Neodmietne nikoho, každý pre ňu predstavuje možnosť prejaviť svoj talent a zručnosť. Tak sa vlastne dostali i jej šaty s moderným strihom pre tanečnicu Denisku Halickú z prvej série televíznej súťaže Let´s Dance. Rada túto informáciu doplnila o nasledovné: „Šila som ich pre ňu súkromne na jej súťaž v Latino tancoch, no ona ich potom zapožičala do druhej série Let´s Dance, ale, žiaľ vypadla v nich česká speváčka Ivetka Bartošová. Bolo mi to ľúto, ale aspoň sa takto všade zviditeľnili.“Aj toto som ja šila, vraví mi zároveň s fotografiou, ktorá pochádza z nedávnej rožňavskej akcie, ktorú usporiadalo Turistické informačné centrum 2. júla 2012. Tento rok si pripomíname 110. výročie úmrtia Františky Andrássyovej, manželky grófa Dionýza Andrássyho a pri tejto príležitosti zorganizovali netradičnú prehliadku mesta – večernú hudobnú prechádzku – Rande s grófkou. Poddaných – účastníkov prehliadky privítala dobová hudba v podaní Duo Antico Moderno, po ktorej sa návštevníci v spoločnosti grófskeho páru vybrali na prechádzku minulosťou. Pani Turcsányiovú potešilo, že veľký obdiv u prítomných účastníkov tohto večera mal, vďaka nej, i sprevádzajúci, akože grófsky pár Františky Andrássyovej a Dionýza Andrássyho, ktorých predstavovali zamestnanci TIC Rožňava Katarína Petrová a Štefan Kesi. Františku skrášľovali šaty, ktoré podľa dobových fotografií navrhla i ušila pani Milena.
„Samotné šitie mi trvalo dva týždne,“ vraví natešene. „Za materiál som si vybrala satén a organzu,“ vysvetľuje mi. Obrázok oblečených šiat vyzeral veľmi verne a skutočne pôsobil akoby bol práve vzatý zo šatníka pani grófky a predstavoval štýl renezancie z konca 19. storočia.Zrejme sa s predstaviteľmi manželského páru Andrássyovcov pracovalo veľmi dobre, pretože hovorila o nich samé chvály. Veď aj to je potrebné pre krajčírku, aby podľa toho ako sa cítia v šatách, ktoré šije vedela vystihnúť, ktoré partie treba viac či menej prispôsobiť buď výzoru tváre, alebo telu, či elegancii materiálu. Aj preto hodnotil pán Kesi šaty ušité pre kolegyňu Katku Petrovú na vysokej profesionálnej úrovni.
„Rada by som Vám ukázala ešte môj najnovší výtvor,“ ochotne dopĺňa informácie o sebe pani Turcsányiová. „Práve sme sa vrátili zo svadby, na ktorú som šila neveste svadobné šaty. Veľmi sa páčili nielen mne, ale i neveste. Len vlečka na nich merala tri metre. Pošlem vám môj originál,“ dodáva. „Ale to sa ja do nich nevmestím, načo mi ich pošlete?“ s úsmevom odpovedám našej krajčírke. „Ale to nie naozaj, myslela som, že vám ich pošlem len ako link,“ vysvetľuje s úsmevom.
A tak pozerám fotografiu s moderným prejavom autorkinho návrhu i konečného výtvoru. No, mne sa páčil, ale čo hovoril ženích, keď viedol k sobášu svoju nevestu? V časoch mojej svadby sa veru takéto nenosili. Každá doba prináša niečo nové i v tomto smere. Kto sa nebojí priniesť i pre nevesty svoj pohľad na túto udalosť v podobe svadobných šiat, má vopred vyhraté. Toho záujemcovia ľahko nájdu a predložia i svoj návrh. Preto pani Turcsányiová neodmieta žiadnu prácu, ani objednávku a rada premení do svojho výrobku svoju šikovnosť i nápad. Vo svojom krajčírskom salóniku MIMA FASHION v rožňavskom OKC privíta každého, kto o jej služby má záujem.Nepýtal som sa jej, odkedy šije. Veď aj načo, keď každý začína vlastne už v detskom veku s tým, čo ho baví. Preto po ukončení základnej školy aj ona vedela, že sa pôjde učiť za krajčírku. Vybrala si školu, ktorá ju naučila nielen šiť, ale získala popri tom aj maturitu. Dnes už sníva o ďalšej škole, aby mohla svoje vedomosti ešte rozšíriť a uplatniť ich aj ako návrhárka, či dizajnérka. Vzor nemala ďaleko. Šitie patrilo i v minulosti do ich rodiny. Jej starý otec Ján Máťaš bol v Rakovnici vychýreným krajčírom. Remeslu sa naučil vo Francúzsku a keď sa vrátili s rodičmi po II. svetovej vojne do rodného kraja, venoval sa remeslu profesionálne. V jeho šľapajách by aj ona rada kráčala. Hrdo mi pripomína, že krajčírom je aj jej krstný otec. Keby sa jej splnil dávny sen a veľká túžba - dostať sa do Paríža a založiť si tam svoju krajčírsku dielňu. Stále o tom hovorí. Je mladá, ambiciózna a verím, že sen sa stane o niekoľko rokov aj skutočnosťou. Predpoklady na to už má.
Ondrej Doboš
Fotografie: archív MT, TIC Rožňava a internet
{gallery}obsah/roznava/mima{/gallery}
{jcomments on}
































Čo je pre krajčírku najkrajším a najväčším vyznamenaním jej práce vám nemusím vysvetľovať. Dáte mi za pravdu, že nie je to ani náprstok, ani šijací stroj, ani zlatá niť prechádzajúca cez uško zlatej, či inej ihly. Tak, ako majstra obuvníka chvália práve vyhotovené topánky, tak chváli krajčírku jej produkt, ktorými sú šaty. Ak sa dostanú napríklad aj do celoslovenskej súťaže v spoločenskom tanci, kde sa stanú jedinečnou ozdobou tanečného páru a každý si ich všíma, nič krajšieho pre takúto majsterku nemôže byť.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.