Neodmietne nikoho, každý pre ňu predstavuje možnosť prejaviť svoj talent a zručnosť. Tak sa vlastne dostali i jej šaty s moderným strihom pre tanečnicu Denisku Halickú z prvej série televíznej súťaže Let´s Dance. Rada túto informáciu doplnila o nasledovné: „Šila som ich pre ňu súkromne na jej súťaž v Latino tancoch, no ona ich potom zapožičala do druhej série Let´s Dance, ale, žiaľ vypadla v nich česká speváčka Ivetka Bartošová. Bolo mi to ľúto, ale aspoň sa takto všade zviditeľnili.“Aj toto som ja šila, vraví mi zároveň s fotografiou, ktorá pochádza z nedávnej rožňavskej akcie, ktorú usporiadalo Turistické informačné centrum 2. júla 2012. Tento rok si pripomíname 110. výročie úmrtia Františky Andrássyovej, manželky grófa Dionýza Andrássyho a pri tejto príležitosti zorganizovali netradičnú prehliadku mesta – večernú hudobnú prechádzku – Rande s grófkou. Poddaných – účastníkov prehliadky privítala dobová hudba v podaní Duo Antico Moderno, po ktorej sa návštevníci v spoločnosti grófskeho páru vybrali na prechádzku minulosťou. Pani Turcsányiovú potešilo, že veľký obdiv u prítomných účastníkov tohto večera mal, vďaka nej, i sprevádzajúci, akože grófsky pár Františky Andrássyovej a Dionýza Andrássyho, ktorých predstavovali zamestnanci TIC Rožňava Katarína Petrová a Štefan Kesi. Františku skrášľovali šaty, ktoré podľa dobových fotografií navrhla i ušila pani Milena.
„Samotné šitie mi trvalo dva týždne,“ vraví natešene. „Za materiál som si vybrala satén a organzu,“ vysvetľuje mi. Obrázok oblečených šiat vyzeral veľmi verne a skutočne pôsobil akoby bol práve vzatý zo šatníka pani grófky a predstavoval štýl renezancie z konca 19. storočia.Zrejme sa s predstaviteľmi manželského páru Andrássyovcov pracovalo veľmi dobre, pretože hovorila o nich samé chvály. Veď aj to je potrebné pre krajčírku, aby podľa toho ako sa cítia v šatách, ktoré šije vedela vystihnúť, ktoré partie treba viac či menej prispôsobiť buď výzoru tváre, alebo telu, či elegancii materiálu. Aj preto hodnotil pán Kesi šaty ušité pre kolegyňu Katku Petrovú na vysokej profesionálnej úrovni.
„Rada by som Vám ukázala ešte môj najnovší výtvor,“ ochotne dopĺňa informácie o sebe pani Turcsányiová. „Práve sme sa vrátili zo svadby, na ktorú som šila neveste svadobné šaty. Veľmi sa páčili nielen mne, ale i neveste. Len vlečka na nich merala tri metre. Pošlem vám môj originál,“ dodáva. „Ale to sa ja do nich nevmestím, načo mi ich pošlete?“ s úsmevom odpovedám našej krajčírke. „Ale to nie naozaj, myslela som, že vám ich pošlem len ako link,“ vysvetľuje s úsmevom.
A tak pozerám fotografiu s moderným prejavom autorkinho návrhu i konečného výtvoru. No, mne sa páčil, ale čo hovoril ženích, keď viedol k sobášu svoju nevestu? V časoch mojej svadby sa veru takéto nenosili. Každá doba prináša niečo nové i v tomto smere. Kto sa nebojí priniesť i pre nevesty svoj pohľad na túto udalosť v podobe svadobných šiat, má vopred vyhraté. Toho záujemcovia ľahko nájdu a predložia i svoj návrh. Preto pani Turcsányiová neodmieta žiadnu prácu, ani objednávku a rada premení do svojho výrobku svoju šikovnosť i nápad. Vo svojom krajčírskom salóniku MIMA FASHION v rožňavskom OKC privíta každého, kto o jej služby má záujem.Nepýtal som sa jej, odkedy šije. Veď aj načo, keď každý začína vlastne už v detskom veku s tým, čo ho baví. Preto po ukončení základnej školy aj ona vedela, že sa pôjde učiť za krajčírku. Vybrala si školu, ktorá ju naučila nielen šiť, ale získala popri tom aj maturitu. Dnes už sníva o ďalšej škole, aby mohla svoje vedomosti ešte rozšíriť a uplatniť ich aj ako návrhárka, či dizajnérka. Vzor nemala ďaleko. Šitie patrilo i v minulosti do ich rodiny. Jej starý otec Ján Máťaš bol v Rakovnici vychýreným krajčírom. Remeslu sa naučil vo Francúzsku a keď sa vrátili s rodičmi po II. svetovej vojne do rodného kraja, venoval sa remeslu profesionálne. V jeho šľapajách by aj ona rada kráčala. Hrdo mi pripomína, že krajčírom je aj jej krstný otec. Keby sa jej splnil dávny sen a veľká túžba - dostať sa do Paríža a založiť si tam svoju krajčírsku dielňu. Stále o tom hovorí. Je mladá, ambiciózna a verím, že sen sa stane o niekoľko rokov aj skutočnosťou. Predpoklady na to už má.
Ondrej Doboš
Fotografie: archív MT, TIC Rožňava a internet
{gallery}obsah/roznava/mima{/gallery}
{jcomments on}
































Čo je pre krajčírku najkrajším a najväčším vyznamenaním jej práce vám nemusím vysvetľovať. Dáte mi za pravdu, že nie je to ani náprstok, ani šijací stroj, ani zlatá niť prechádzajúca cez uško zlatej, či inej ihly. Tak, ako majstra obuvníka chvália práve vyhotovené topánky, tak chváli krajčírku jej produkt, ktorými sú šaty. Ak sa dostanú napríklad aj do celoslovenskej súťaže v spoločenskom tanci, kde sa stanú jedinečnou ozdobou tanečného páru a každý si ich všíma, nič krajšieho pre takúto majsterku nemôže byť.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).