Prednosta okresného súdu mal zahájiť s mestom Rožňava vyjednávanie, ktorého výsledkom malo byť postavenie budovy z vlastných prostriedkov. Mesto finančné prostriedky nemalo a mestská rada sa v máji 1928 uzniesla, že o stavbe nebude ďalej pojednávať. Myšlienka postavenia novej budovy pre okresný súd však zostala naďalej živá.
Po dvoch rokoch sa začalo opäť s vyberaním vhodného pozemku. Stavebná komisia sa zhodla, že daný pozemok s ohľadom na vytvorenie námestia, ako aj situovanie budovy, bolo nevyhnutné posunúť do osi novozriadenej ulice a zároveň plošne zväčšiť. Ako kompenzáciu za mestský pozemok okresný súd prepustil bez vecného bremena pozemok na Šafárikovej ulici. Dňa 28. januára 1932 bola pripravená zmluva o výmene pozemkov medzi mestom a okresným súdom, v ktorej Čsl. štát (justičný oddiel) dal zámenou mestu Rožňava nehnuteľnosti bez bremena a mesto Rožňava prepustilo pozemok Čsl. štátu (justičnému oddielu). Podmienkou mesta bolo, že uvedený pozemok bude poskytnutý výlučne len na výstavbu okresného súdu a finančných úradov.
Začiatkom roka 1936 sa hlavný notár a starosta mesta listom obrátili na ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo financií a ministerstvo sociálnej starostlivosti s požiadavkou, aby stavba budovy okresného súdu a finančných úradov bola v rámci investičného programu ešte v ten rok uskutočnená. Mesto súrne potrebovalo budovu dovtedajšieho sídla okresného súdu pre svoje inštitúcie, ktoré boli v nájomných budovách. Ministerstvo financií dalo súhlas k novostavbe a zahájeniu príslušných prípravných prác. Na medziministerskom zasadnutí koncom novembra 1936 boli schválené náčrty pre stavbu budovy, ktoré vypracoval Ing. arch. Josef Hlaváček.
Písal sa už rok 1937 a budova okresného súdu sa stavať nezačala. Mesto žiadalo ministerstvá školstva, spravodlivosti a financií o uvedenie termínu, kedy sa so stavbou začne. V prípade, ak by sa upustilo od stavby, mesto žiadalo o vrátenie pozemku. Ešte v tom istom roku bola vykonaná obhliadka stavebného pozemku a následne ministerstvo verejných prác za súhlasu ministerstva spravodlivosti a ministerstva financií schválilo plány budovy. Okresný úrad v Rožňave 29. júla 1937 na návrh miestnej stavebnej komisie povolil podľa schválených plánov a technického popisu prevedenie stavby. Podmienkou bolo vybudovanie chodníkov, najmenej dvoch protileteckých úkrytov v budove a súpis všetkých živnostníkov pracujúcich na stavbe. Mesto žiadalo Krajinský úrad v Bratislave, aby remeselnícke práce na stavbu boli zadané rožňavským uchádzačom, z dôvodu vysokého počtu nezamestnaných samostatných remeselníkov.
Slovenský nezávislý týždenník „Šafárikov kraj“ 28. októbra 1937 uverejnil príspevok s názvom „Okresný súd a berný úrad sa už stavá“. Okrem iného sme sa z neho dozvedeli, že pracujúci na stavbe si štrajkom vymohli vyššie platy. Práce na stavbe napredovali a v marci 1939 bola hrubá stavba dokončená, o čom svedčí v týždenníku „Sajó Vidék“ uverejnený inzerát o rozpredaji zvyšného stavebného materiálu. Po udalostiach viedenskej arbitráže a následnom „znovupripojení“ mesta k Maďarsku sa Ministerstvo priemyslu Maďarského kráľovstva so sídlom v Budapešti rozhodlo stavbu budovy upraviť a úplne dokončiť. Všetky návrhy a plány na dokončenie stavby vypracoval stavebný inžinier Klein Sándor z Košíc, ktorý uviedol, že stavba budovy začala v českom štýle so slovanskými znakmi. Z tohto dôvodu bola požiadavka o prestavbu budovy podľa požiadaviek maďarských úradov. Špirála a kupola hlavného vchodu bola upravená, keďže ich umiestnenie v potrebnom priestore medzi oknami nebolo vyhovujúce. Úprava sa týkala aj zmien, ako vytvorenie bytov pre predsedu súdu, pre strážcu väznice, poprípade v priestoroch pivnice vytvorenie bytu s dvoma izbami a kuchyňou pre úradníkov. Ďalej sa rekonštrukcia mala týkať búrania priečok, otvárania okien, prekladanie dverí, vytvorenie bočného východu, úprava dvora... a ďalej parkety, nábytok ...
Po dokončení všetkých prác okresný súd požiadal vedenie mesta o vydanie súpisného čísla budovy a zároveň o doklad vo forme oficiálneho potvrdenia o tom, že na pozemkoch uvedených v katastri nehnuteľností bola postavená novostavba. Bolo mu pridelené č. 3 z hlavného vchodu na Horthyho námestí (v súčasnosti Námestie 1. mája) a na západnej strane č. 4 na Aleji Kiss Antala.
V novembri 1941 sa sen stal skutočnosťou a do nových priestorov najmodernejšej budovy v okrese sa sťahovali okresný súd a daňový úrad. Týždenník Sajó Vidék informoval širokú verejnosť o presťahovaní okresného súdu z Csucsomskej ulice na Horthyho námestie (dnes Čučomská ulica a Námestie 1. mája). Zástupcovia týždenníka sa zúčastnili na obhliadke priestorov novej modernej budovy, ktoré na prízemí a prvom poschodí zaplnil okresný súd a na druhom poschodí daňový úrad. V závere sa poďakovali za priazeň, ktorú im prejavili okresný sudca Kovalcsik László a Hermély István. Prechádzka v novej budove ich naplnila hrdosťou a potešením, že kultúra v ich malom meste pokročila.
Napísala: Mária Tureková, Eva Jergová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).