utorok, 30 august 2022 14:47
O rožňavských trhoch / jarmokoch Doporučený
Napísal(a) M. Tureková
Mesto Rožňava, v ktorom sa rozvíjalo baníctvo, malo so susednými mestami čulé obchodné styky. Nerastné bohatstvo, ktoré sa tu nachádzalo sa spracúvalo v meste, alebo na jeho periférii. To umožnilo vznik remesiel, viažucich sa na spracovanie a zužitkovanie toho bohatstva. V 15. storočí už pôsobili v meste kováči, či zámočníci, čo malo vplyv na rýchly a dynamický rozvoj obchodu v Rožňave. Organizovanie remeselnej výroby do cechov a cechových zväzov dalo predpoklad pre prvých obchodníkov.
Na týždenné trhy, ktoré sa stali pravidelnými, prichádzali jarmočníci i zo susedných miest nielen Gemera, ale aj Spiša. Ožili ulice, zaplnili sa vinárne, pivárne a hostince. V sobotu približne o deviatej hodine bola na námestí vyvesená trhová zástava, ktorá oznamovala oficiálne otvorenie trhu. Kým zástava nebola vyvesená, nakupovať mohli len miestni obyvatelia.
Cudzinci, príslušníci z iných miest a obcí mohli nakupovať až po oficiálnom otvorení trhu. Vzhľadom na mimoriadny význam baníctva, pre život a rozvoj mesta bol v platnosti predpis o uprednostnení baníkov pri nákupe tovaru. V čase jarmokov bolo predávaným tovarom zaplnené nielen celé námestie, ale aj priľahlé uličky. Vzhľadom na rozsah a význam rožňavských trhov, s veľkou účasťou domáceho i cudzieho obyvateľstva, bolo nevyhnutné, aby mestská rada vydávala trhové štatúty, ktoré boli zákonnou normou trhového obchodovania. Mestskou radou boli schvaľované každý rok. Na poriadok dozerali tzv. trhoví richtári, ktorí boli volení už od polovice 16. storočia z členov mestskej rady. Mali právo kontrolovať kvalitu ponúkaného tovaru, správnosť mier a váh a sledovať dodržiavanie predpisov. Vyberali aj poplatky, ktoré boli stanovené podľa množstva a druhu na trh prineseného tovaru, na základe taríf vydaných mestskou radou. Napríklad poplatok za 1 kapustu boli 2 denáre, za 1 kus dobytka 4 denáre. Základom pre určenie výšky poplatku bolo preváženie tovaru mestskými váhami. Podľa týchto váh si museli obchodníci nastaviť aj svoje váhy. Keď boli trhy výročné, poplatky sa väčšinou zdvojnásobili. Cudzí obchodníci nesmeli nocovať na území mesta. Mali vytvorené podmienky na prenocovanie mimo mestských brán. Vznikom manufaktúr v Rožňave sa proces odčleňovania výroby a predaja urýchlil. Okolo 
námestia a v priľahlých uliciach vznikala sieť drobných obchodníkov. Nákup tovaru už nebol viazaný na koniec týždňa. V sobotu kupujúci míňali peniaze už v obchodoch. Približne do obdobia zmeny charakteru trhu na poľnohospodársky na prelome 18. a 19. storočia možno datovať presťahovanie trhu z námestia na tzv. „Búzatér“, ktorý sa nachádzal na mieste dnešnej nemocnice s poliklinikou. V malej miere predaj ostal aj na námestí, plne však ožil na výročných trhoch, ktoré sa konali na sv. Jána 24. júna. Trhy boli v živote mesta slávnostnou udalosťou. Prišli potulní komedianti, muzikanti, bábkari, ktorí chodili z jarmoku na jarmok a uspokojovali obyvateľov, pre ktorých bol trh dňom zábavy a radosti zo života. Tradícia výročných rožňavských jarmokov sa obnovila v roku 1985.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Kronika mesta Rožňava, archívny fond: Mestský národný výbor v Rožňave, foto – internet.
Napísala: Mária Tureková
Zverejnené v
Rožňava
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.