Čriepky spomienok na svoj nedávny pobyt v nemocnici mi poslal internetový priateľ – krajan, ktorý sa tam tiež nedostal len tak pre nič za nič. Podstatné je však to, že napriek svojmu pokročilému veku a neprehliadnuteľnému handicapu radšej myslel na pozitívne témy, ktoré vyvolávajú úsmev na tvári. Všímal si všetko okolo seba. Keďže mal so sebou nerozlučného „kamaráta“ v podobe digitálneho fotoaparátu, niektoré pohľady ním aj zvečnil. Stali sa pre neho zaujímavým artiklom. Nová nemocnica sv. Barbory však ani k nemu v niektorých záležitostiach nebola zhovievavá.Ako vozíčkar sa nevedel dostať s cez úzke dvere vedúce do WC. A keďže tam musí každý z nás chodiť, musel používať zobrazenú historickú „stolicu“, ktorú nemocnica vlastní možno ešte z čias Františka Jozefa. Tu je jeho mini - reportáž napísaná s jemu vlastnou humornou nadsádzkou.
Sedembolestná Svätá Barbora rožňavská
Úvaha "ZŤP" pacienta
O mojom dvojtýždennom pobyte v rožňavskej Nemocnici svätej Barbory by sa dalo toho veľa napísať. Z môjho privátneho pohľadu, ako radového pacienta – invalidného dôchodcu mám dojem, že táto svätica málo lobuje za náš rodný Gemer „tam hore“. Svedčí o tom nielen zánik baníctva na Gemeri, ktorého je patrónkou. Navyše jej zverili aj patronát nad nemocnicou II. typu v Rožňave, ktorá začala ešte v roku 1975. Po rôznych komplikáciách spojených s výstavbou sa nemocnicu podarilo odovzdať do užívania až v roku 1993. Počet postelí v novej nemocnici bol 583. V súčasnosti je ich podstatne menej, ale je s nimi „1000+1“ problémov, s ktorými sa borí po patrónke baníkov pomenovaný megalomanský stavebný komplex nemocničných budov. Nekonečné a zbytočne priestranné prázdne haly a chodby by sa hodili skôr ako priestorový hlavolam – bludisko, do gigantického lunaparku. Prázdne haly kontrastujú so stiesnenými malými miestnosťami, do ktorých sa sotva pomestí bežné vybavenie a prístroje niektorých odborných ambulancií. Zrejme v rokoch projektovania a výstavby sa nebrali do úvahy bezbariérové stavebné úpravy. Úzke dverné krídla do vstupnej haly a na chodbách musia pridržiavať otvorené dvaja „dverníci“, aby tretí záchranár mohol cez ne prepasírovať nosítka s pacientom. Rovnako je komplikovaný aj prechod pre „vozičkára“, ktorý sa navyše nevie dostať pre úzke dvere ani na WC a je odkázaný na použitie prenosnej stolice s plastovým vedrom. Toto (ne)hygienické zariadenie je v žargóne personálu všeobecne známe pod názvom „gramofón“. Na niektorom oddelení (rehabilitácia) sa prístup do kabínky WC pre vozičkára riešil vypílením spodnej časti zárubne a vybúraním spodnej časti priečky. Účel to síce spĺňa, ale „dizajn“ tohto riešenia by možno nezískal ani tretiu cenu miestneho sovietu kdesi na Sibíri za polárnym kruhom.
Lekári sú profesionáli a odborníci každý vo svojom fachu. Vizity pri lôžku sa konajú pravidelne. Mne pomohli. Z nemocnice som odchádzal s pocitom celkového zlepšenia zdravia. Zrejme majú veľa administratívnych a ďalších povinností, lebo sa im nedostáva aspoň chvíľka času na bezprostredný rozhovor s pacientom, ktorý striehne na každé ich slovo.
Sestry a pomocný personál majú môj obdiv a uznanie. Svoju obetavú prácu za mizerný plat vykonávajú v prevažnej väčšine s úsmevom a ochotne. Ich príchod na izbu vždy prináša čosi pozitívneho medzi pacientov. Obdivoval som ich trpezlivosť a láskavosť s akou opatrovali a kŕmili bezvládneho starčeka na susednej posteli. Rovnako dobrý pocit som mal aj z ochoty praktikantov - žiačok a žiakov zdravotníckej školy. Berú svoju prípravu na povolanie so všetkou vážnosťou.
- Niekoľko viet na záver tejto mini reportáže zo 14-denného pobytu na internom oddelení nemocnice Sv. Barbory v Rožňave:
Čo sa mi páčilo: - - Ústretovosť, ochota a trpezlivosť personálu voči pacientom. Vo všeobecnosti prevláda na oddelení pozitívna atmosféra v duchu známej zásady, že úsmev a dobré slovo je tiež účinný liek.
- - Za svoju osobu vyslovujem celému kolektívu poďakovanie za liečbu a starostlivosť, a každému želám do budúcnosti veľa zdravia, šťastia a lepšie platové ohodnotenie.
- Čo by sa patrilo:
- - Menovky nosia ponajviac len praktikanti zdravotníckej školy. Myslím, že menovky by mali mať aj sestry a obslužný personál. Preto som na ilustračných obrázkoch nemohol uviesť mená.
- Čo sa mi nepáčilo:
- - Nedostatky stavebno- technického rázu.
- - Nefunguje signalizácia – spojenie - medzi izbou pacienta a službukonajúcou sestrou. Problém nastáva, ak na izbe nie je prítomný chodiaci pacient, ktorý by v prípade potreby osobne privolal pomoc.
- - Pre úzke dvere sa vozičkár nedostane na WC. V dnešnej dobe preferovaných bezbariérových stavebných úprav je to nepochopiteľné.
28.6.2010
Vojtech Bradovka
Nuž vidíte, nie každý v nemocnici myslí na svoju diagnózu. Myslieť pozitívne je krédo nášho krajana a dobrého kamaráta.
30.6.2010
Ondrej Doboš
FOTOGALÉRIA:
{gallery}zdravie/rv{/gallery}
{jcomments on}
































K
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).