Prednosta okresného súdu mal zahájiť s mestom Rožňava vyjednávanie, ktorého výsledkom malo byť postavenie budovy z vlastných prostriedkov. Mesto finančné prostriedky nemalo a mestská rada sa v máji 1928 uzniesla, že o stavbe nebude ďalej pojednávať. Myšlienka postavenia novej budovy pre okresný súd však zostala naďalej živá.
Po dvoch rokoch sa začalo opäť s vyberaním vhodného pozemku. Stavebná komisia sa zhodla, že daný pozemok s ohľadom na vytvorenie námestia, ako aj situovanie budovy, bolo nevyhnutné posunúť do osi novozriadenej ulice a zároveň plošne zväčšiť. Ako kompenzáciu za mestský pozemok okresný súd prepustil bez vecného bremena pozemok na Šafárikovej ulici. Dňa 28. januára 1932 bola pripravená zmluva o výmene pozemkov medzi mestom a okresným súdom, v ktorej Čsl. štát (justičný oddiel) dal zámenou mestu Rožňava nehnuteľnosti bez bremena a mesto Rožňava prepustilo pozemok Čsl. štátu (justičnému oddielu). Podmienkou mesta bolo, že uvedený pozemok bude poskytnutý výlučne len na výstavbu okresného súdu a finančných úradov.
Začiatkom roka 1936 sa hlavný notár a starosta mesta listom obrátili na ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo financií a ministerstvo sociálnej starostlivosti s požiadavkou, aby stavba budovy okresného súdu a finančných úradov bola v rámci investičného programu ešte v ten rok uskutočnená. Mesto súrne potrebovalo budovu dovtedajšieho sídla okresného súdu pre svoje inštitúcie, ktoré boli v nájomných budovách. Ministerstvo financií dalo súhlas k novostavbe a zahájeniu príslušných prípravných prác. Na medziministerskom zasadnutí koncom novembra 1936 boli schválené náčrty pre stavbu budovy, ktoré vypracoval Ing. arch. Josef Hlaváček.
Písal sa už rok 1937 a budova okresného súdu sa stavať nezačala. Mesto žiadalo ministerstvá školstva, spravodlivosti a financií o uvedenie termínu, kedy sa so stavbou začne. V prípade, ak by sa upustilo od stavby, mesto žiadalo o vrátenie pozemku. Ešte v tom istom roku bola vykonaná obhliadka stavebného pozemku a následne ministerstvo verejných prác za súhlasu ministerstva spravodlivosti a ministerstva financií schválilo plány budovy. Okresný úrad v Rožňave 29. júla 1937 na návrh miestnej stavebnej komisie povolil podľa schválených plánov a technického popisu prevedenie stavby. Podmienkou bolo vybudovanie chodníkov, najmenej dvoch protileteckých úkrytov v budove a súpis všetkých živnostníkov pracujúcich na stavbe. Mesto žiadalo Krajinský úrad v Bratislave, aby remeselnícke práce na stavbu boli zadané rožňavským uchádzačom, z dôvodu vysokého počtu nezamestnaných samostatných remeselníkov.
Slovenský nezávislý týždenník „Šafárikov kraj“ 28. októbra 1937 uverejnil príspevok s názvom „Okresný súd a berný úrad sa už stavá“. Okrem iného sme sa z neho dozvedeli, že pracujúci na stavbe si štrajkom vymohli vyššie platy. Práce na stavbe napredovali a v marci 1939 bola hrubá stavba dokončená, o čom svedčí v týždenníku „Sajó Vidék“ uverejnený inzerát o rozpredaji zvyšného stavebného materiálu. Po udalostiach viedenskej arbitráže a následnom „znovupripojení“ mesta k Maďarsku sa Ministerstvo priemyslu Maďarského kráľovstva so sídlom v Budapešti rozhodlo stavbu budovy upraviť a úplne dokončiť. Všetky návrhy a plány na dokončenie stavby vypracoval stavebný inžinier Klein Sándor z Košíc, ktorý uviedol, že stavba budovy začala v českom štýle so slovanskými znakmi. Z tohto dôvodu bola požiadavka o prestavbu budovy podľa požiadaviek maďarských úradov. Špirála a kupola hlavného vchodu bola upravená, keďže ich umiestnenie v potrebnom priestore medzi oknami nebolo vyhovujúce. Úprava sa týkala aj zmien, ako vytvorenie bytov pre predsedu súdu, pre strážcu väznice, poprípade v priestoroch pivnice vytvorenie bytu s dvoma izbami a kuchyňou pre úradníkov. Ďalej sa rekonštrukcia mala týkať búrania priečok, otvárania okien, prekladanie dverí, vytvorenie bočného východu, úprava dvora... a ďalej parkety, nábytok ...
Po dokončení všetkých prác okresný súd požiadal vedenie mesta o vydanie súpisného čísla budovy a zároveň o doklad vo forme oficiálneho potvrdenia o tom, že na pozemkoch uvedených v katastri nehnuteľností bola postavená novostavba. Bolo mu pridelené č. 3 z hlavného vchodu na Horthyho námestí (v súčasnosti Námestie 1. mája) a na západnej strane č. 4 na Aleji Kiss Antala.
V novembri 1941 sa sen stal skutočnosťou a do nových priestorov najmodernejšej budovy v okrese sa sťahovali okresný súd a daňový úrad. Týždenník Sajó Vidék informoval širokú verejnosť o presťahovaní okresného súdu z Csucsomskej ulice na Horthyho námestie (dnes Čučomská ulica a Námestie 1. mája). Zástupcovia týždenníka sa zúčastnili na obhliadke priestorov novej modernej budovy, ktoré na prízemí a prvom poschodí zaplnil okresný súd a na druhom poschodí daňový úrad. V závere sa poďakovali za priazeň, ktorú im prejavili okresný sudca Kovalcsik László a Hermély István. Prechádzka v novej budove ich naplnila hrdosťou a potešením, že kultúra v ich malom meste pokročila.
Napísala: Mária Tureková, Eva Jergová


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a