Požiar v lete v roku 1890 zničil veľkú časť mesta. Obeťou ohňa sa stala aj židovská škola. Požiarom poškodenú modlitebňu Židia síce opravili, avšak vzhľadom na vzrastajúci počet židovského obyvateľstva rozhodla sa početná židovská obec postaviť modernú a reprezentatívnu synagógu – dom modlitby, dom učenia a spoločné miesto stretávania sa, symbol domova všetkých Židov. Na jej výstavbu zorganizovala zbierku. Medzi darcami nachádzame mená grófov Dionýza, Emanuela a Gejzu Andrássyovcov ako aj dedičský odkaz Jakuba Strausza. Zároveň vznikol stavebný výbor, ktorý vyhlásil verejnú súťaž na vyhotovenie nového návrhu modlitebne. Budovu synagógy postavil podľa víťazného projektu Nándora Kunfalviho zo Segedína rožňavský staviteľ Nándor Szilvássy, staviteľ reformovaného kostola a nemocnice Kosu-Schoppera v Rožňave.
Základný kameň synagógy bol položený 11. júla 1892. 29. augusta 1893 novú synagógu na Brzotínskej ulici slávnostne otvorili za prítomnosti hlavného župana a starostu mesta. Stála v tzv. Horváthovej záhrade, na mieste dnešného parkoviska pred VÚB.
Trinásť metrov vysoká dvojpodlažná budova rožňavskej synagógy s ústredným sakrálnym priestorom bola postavená z tehál v historizujúcom štýle s romantickými a maurskými prvkami. Mala obdĺžnikový pôdorys, dĺžku 22 metrov a šírku 12 metrov.
Po 2. svetovej vojne slúžila opustená synagóga ako sklad nábytku. Koncom 50. rokov bola táto stavba zbúraná pod zámienkou získania pozemku pre autobusovú stanicu. V roku 1970 bol zrušený aj židovský cintorín na Štítnickej ulici. Cenné náhrobníky boli prevezené do mestského cintorína, odkiaľ postupne zmizli.
Hmotné pamiatky židovskej kultúry, ktoré sú spomienkou na niekdajšiu pôvabnú budovu synagógy v meste Rožňava, dnes nachádzame v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave. Historický fond múzea je obohatený o Mojžišovu knihu – Desať božích prikázaní, ktorá bola umiestnená na vrchole stupňovitého štítu priečelia synagógy a o pamätnú tabuľu venovanú Františke Andrássyovej, ktorá bola pôvodne umiestnená v interiéri synagógy.
K zaujímavým predmetom v zbierkach múzea, ktoré dokumentujú rožňavskú židovskú komunitu, patrí aj pečatidlo rožňavskej židovskej obce, sederová misa, viažuca sa k sviatku Pesach, vyrobená v rožňavskej kameninovej manufaktúre a sklenené pivové fľaše s menom Eugena Rosenblütha, židovského veľkoobchodníka s pivom.
Z dostupných zdrojov spracovala Sylvia Holečková


































Mesto Rožňava sa nachádza v banskej oblasti, kde po stáročia platil pre Židov zákaz usídľovať sa. Cisár Jozef II. síce povolil Židom prístup do miest, v získaní majetku im mestá bránili svojimi predpismi, pretože sa obávali ekonomickej konkurencie pre domácich. Až po roku 1849, kedy Uhorský snem Židov zrovnoprávnil, začali sa usadzovať aj v Rožňave. Začala sa písať história rožňavskej židovskej náboženskej obce, v ktorej sa Židia združovali. Prvým Židom, ktorý dostal povolenie bývať v Rožňave, bol obchodník Albert Glatter. Povolenie získal v roku 1850.
niekoľko židovských podnikov. Židia získali na námestí a na hlavnej ulici niekoľko domov, v ktorých si zariadili obchody.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a