Prednosta okresného súdu mal zahájiť s mestom Rožňava vyjednávanie, ktorého výsledkom malo byť postavenie budovy z vlastných prostriedkov. Mesto finančné prostriedky nemalo a mestská rada sa v máji 1928 uzniesla, že o stavbe nebude ďalej pojednávať. Myšlienka postavenia novej budovy pre okresný súd však zostala naďalej živá.
Po dvoch rokoch sa začalo opäť s vyberaním vhodného pozemku. Stavebná komisia sa zhodla, že daný pozemok s ohľadom na vytvorenie námestia, ako aj situovanie budovy, bolo nevyhnutné posunúť do osi novozriadenej ulice a zároveň plošne zväčšiť. Ako kompenzáciu za mestský pozemok okresný súd prepustil bez vecného bremena pozemok na Šafárikovej ulici. Dňa 28. januára 1932 bola pripravená zmluva o výmene pozemkov medzi mestom a okresným súdom, v ktorej Čsl. štát (justičný oddiel) dal zámenou mestu Rožňava nehnuteľnosti bez bremena a mesto Rožňava prepustilo pozemok Čsl. štátu (justičnému oddielu). Podmienkou mesta bolo, že uvedený pozemok bude poskytnutý výlučne len na výstavbu okresného súdu a finančných úradov.
Začiatkom roka 1936 sa hlavný notár a starosta mesta listom obrátili na ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo financií a ministerstvo sociálnej starostlivosti s požiadavkou, aby stavba budovy okresného súdu a finančných úradov bola v rámci investičného programu ešte v ten rok uskutočnená. Mesto súrne potrebovalo budovu dovtedajšieho sídla okresného súdu pre svoje inštitúcie, ktoré boli v nájomných budovách. Ministerstvo financií dalo súhlas k novostavbe a zahájeniu príslušných prípravných prác. Na medziministerskom zasadnutí koncom novembra 1936 boli schválené náčrty pre stavbu budovy, ktoré vypracoval Ing. arch. Josef Hlaváček.
Písal sa už rok 1937 a budova okresného súdu sa stavať nezačala. Mesto žiadalo ministerstvá školstva, spravodlivosti a financií o uvedenie termínu, kedy sa so stavbou začne. V prípade, ak by sa upustilo od stavby, mesto žiadalo o vrátenie pozemku. Ešte v tom istom roku bola vykonaná obhliadka stavebného pozemku a následne ministerstvo verejných prác za súhlasu ministerstva spravodlivosti a ministerstva financií schválilo plány budovy. Okresný úrad v Rožňave 29. júla 1937 na návrh miestnej stavebnej komisie povolil podľa schválených plánov a technického popisu prevedenie stavby. Podmienkou bolo vybudovanie chodníkov, najmenej dvoch protileteckých úkrytov v budove a súpis všetkých živnostníkov pracujúcich na stavbe. Mesto žiadalo Krajinský úrad v Bratislave, aby remeselnícke práce na stavbu boli zadané rožňavským uchádzačom, z dôvodu vysokého počtu nezamestnaných samostatných remeselníkov.
Slovenský nezávislý týždenník „Šafárikov kraj“ 28. októbra 1937 uverejnil príspevok s názvom „Okresný súd a berný úrad sa už stavá“. Okrem iného sme sa z neho dozvedeli, že pracujúci na stavbe si štrajkom vymohli vyššie platy. Práce na stavbe napredovali a v marci 1939 bola hrubá stavba dokončená, o čom svedčí v týždenníku „Sajó Vidék“ uverejnený inzerát o rozpredaji zvyšného stavebného materiálu. Po udalostiach viedenskej arbitráže a následnom „znovupripojení“ mesta k Maďarsku sa Ministerstvo priemyslu Maďarského kráľovstva so sídlom v Budapešti rozhodlo stavbu budovy upraviť a úplne dokončiť. Všetky návrhy a plány na dokončenie stavby vypracoval stavebný inžinier Klein Sándor z Košíc, ktorý uviedol, že stavba budovy začala v českom štýle so slovanskými znakmi. Z tohto dôvodu bola požiadavka o prestavbu budovy podľa požiadaviek maďarských úradov. Špirála a kupola hlavného vchodu bola upravená, keďže ich umiestnenie v potrebnom priestore medzi oknami nebolo vyhovujúce. Úprava sa týkala aj zmien, ako vytvorenie bytov pre predsedu súdu, pre strážcu väznice, poprípade v priestoroch pivnice vytvorenie bytu s dvoma izbami a kuchyňou pre úradníkov. Ďalej sa rekonštrukcia mala týkať búrania priečok, otvárania okien, prekladanie dverí, vytvorenie bočného východu, úprava dvora... a ďalej parkety, nábytok ...
Po dokončení všetkých prác okresný súd požiadal vedenie mesta o vydanie súpisného čísla budovy a zároveň o doklad vo forme oficiálneho potvrdenia o tom, že na pozemkoch uvedených v katastri nehnuteľností bola postavená novostavba. Bolo mu pridelené č. 3 z hlavného vchodu na Horthyho námestí (v súčasnosti Námestie 1. mája) a na západnej strane č. 4 na Aleji Kiss Antala.
V novembri 1941 sa sen stal skutočnosťou a do nových priestorov najmodernejšej budovy v okrese sa sťahovali okresný súd a daňový úrad. Týždenník Sajó Vidék informoval širokú verejnosť o presťahovaní okresného súdu z Csucsomskej ulice na Horthyho námestie (dnes Čučomská ulica a Námestie 1. mája). Zástupcovia týždenníka sa zúčastnili na obhliadke priestorov novej modernej budovy, ktoré na prízemí a prvom poschodí zaplnil okresný súd a na druhom poschodí daňový úrad. V závere sa poďakovali za priazeň, ktorú im prejavili okresný sudca Kovalcsik László a Hermély István. Prechádzka v novej budove ich naplnila hrdosťou a potešením, že kultúra v ich malom meste pokročila.
Napísala: Mária Tureková, Eva Jergová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.