Neodmietne nikoho, každý pre ňu predstavuje možnosť prejaviť svoj talent a zručnosť. Tak sa vlastne dostali i jej šaty s moderným strihom pre tanečnicu Denisku Halickú z prvej série televíznej súťaže Let´s Dance. Rada túto informáciu doplnila o nasledovné: „Šila som ich pre ňu súkromne na jej súťaž v Latino tancoch, no ona ich potom zapožičala do druhej série Let´s Dance, ale, žiaľ vypadla v nich česká speváčka Ivetka Bartošová. Bolo mi to ľúto, ale aspoň sa takto všade zviditeľnili.“Aj toto som ja šila, vraví mi zároveň s fotografiou, ktorá pochádza z nedávnej rožňavskej akcie, ktorú usporiadalo Turistické informačné centrum 2. júla 2012. Tento rok si pripomíname 110. výročie úmrtia Františky Andrássyovej, manželky grófa Dionýza Andrássyho a pri tejto príležitosti zorganizovali netradičnú prehliadku mesta – večernú hudobnú prechádzku – Rande s grófkou. Poddaných – účastníkov prehliadky privítala dobová hudba v podaní Duo Antico Moderno, po ktorej sa návštevníci v spoločnosti grófskeho páru vybrali na prechádzku minulosťou. Pani Turcsányiovú potešilo, že veľký obdiv u prítomných účastníkov tohto večera mal, vďaka nej, i sprevádzajúci, akože grófsky pár Františky Andrássyovej a Dionýza Andrássyho, ktorých predstavovali zamestnanci TIC Rožňava Katarína Petrová a Štefan Kesi. Františku skrášľovali šaty, ktoré podľa dobových fotografií navrhla i ušila pani Milena.
„Samotné šitie mi trvalo dva týždne,“ vraví natešene. „Za materiál som si vybrala satén a organzu,“ vysvetľuje mi. Obrázok oblečených šiat vyzeral veľmi verne a skutočne pôsobil akoby bol práve vzatý zo šatníka pani grófky a predstavoval štýl renezancie z konca 19. storočia.Zrejme sa s predstaviteľmi manželského páru Andrássyovcov pracovalo veľmi dobre, pretože hovorila o nich samé chvály. Veď aj to je potrebné pre krajčírku, aby podľa toho ako sa cítia v šatách, ktoré šije vedela vystihnúť, ktoré partie treba viac či menej prispôsobiť buď výzoru tváre, alebo telu, či elegancii materiálu. Aj preto hodnotil pán Kesi šaty ušité pre kolegyňu Katku Petrovú na vysokej profesionálnej úrovni.
„Rada by som Vám ukázala ešte môj najnovší výtvor,“ ochotne dopĺňa informácie o sebe pani Turcsányiová. „Práve sme sa vrátili zo svadby, na ktorú som šila neveste svadobné šaty. Veľmi sa páčili nielen mne, ale i neveste. Len vlečka na nich merala tri metre. Pošlem vám môj originál,“ dodáva. „Ale to sa ja do nich nevmestím, načo mi ich pošlete?“ s úsmevom odpovedám našej krajčírke. „Ale to nie naozaj, myslela som, že vám ich pošlem len ako link,“ vysvetľuje s úsmevom.
A tak pozerám fotografiu s moderným prejavom autorkinho návrhu i konečného výtvoru. No, mne sa páčil, ale čo hovoril ženích, keď viedol k sobášu svoju nevestu? V časoch mojej svadby sa veru takéto nenosili. Každá doba prináša niečo nové i v tomto smere. Kto sa nebojí priniesť i pre nevesty svoj pohľad na túto udalosť v podobe svadobných šiat, má vopred vyhraté. Toho záujemcovia ľahko nájdu a predložia i svoj návrh. Preto pani Turcsányiová neodmieta žiadnu prácu, ani objednávku a rada premení do svojho výrobku svoju šikovnosť i nápad. Vo svojom krajčírskom salóniku MIMA FASHION v rožňavskom OKC privíta každého, kto o jej služby má záujem.Nepýtal som sa jej, odkedy šije. Veď aj načo, keď každý začína vlastne už v detskom veku s tým, čo ho baví. Preto po ukončení základnej školy aj ona vedela, že sa pôjde učiť za krajčírku. Vybrala si školu, ktorá ju naučila nielen šiť, ale získala popri tom aj maturitu. Dnes už sníva o ďalšej škole, aby mohla svoje vedomosti ešte rozšíriť a uplatniť ich aj ako návrhárka, či dizajnérka. Vzor nemala ďaleko. Šitie patrilo i v minulosti do ich rodiny. Jej starý otec Ján Máťaš bol v Rakovnici vychýreným krajčírom. Remeslu sa naučil vo Francúzsku a keď sa vrátili s rodičmi po II. svetovej vojne do rodného kraja, venoval sa remeslu profesionálne. V jeho šľapajách by aj ona rada kráčala. Hrdo mi pripomína, že krajčírom je aj jej krstný otec. Keby sa jej splnil dávny sen a veľká túžba - dostať sa do Paríža a založiť si tam svoju krajčírsku dielňu. Stále o tom hovorí. Je mladá, ambiciózna a verím, že sen sa stane o niekoľko rokov aj skutočnosťou. Predpoklady na to už má.
Ondrej Doboš
Fotografie: archív MT, TIC Rožňava a internet
{gallery}obsah/roznava/mima{/gallery}
{jcomments on}

































Čo je pre krajčírku najkrajším a najväčším vyznamenaním jej práce vám nemusím vysvetľovať. Dáte mi za pravdu, že nie je to ani náprstok, ani šijací stroj, ani zlatá niť prechádzajúca cez uško zlatej, či inej ihly. Tak, ako majstra obuvníka chvália práve vyhotovené topánky, tak chváli krajčírku jej produkt, ktorými sú šaty. Ak sa dostanú napríklad aj do celoslovenskej súťaže v spoločenskom tanci, kde sa stanú jedinečnou ozdobou tanečného páru a každý si ich všíma, nič krajšieho pre takúto majsterku nemôže byť. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a