza Sziklay, ktorú funkciu prevzal policajný kapitán István Fáy. Rok 1907 bol, v porovnaní s predchádzajúcimi, pre kúpele skoro katastrofický. V auguste pre slabú návštevnosť musel vedúci hostinský prepustiť určitú časť hudobnej kapely a čašníkov. I keď Rožňavská sporiteľňa a záložňa venovala veľa finančných prostriedkov na to, aby sa kúpele povzniesli na úroveň podľa moderných požiadaviek (napr. iba v roku 1909, na úpravu zariadenia pre studenovodné liečebné procedúry, investovala 15 000 korún), stále to bolo málo a propagácia kúpeľov bola slabá. Na jar roku 1911 povesť kúpeľov opäť narušili problémy v hostinských službách, keď sa obsluhujúci personál voči hosťom správal nevhodným hrubým spôsobom a pomalým obsluhovaním, preto hostinského Ede Kabina odvolali a na toto miesto dosadili Jozefa Dickera, doterajšieho vrchného čašníka miškoveckej kaviarne Abbázia. Zmena povesti kúpeľov prospela, ešte toho istého roku prevádzka ožila, objednávky na ubytovanie pribúdali a vedenie si muselo dokonca prenajímať izby aj v susedných vilách. Okolo roku 1910 bola denná návštevnosť 80 – 100 osôb a v roku 1911 bolo 450 stálych návštevníkov.

V rokoch pred prvou svetovou vojnou postupovala obnova kúpeľov rýchlejšie. Na jar roku 1911 vedenie kúpeľov dalo prestavať kaviareň na jedáleň terasového charakteru s dekoráciami vo švajčiarskom štýle. Nasledujúceho roku členovia Karpatského spolku, za súčinnosti rožňavského odborného oddelenia, upravili lesnú cestu vedúcu pozdĺž potoka Drázus a vyčistili horskú prechádzkovú trasu smerom na Kalváriu. Do hostinských služieb sa podarilo získať Jozefa Reibergera, vrchného čašníka železničiarskej jedálne v Székesfehérvári, ktorý so svojimi poznatkami z tatranských kúpeľov značne prispel k zlepšovaniu povesti kúpeľov. Úspešné roky podnietili vedenie kúpeľov k tomu, aby na sezónu roku 1913 realizovali viacero moderných technických noviniek. V tom čase kúpele už mali takú dobrú povesť, že si ich vedenie mohlo dovoliť odmietnuť viaceré ponuky miestnych hostinských, ako aj dať do nájmu kúpeľný hostinec a kaviareň rožňavskému hostinskému Žigmundovi Róthovi. Naviac, verejnosti sa taktiež chcelo zavďačiť, a tak v prvom týždni po otvorení sezóny každý pri zakúpení si kúpeľného lístka dostal ako darček farebnú pohľadnicu kúpeľov.

V roku 1912 bol vydaný prvý oficiálny zoznam kúpeľných hostí (kurlist), ktorý udáva 139 kúpeľných hostí, neskôr v júli už 2000 návštevníkov a na konci sezóny neuveriteľných 6000 osôb. Nasledujúceho roku tlač predchádzajúcu sezónu považovala za doteraz najlepšiu v dejinách kúpeľov (Gömöri Ujság, 20. 07. 1913). V roku vypuknutia prvej svetovej vojny – prvý raz v histórii kúpeľov – už na začiatku júna ohlásili, že kúpele sú plne obsadené, a tak záujemcom o ubytovania museli ponúkať okolité súkromné vilky.

Podľa zachovaných záznamov v Rožňave na začiatku vojnových rokov boli moderné, životaschopné liečebné kúpele. K ich rozvoju značne napomohol bývalý riaditeľ sporiteľne Ferenc Kozma. Mienka verejnosti o kúpeľoch, vďaka stúpajúcej návštevnosti, bola čím ďalej pozitívnejšia, čo s uspokojením konštatovala aj miestna tlač, keď okrem iného uviedla, že „kúpele si získali dobré meno medzi domácimi železitými kúpeľmi" (Gömöri Ujság 5. 6. 1913).

V prvých desaťročiach 20. storočia, za lekárskeho dozoru, podľa zásad modernej hydroterapie, zriadili mužské a ženské oddelenia studenovodnej liečebne a tiež aj kúpele. Liečebné studenovodné zariadenie, ktoré ako prvé v roku 1898 založil Dr. Altstock, prešlo modernizáciou; bol postavený väčší bazén, zriadená parná komora, sprchy a masážna miestnosť. Liečebné procedúry sa mohli absolvovať iba na základe lekárskeho predpisu. Kúpele vybavili škótskou sprchou, parnou komorou, teplým a studeným bazénom. K zvyčajným liečebným postupom patrili polovičné a celé kúpele, rôzne oblievania, natieranie, sprchovanie, zábaly a rôzne spôsoby masáže. Okrem toho v ponuke boli aj mliečne a kyslé kúry a od roku 1913 aj nová liečebná metóda – rádioaktívny bahenný kúpeľ. Z tzv. zvláštnych liečebných metód to bolo viacej druhov dietetických kúr a terénne kúry typu Oertel prechádzok. Návštevníkov obsluhoval mužský a ženský personál, neskôr aj vyškolení maséri a masérky, ktorí mohli vykonávať aj manikúru či pedikúru (Rozsnyófürdő. Fürdőkalauz, 8, 1918; Sajó Vidék 5. 5. 1910).

V roku 1912 sa zrodila myšlienka zriadenia príležitostnej autodopravy medzi mestom a kúpeľmi, a tak nasledujúceho roku zaviedli prepravu šesťmiestnym mikrobusom. V roku 1914 sa nájomcom kúpeľov stal rožňavský hostinský András Schitter, hostinec a kaviareň si prenajal Vince Schitter. Hospodárom kúpeľov sa stal učiteľ telesnej výchovy rožňavského gymnázia János Miklóssy. Na jar tohto roku uskutočnili v kúpeľoch viacero zlepšení a vydali aj 32 stranový prospekt o kúpeľoch. Ich činnosť bola skoro na svojom vrchole, keď ich zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, čo znamenalo zavedenie vojenského režimu. V rokoch 1915 a 1916, boli kúpele zavreté, činnosť zahájili v roku 1917. V ich existencii sa však nasledujúci rok 1918 stal osudným, keď kúpele vo vlastníctve Rožňavskej sporiteľne a záložne, a. s. priamo odkúpila budapeštianska obchodná nemocnica Jozefa Ferenca (Ferenc József Kereskedelmi Kórház) a úrad maďarskej kráľovskej štátnej robotníckej poisťovne (Magyar Király Állami Munkásbizutosító Hivatal). Kúpele, podľa stanoviska kupcov, tak budú slúžiť ako zotavovňa pre pacientov – zamestnancov obchodu, prepustených z nemocnice a ako rekreačné miesto pre deti hlavného mesta. Noví majitelia medzi svoje budúce aktivity zaradili rozširovanie existujúcich objektov, výstavbu nových vilových domov a zavedenie aj zimnej prevádzky (Dobsina és Vidéke, 21. 4. 1918).

(POKRAČOVANIE)

Pripravili Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník