Čriepky spomienok na svoj nedávny pobyt v nemocnici mi poslal internetový priateľ – krajan, ktorý sa tam tiež nedostal len tak pre nič za nič. Podstatné je však to, že napriek svojmu pokročilému veku a neprehliadnuteľnému handicapu radšej myslel na pozitívne témy, ktoré vyvolávajú úsmev na tvári. Všímal si všetko okolo seba. Keďže mal so sebou nerozlučného „kamaráta“ v podobe digitálneho fotoaparátu, niektoré pohľady ním aj zvečnil. Stali sa pre neho zaujímavým artiklom. Nová nemocnica sv. Barbory však ani k nemu v niektorých záležitostiach nebola zhovievavá.Ako vozíčkar sa nevedel dostať s cez úzke dvere vedúce do WC. A keďže tam musí každý z nás chodiť, musel používať zobrazenú historickú „stolicu“, ktorú nemocnica vlastní možno ešte z čias Františka Jozefa. Tu je jeho mini - reportáž napísaná s jemu vlastnou humornou nadsádzkou.
Sedembolestná Svätá Barbora rožňavská
Úvaha "ZŤP" pacienta
O mojom dvojtýždennom pobyte v rožňavskej Nemocnici svätej Barbory by sa dalo toho veľa napísať. Z môjho privátneho pohľadu, ako radového pacienta – invalidného dôchodcu mám dojem, že táto svätica málo lobuje za náš rodný Gemer „tam hore“. Svedčí o tom nielen zánik baníctva na Gemeri, ktorého je patrónkou. Navyše jej zverili aj patronát nad nemocnicou II. typu v Rožňave, ktorá začala ešte v roku 1975. Po rôznych komplikáciách spojených s výstavbou sa nemocnicu podarilo odovzdať do užívania až v roku 1993. Počet postelí v novej nemocnici bol 583. V súčasnosti je ich podstatne menej, ale je s nimi „1000+1“ problémov, s ktorými sa borí po patrónke baníkov pomenovaný megalomanský stavebný komplex nemocničných budov. Nekonečné a zbytočne priestranné prázdne haly a chodby by sa hodili skôr ako priestorový hlavolam – bludisko, do gigantického lunaparku. Prázdne haly kontrastujú so stiesnenými malými miestnosťami, do ktorých sa sotva pomestí bežné vybavenie a prístroje niektorých odborných ambulancií. Zrejme v rokoch projektovania a výstavby sa nebrali do úvahy bezbariérové stavebné úpravy. Úzke dverné krídla do vstupnej haly a na chodbách musia pridržiavať otvorené dvaja „dverníci“, aby tretí záchranár mohol cez ne prepasírovať nosítka s pacientom. Rovnako je komplikovaný aj prechod pre „vozičkára“, ktorý sa navyše nevie dostať pre úzke dvere ani na WC a je odkázaný na použitie prenosnej stolice s plastovým vedrom. Toto (ne)hygienické zariadenie je v žargóne personálu všeobecne známe pod názvom „gramofón“. Na niektorom oddelení (rehabilitácia) sa prístup do kabínky WC pre vozičkára riešil vypílením spodnej časti zárubne a vybúraním spodnej časti priečky. Účel to síce spĺňa, ale „dizajn“ tohto riešenia by možno nezískal ani tretiu cenu miestneho sovietu kdesi na Sibíri za polárnym kruhom.
Lekári sú profesionáli a odborníci každý vo svojom fachu. Vizity pri lôžku sa konajú pravidelne. Mne pomohli. Z nemocnice som odchádzal s pocitom celkového zlepšenia zdravia. Zrejme majú veľa administratívnych a ďalších povinností, lebo sa im nedostáva aspoň chvíľka času na bezprostredný rozhovor s pacientom, ktorý striehne na každé ich slovo.
Sestry a pomocný personál majú môj obdiv a uznanie. Svoju obetavú prácu za mizerný plat vykonávajú v prevažnej väčšine s úsmevom a ochotne. Ich príchod na izbu vždy prináša čosi pozitívneho medzi pacientov. Obdivoval som ich trpezlivosť a láskavosť s akou opatrovali a kŕmili bezvládneho starčeka na susednej posteli. Rovnako dobrý pocit som mal aj z ochoty praktikantov - žiačok a žiakov zdravotníckej školy. Berú svoju prípravu na povolanie so všetkou vážnosťou.
- Niekoľko viet na záver tejto mini reportáže zo 14-denného pobytu na internom oddelení nemocnice Sv. Barbory v Rožňave:
Čo sa mi páčilo: - - Ústretovosť, ochota a trpezlivosť personálu voči pacientom. Vo všeobecnosti prevláda na oddelení pozitívna atmosféra v duchu známej zásady, že úsmev a dobré slovo je tiež účinný liek.
- - Za svoju osobu vyslovujem celému kolektívu poďakovanie za liečbu a starostlivosť, a každému želám do budúcnosti veľa zdravia, šťastia a lepšie platové ohodnotenie.
- Čo by sa patrilo:
- - Menovky nosia ponajviac len praktikanti zdravotníckej školy. Myslím, že menovky by mali mať aj sestry a obslužný personál. Preto som na ilustračných obrázkoch nemohol uviesť mená.
- Čo sa mi nepáčilo:
- - Nedostatky stavebno- technického rázu.
- - Nefunguje signalizácia – spojenie - medzi izbou pacienta a službukonajúcou sestrou. Problém nastáva, ak na izbe nie je prítomný chodiaci pacient, ktorý by v prípade potreby osobne privolal pomoc.
- - Pre úzke dvere sa vozičkár nedostane na WC. V dnešnej dobe preferovaných bezbariérových stavebných úprav je to nepochopiteľné.
28.6.2010
Vojtech Bradovka
Nuž vidíte, nie každý v nemocnici myslí na svoju diagnózu. Myslieť pozitívne je krédo nášho krajana a dobrého kamaráta.
30.6.2010
Ondrej Doboš
FOTOGALÉRIA:
{gallery}zdravie/rv{/gallery}
{jcomments on}
































K
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.