Pred 68 rokmi sa skončila druhá svetová vojna

Pred 68 rokmi, 7. mája 1945 sa skončila druhá svetová vojna na západnom fronte. Nemeckí predstavitelia podpísali kapituláciu pred západnými Spojencami v Remeši. S ohľadom na skutočnosť, že 7. mája 1945 nebol v Remeši prítomný žiadny vyšší oficiálny predstaviteľ Sovietskeho zväzu, opakoval sa akt podpísania bezpodmienečnej kapitulácie ešte raz 8. mája. Za Nemecko podpísal kapituláciu poľný maršal Wilhelm Keitel, Hans Georg von Freiburg a Hans Jürgen Stumpff – za Sovietsky zväz maršal Sovietskeho zväzu Georgij Konstantinovič Žukov, za Spojené štáty Carl A. Spaatz, za Spojené kráľovstvo Arthur Tedder a za Francúzsko Jean Marie de Lattre de Tassigny. 9. mája, kedy kapitulácia nadobudla platnosť, sa druhá svetová vojna v Európe oficiálne skončila. Naozaj posledné výstrely druhej svetovej vojny na európskom bojisku padli v Čechách pri mestečku Milín a osade Slivice 11. a 12. mája 1945. Jednalo sa o odpor častí nemeckej armádnej skupiny Stred, ktorá bola dislokovaná vo východných Čechách. Časti tejto skupiny sa na rozkaz jej veliteľa maršala Ferdinanda Schörnera snažili prebiť na západ do amerického zajatia.

Koniec druhej svetovej vojny to však ešte nebol. Aj po 9. máji pokračovali boje v Tichomorí, kde japonskí najvyšší velitelia boli ochotní obetovať desiatky a stovky tisíc životov svojich vojakov, aby oddialili pád Japonského cisárstva. Boje o ostrovy Iwo Jima a Okinawa ukázali, že Japonsko plánuje bojovať do posledného muža. Na Iwo Jime stratili Američania 6 tisíc vojakov a 19 tisíc bolo ranených. Bitka o Okinawu, trvajúca tri mesiace, stála Spojené štáty 12 tisíc obetí z radov vojakov. Preto rozhodol v auguste roku 1945 prezident Spojených štátov Harry S. Truman o použití atómovej bomby. Keď ani potom, čo Američania zhodili 6. augusta 1945 prvú atómovú bombu na Hirošimu, pričom zahynulo 80 tisíc obyvateľov mesta, Japonci neprejavili žiadnu ochotu rokovať o mieri, 9. augusta 1945 zhodil bombardér B-29 ďalšiu atómovú bombu, ktorá vybuchla nad mestom Nagasaki. Zlé počasie vtedy ochránilo pred skazou mesto Kokura, ktoré bolo pôvodne určené ako primárny cieľ náletu. Potom sa japonský cisár Hirohito rozhodol k nečakanému činu: vyzval v rozhlase japonský národ ku kapitulácii. To mnohých Japoncov šokovalo, ale podriadili sa jeho rozhodnutiu. No piloti z blízkej leteckej základne Acugi preleteli nad cisárskym palácom, čo znamenalo podľa japonskej tradície urážku bohov, a rozhadzovali letáky s výzvou na popravu zradcu – cisára. Ďalší piloti sa vrhali počas letu do mora a veľa dôstojníkov spáchalo samovraždu. Až 2. septembra 1945 podpísali japonskí predstavitelia na americkej bojovej lodi USS Missouri v Tokijskom zálive bezpodmienečnú kapituláciu.

Hoci sa druhá svetová vojna začala v Európe 1. septembra 1939 nemeckou inváziou do Poľska (v Ázii môžeme v istom zmysle považovať za prvý konflikt už napadnutie Mandžuska Japonskom v roku 1931 a ďalej japonskú agresiu proti Číne v roku 1937) – predohrou k nej sa stali už skoršie udalosti: vo februári roku 1936 obsadilo Nemecko demilitarizovanú zónu v Porýní, v marci 1938 bol Nemecku tolerovaný anšlus Rakúska a vrchol prišiel, keď v septembri roku 1938 západné mocnosti Mníchovskou dohodou akceptovali odtrhnutie Sudet od Československa a ich pripojenie k Nemecku. Britský premiér Neville Chamberlain síce vyhlasoval po návratu z Mníchova, že zabezpečil trvalý mier – no v skutočnosti mal pravdu Sir Winston Churchill, keď v dolnej snemovni konštatoval: „Británia a Francúzsko si museli vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali si hanbu. Budú mať aj vojnu.“

