Rožňavu, bývalé banícke mesto na hornom Gemeri, navštívil 19. augusta 2015 predseda vlády SR Robert Fico. Rožňavu si zrejme slovenský premiér nevybral náhodne. Veď tento región je známy na Slovensku vysokou nezamestnanosťou. Na Námestí baníkov hosťa a jeho delegáciu privítali vedúci predstavitelia mesta i okresu. Ambíciou vlády je, aby pripravovaný zákon o podpore najmenej rozvinutým okresom bol v parlamente schválený s účinnosťou od 1. decembra tohto roka. Vzťahovať sa bude minimálne na okresy Rimavská Sobota, Revúca, Kežmarok, Rožňava a Sobrance. Premiér Robert Fico to oznámil na stretnutí v Rožňave s predstaviteľmi okresov s vysokou mierou nezamestnanosti. za prítomnosti novinárov. Na diskusiu s ním a predstaviteľmi ministerstiev prišli na rožňavskú radnicu primátori, starostovia, podnikatelia, ako aj zástupcovia miestnej štátnej správy z rôznych regiónov. Premiér na stretnutí prezentoval návrh zákona, ktorý je súčasťou druhého vládneho sociálneho balíčka.
Ak daný okres podľa prognóz prekročí určenú mieru nezamestnanosti, podľa zákona sa automaticky spustia osobitné mechanizmy a programy na podporu zamestnávania, vytvárania nových pracovných miest či podnikania. "Nepôjde však len o samotný návrh zákona, ktorý budeme schvaľovať, ale aj o celý rad iných úloh, ktoré budú uložené ministrom a vláde ako takej," konštatoval premiér.
Aktuálne vláda pracuje s hranicou 20-percentnej nezamestnanosti, ktorá by aktivovala automatické mechanizmy v zmysle zákona. Podľa Fica však môže ísť táto hranice ešte nižšie. "Úmyselne som pomenoval aj ďalšie okresy, ktoré pri najbližších prognózach pravdepodobne nebudú mať nad 20 percent, ale ja nevidím principiálny rozdiel medzi 18 a 20 percentami. Očakávam, že vznikne nejaká dohoda v Národnej rade SR, aby sme z tých 20 percent trošku zľavili a išli povedzme na 18 percent. Potom sa ten okruh rozširuje aj o tú druhú skupinu okresov," povedal Fico.
Jedným z opatrení je rozšírenie štátnej pomoci pre malých a stredných podnikateľov. Podľa súčasného stavu má investor nárok na štátnu pomoc, ak na Slovensku investuje viac ako tri milióny eur. Podľa návrhu by v dotknutých okresoch stačila menšia investícia. "Bude stačiť, ak investor príde s investíciou 100.000 eur a viac a zaviaže sa vytvoriť minimálne desať pracovných miest, vznikne mu automaticky nárok na štátnu pomoc vo výške 45 až 55 percent," povedal Fico.
Podpora má zahŕňať aj projekty z eurofondov, napríklad pomocou predfinancovania prostriedkov z európskych zdrojov. Zmena sa má týkať aj pomoci pri výstavbe sociálnych nájomných bytov so zvýšením štátneho príspevku a ďalších oblastí.
Účelom dnešného stretnutia bola podľa premiéra diskusia a pripomienkovanie návrhov, keďže každý okres má špecifické podmienky. "Pripravili sme rozsiahly zoznam opatrení, ktorý bude súčasťou návrhu zákona, a teraz si robíme miestnu oponentúru," povedal Fico.
Vládny kabinet bude schvaľovať návrh zákona o týždeň. Premiér verí, že následne bude v parlamente prerokovaný v konštruktívnom duchu. Vládny Smer-SD sa podľa Fica pri jeho schválení bude uchádzať o širšiu politickú podporu.
(Zdroj: TASR + MG)
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.