Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave v spolupráci so základnými organizáciami pripravuje spoznávacie zájazdy na historické miesta bojov druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania.k Telgártu na Tisovec a Brezno, pamätník na Dieliku pri Tisovci na počesť bojov v SNP.
Nemecká – obec v Horehronskom podolí. Nemecké okupačné vojsko tu 5.12.1944 zavraždilo a pohádzalo do jamy po bombardovaní telá 8 rasove prenasledovaných. Neďaleko obce upálili vo vápenke 4.-11.4. 1945 do 900 povstalcov, partizánov, protifašistických bojovníkov a rasove prenasledovaných, ktorých sem vozili z krajskej väznice v Banskej Bystrici.
Pohronský Bukovec – V osade zajalo nemecké okupačné vojsko 3.11. 1944 revúckeho rodáka gen. Viesta a gen. Goliana a niekoľkých príslušníkov vysokoškolského strážneho oddielu. Bol tu odhalený pamätník sovietskych partizánov, pamätná tabuľa SNP a pomník gen. Viesta a Goliana. Za obcou sú zrenovované partizánske bunkre Prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina, v polovici augusta si tu vybudovali základňu a zriadili výcvikové stredisko partizánov.
Kalište – pamätné miesto národnooslobodzovacieho boja a SNP. Za pomoc obyvateľov partizánom fašisti obec 18.3.1945 vypálili a zavraždili 13 obyvateľov. V dvoch renovovaných domoch sú inštalované pamätné izby tradícií Kališta a okolia, pamätník Obete varujú.
Termín zájazdu jún (dátum bude spresnený).
Poplatok pre každého účastníka zájazdu 5,- €. Záväzná prihláška so zaplatením a informácie na telefónnom čísle 0903224703, p. Lacková.
II. Zájazd: SLAVOŠOVSKÝ TUNEL, DOM DOBŠINSKÉHO
Trasa zájazdu: Revúca - Štítnik - Slavošovce tunel - Revúcky okres
Rožňava - Štítnik - Slavošovce tunel – Rožňavský okres.
Cieľom je pozrieť si tunel budovaný v rokoch druhej svetovej vojny a zároveň rodný dom a pamätnú izbu Pavla Dobšinského, osláviť výročie a pripomenúť si pietnym aktom SNP.
“Slavošovský tunel“ sa budoval v rokoch 1941-1944 v období vojnového Slovenského štátu. Bol súčasťou gemerských spojok a súvisel s politickými udalosťami roku 1938. Bol dôsledkom Mníchovského diktátu a znamenal pre toto územie riešenie neblahých následkov. Jeho budovanie súviselo aj s tzv. Viedenskou arbitrážou, podľa ktorej slovenské územia s rozlohou 10 390 km2 pripadli vtedajšiemu Maďarsku.
Úprava hraníc výrazne narušila celistvosť vtedajšej železničnej siete, kde napríklad Štítnická dolina bola úplne izolovaná, čo znamenalo zároveň izoláciu Slavošoviec, kde sa nachádzala jedna z najväčších prosperujúcich papierní.
Opätovné sprevádzkovanie narušenej dopravy, malo byť realizované výstavbou železničnej trate v smere Slavošovce - Revúca -Tisovec, ako aj rekonštrukciou trate Brezno - Tisovec.
Prvý úsek plánovanej trate mal odbočovať v kilometri 2 890 železničnej trate Plešivec - Slavošovce, prejsť cez Štítnicu veľkým oblúkom za obcou a po prechode údolia vojsť do 2 400 m dlhého tunela pod vrchom Homôlka v Stolických vrchoch.
Rodný dom Pavla Emanuela Dobšinského - tak ako všetky podobné pamiatky, múzeá, galérie, hrady a zámky sú situované v prostredí, ktoré vzhľadom na dobu a čas nemôžu byť vykurované, i tento pamätný dom je podobný dobe, uprostred ktorej Dobšinský v Slavošovciach a Drienčanoch dlhoročne pôsobil. No napriek skomným podmienkam dokázal dať Slovensku a svetu to, čo ho postavilo a stavia na piedestál medzi Homéra, bratov Grimmovcov, Andersena a Boženu Němcovú.
Slavošovce - v obci sa odbojová činnosť rozvíjala a zaktivizovala v roku 1940 pri odvážaní papiera z tunajších papierní na letáky. Pri nešťastí 23.10.1944, spôsobenom výbuchom vo výrobni zbraní, zahynulo 36 účastníkov porady. Na pamiatku týchto udalostí sú v obci tri pomníky obetiam výbuchu a mramorový pamätník Rozlomený život.
Po absolvovaní tunela, rodného domu a pietnych aktoch s príhovormi starostu obce a predsedu OblV SZPB pri pamätníkoch, bude podaný guláš a posedenie spríjemnia ľudové umelecké súbory z blízkych obcí.
Termín august - výročie SNP.
Základná organizácia SZPB v Rožňave pripravuje relaxačné - poznávacie zájazdy, a to:
Kúpele Číž - kúpalisko a relax v jódovej vode, termín zájazdu 31. mája v štvrtok, odchod autobusu o 08.00. hod z autobusovej stanice pri výstupišti. Cena zájazdu pre členov SZPB 5,- € a pre nečlenov SZPB 7,- €, ostatné poplatky si hradí každý účastník sám. Vstup na kúpalisko je dospelý 7,- €, dôchodcovia a ZŤP 4,- €. Záväzná prihláška so zaplatením a informácie na telefónnom čísle 0908420808, p. Garajová.
Kežmarok - Európske ľudové remeslá s možnosťou okúpania sa vo Vrbove, termálnom kúpalisku. Termín zájazdu 13. júla na otvorenie medzinárodného festivalu Európske ľudové remeslo. Cena zájazdu je pre členov SZPB 6,- €, pre nečlenov je 8,- €, ostatné poplatky si hradí každý účastník sám. Vstup na festival remesiel a ľudovej kultúry je 5,- €. Záväzná prihláška so zaplatením a informácie na telefónnom čísle 0908420808, p. Garajová.
Ing. Norbert Lacko,
predseda OblV SZPB
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.