Mníchov mier nepriniesol. Už v marci roku 1939 sa Nemecku podarilo rozbiť pomníchovskú Česko-slovenskú republiku s pomocou slovenských kolaborantov Dr. Jozefa Tisu a Ferdinanda Ďurčanského, ktorí s Hitlerom osobne rokovali 13. marca 1939 v Berlíne, aby pripravili potrebné kroky nielen k realizácii svojich separatistických snáh, ale urobili tak Nemecku aj dobrú službu, nakoľko sa tak otvoril priestor k nemeckej okupácii zvyšku Česko-slovenskej republiky, pozostávajúceho z Čiech a Moravy. 14. marca 1939 bol donútený pricestovať do Berlína česko-slovenský prezident Dr. Emil Hácha. Jeho pobyt v Berlíne sa však diametrálne líšil od Tisovho pobytu predchádzajúci deň. Dr. Emil Hácha bol podrobený brutálnemu psychickému nátlaku. Ríšsky maršal Hermann Göring sa vyhrážal, že v prípade, ak Dr. Hácha diktát nepodpíše, Luftwaffe bude bombardovať Prahu.

V dejinách by sme sa mali usilovať o korektnosť. Preto je treba spomenúť aj čudné správanie Sovietskeho zväzu v čase medzi 23. augustom 1939 – 22. júnom 1941. Ešte dlho potom, čo začal Michail Sergejevič Gorbačov v Sovietskom zväze uplatňovať politiku glasnosti a perestrojky, nebolo možné nájsť v sovietskych archívoch prístupných veľkej väčšine vedeckej verejnosti ani len sovietsku tlač z tohto obdobia. 23. augusta 1939 sa totiž stretol v Moskve ľudový komisár zahraničných vecí Sovietskeho zväzu Vjačeslav Molotov s nemeckým ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom – a podpísali tzv. Pakt o neútočení (inokedy nazývaný Pakt Ribbentrop-Molotov, pakt Stalin-Hitler). Fakticky si Nemecko a Sovietsky zväz rozdelili sféry vplyvu v Poľsku. Pakt obsahoval aj záväzok obidvoch strán, že nepoužijú vojenskú silu proti druhej strane a nespoja sa s jej nepriateľmi. Pobaltské štáty – Lotyšsko, Estónsko a Fínsko – sa dostali do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Litva mala mať zvláštne postavenie.

Na základe paktu Ribbentrop - Molotov bolo potom naozaj 1. septembra 1939 napadnuté Poľsko Nemeckom zo západu, kým Sovietsky zväz ho začal obsadzovať z východu. Napriek neskorším obrovským zásluhám Sovietskeho zväzu na porážke nacizmu je treba z historického pohľadu korektne na toto obdobie nezabúdať. Jedná sa obdobie, do ktorého patrí aj Katynský masaker – teda likvidácia poľských vojenských aj civilných občanov (tisícok poľských vojenských dôstojníkov, policajtov a príslušníkov poľskej inteligencie), ktorí boli odvlečení do Sovietskeho zväzu počas okupácie východnej časti Poľska v roku 1939. Poliaci zaplatili svojimi životmi za svoju hrdosť a vernosť svojej vlasti. V októbri 1939 väčšinu zajatcov vypočúvala NKVD a snažila sa ich získať na svoju stranu. Väčšina zajatcov však odmietla zradiť Poľsko a prejavila odpor aj voči komunizmu. Boli preto klasifikovaní ako nepriatelia ľudu, a Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu na čele so Stalinom 5. marca 1940 rozhodol ich „popraviť“ (presnejšie – zavraždiť) zastrelením. Celkovo bolo zavraždených okolo 25 tisíc poľských občanov. Sovietsky zväz svoju zodpovednosť za tento zločin priznal až v roku 1990 (dovtedy trval na to, že sa jedná o masaker spáchaný nacistickým Nemeckom). Aj zahraničná politika Sovietskeho zväzu z tohto obdobia mala zvláštne črty: jednou z nich bolo napr. diplomatického uznanie tzv. Slovenského štátu – bábkového štátu vedeného kolaborantmi, či čulé obchodné vzťahy s Nemeckom.

V apríli roku 1940 Nemecko napadlo postupne Dánsko a Nórsko. Aj v Nórsku objavili Nemci svojho „Ďurčanského“ – volal sa Quisling a jeho nacisticky orientovaná strana sa netajila sympatiami k Hitlerovi už pred vojnou.

V máji roku 1940 začalo Nemecko ofenzívu na západnom fronte proti Francúzsku a krajinám Beneluxu. Po víťazstve nad Francúzskom ovládol Hitler takmer celú Európu. Zostávala osamotená Veľká Británia, ktorej nový ministerský predseda Sir Winston Churchill sľuboval Britom len „krv, pot a slzy“. Napriek tomu sa Británia nezlomila. A napriek tomu, že Nemci po 13. auguste 1940 podnikali denne útoky na Londýn aj ostatné britské mestá, zlomiť morálku a statočný odpor Britov sa im nepodarilo. Po mesiaci odložil Hitler vylodenie na neurčito. Podiel na tomto britskom víťazstve patril okrem britských pilotov aj Poliakom, Kanaďanom, Novozélanďanom, Čechom a Slovákom, Belgičanom a zástupcom mnohých iných národov. Bojovalo sa ale aj v severnej a východnej Afrike – v Líbyi, Eritrei a Sudáne (Taliani vpadli do Britského Somálska). Bojovalo sa aj na juhu Európy, kde invázii fašistického Talianska istý čas dokázalo pomerne úspešne vzdorovať Grécko. Prebiehali boje v severnej Afrike, kde sa nemecký Afrikakorps stretol v boji s Britmi u Tobrúku v dnešnej Líbyi.  

•      22. júna 1941 napadlo nacistické Nemecko Sovietsky zväz. Tým sa skončil pakt Ribbentrop-Molotov. 14. augusta 1941 uzavreli Spojené štáty a Spojené kráľovstvo tzv. Atlantickú chartu a 24. septembra 1941 sa k nej pripojil Sovietsky zväz.
•      7. decembra 1941 potom boli Spojené štáty americké napadnuté Japonským cisárstvom útokom na Pearl Harbor, čím sa začal vojna v Pacifiku.
•      Rok 1941 bol v znamení formácie širokej protihitlerovskej koalície. Predstavitelia 26 štátov podpísali 1. januára 1942 vo Washingtone deklaráciu o spoločnom boji proti agresorovi.  

Napriek tomu, že sa nemecká ofenzíva na prelome rokov 1941-1942 pod Moskvou zastavila a Sovietom sa podarilo front posunúť do bezpečnej vzdialenosti od hlavného mesta, Nemcom sa podarilo blokovať Leningrad (blokáda nakoniec trvala vyše 900 dní a jej dôsledkom bolo obrovské utrpenie obyvateľov mesta). Nemci sa prebili na Krym, kde im vzdorovala už iba sovietska námorná základňa Sevastopoľ. Nemci postupovali smerom na Rostov na Donu a Kavkaz. Takisto v Tichomorí prebiehal rok 1942 v znamení zlovestných japonských bojových úspechov.

Rokom obratu sa stal rok 1943. Na prelome rokov 1942-1943 sa postupne vyhladovala nemecká 6. armáda pred Stalingradom. Z 22 divízií ktoré tvorilo okolo 300 tisíc mužov, nezostala nažive ani tretina. Červená armáda zajala 91 tisíc nemeckých a rumunských vojakov vrátane poľného maršala Paulusa. Situácia na fronte sa obrátila. Nemci boli nútení ustupovať. K ďalšej bitke došlo pri Kursku.

Nemecké a talianske vojská (Osa) boli porazené v Tunisku a 3. septembra 1943 sa Spojenci vylodili na Sicílii.

Rok 1944 bol v znamení ďalších úspešných bojových operácií Červenej armády, ktorej sa darilo vytláčať Nemcov ďalej na západ. 6. júna 1944 sa začala operácia Overlord – vylodenie Spojencov v Normandii. Tejto úspešnej operácie, ktorou sa začalo oslobodzovanie Francúzska a západnej Európy, sa zúčastnili jednotky z dvanástich spojeneckých národov: Austrálie, Belgicka, Kanady, Československa, Francúzska, Grécka, Holandska, Nového Zélandu, Nórska, Poľska, Spojeného kráľovstva a Spojených štátov. V strednej a východnej Európe medzičasom nasledovali dve významné povstania: Varšavské povstanie a Slovenské národné povstanie. Varšavské povstanie zorganizovala poľská povstalecká organizácia Armia Krajowa v okupovanej Varšave 1. augusta 1944 s cieľom oslobodiť Varšavu ešte pred príchodom Červenej armády a pomocou existujúcej a fungujúcej legitímnej štátnej správy tak znemožniť ustanovenie komunistickej vlády orientovanej na Sovietsky zväz. Druhým významným povstaním bolo Slovenské národné povstanie. To sa začalo 29. augusta 1944 ako obrana Slovenska pred nemeckými okupačnými jednotkami a bábkovou kolaborantskou vládou Dr. Jozefa Tisu. Obidve povstania boli porazené, no ich morálny odkaz je nespochybniteľný. V prípade Slovenska bol jednoznačným odkazom svetu, že slovenský ľud odmieta vládu domácich kolaborantov, ktorí priviedli svoju krajinu iba do hanby, a túži bojovať na strane Spojencov.

Nemecko sa ešte, pozoruhodne, pokúsilo na prelome decembra 1944 a januára 1945 o protiofenzívu na západnom fronte v tzv. bitke o Ardeny. Nemecká generalita si od nej už zrejme nesľubovala šancu zvrátiť priebeh vojny, ale skôr získať pre Nemecko lepšiu vyjednávaciu pozíciu so západnými Spojencami. Existovali tu aj sny nemeckej generality o separátnom mieri so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi. Nemcom sa naozaj podarilo na asi 145 km širokom fronte miestami preraziť až do hĺbky 80 km. Nemohlo to však nijako zmeniť fakt nemeckej porážky, ktorá sa blížila.  

Režimy Hitlerovho Nemecka, Mussoliniho Talianska, Pavelićovho Chorvátska, Tisovho Slovenska, Horthyho (s neskôr Szállasiho) Maďarska sa dopustili počas druhej svetovej vojny odporných zločinov proti ľudskosti. Jednalo sa najmä o hromadné vyvražďovanie Židov – holokaust. Na sklonku vojny boli odhalené nacistické koncentračné a vyvražďovacie tábory. Celkovo v nich zahynulo 6 miliónov Židov.

Nacisti však podnikli aj mnoho útokov proti civilnému obyvateľstvu, najmä v oblastiach, kde prebiehala intenzívna partizánska vojna.

Podľa údajov historikov len v Československu predstavovali celkové straty na životoch okolo 360 tisíc ľudí. Z toho v koncentračných táboroch zahynulo približne 235 tisíc osôb, z toho 145 tisíc židovského pôvodu. Oblasť Čiech a Moravy bola počas druhej svetovej vojny priamo okupovaná Nemeckom ako Protektorát. Prezident Tiso a jeho vláda mali samostatný Štát. Napriek tomu sa s pozoruhodnou iniciatívou klérofašistické vedenie postaralo, aby sa riešenie židovskej otázky na Slovensku neodkladalo, a predseda vlády Dr. Vojtech Tuka navyše ponúkol Ríši na každého občana židovského pôvodu, ktorého Nemecko preberie za účelom konečného riešenia 500 ríšskych mariek.  

Najväčšie straty na životoch zaznamenal Sovietsky zväz, ktorý stratil najmenej 26 miliónov občanov. Asi 17 miliónov z nich boli civilisti. 100 miest a 70 tisíc dedín bolo vypálených alebo zrovnaných zo zemou. Spomedzi sovietskych zväzových republík utrpeli najväčšie straty Pobaltské republiky a Bielorusko. V týchto krajinách zahynula počas druhej svetovej vojny približne ¼ ich predvojnovej populácie. V percentuálnom prepočte ľudských strát dopadlo horšie ako ZSSR len Poľsko, ktoré stratilo 5,6 milióna obyvateľov. Spojené štáty stratili 418 tisíc vojakov. Spojené kráľovstvo stratilo 450 tisíc obyvateľov, väčšina z nich boli vojaci. V Juhoslávii prišlo o život v dôsledku vojny asi 1 milión obyvateľov. Viac než polovica z nich boli civilisti. Francúzsko stratilo 562 tisíc obyvateľov. Odhady z Číny hovoria o 10 miliónoch obyvateľov.  

Bc. Petr Mikulecký    

{jcomments on}