Napr. 17. marca 2013 na stanici SHMÚ v Červenom Kláštore namerali vo výške 2 metre nad povrchom – 24,0 °C. Vo výške 5 cm nad povrchom dokonca až – 29,0 °C. Slovenský hydrometeorologický ústav konštatoval, že ide o mimoriadnu vec, aby bola najnižšia teplota vzduchu v zimnom polroku na Slovensku zaznamenaná v druhej polovici marca. Väčšinou to býva v januári alebo vo februári. V tom istom čase víchrica spôsobila obrovské škody aj v parku Betliarskeho kaštieľa.
Teplotné rekordy však počas tejto zimy nepadali. Rekordnou zimou zostáva stále zima z roku 1929, kedy praskali aj stromy a hynula zver. 11. februára 1929 namerali vo Vígľaši – Pstruši dodnes neprekonaný teplotný rekord. Teplomer ukazoval – 41,0 °C. Teplotný rekord sa podarilo namerať vďaka učiteľovi a dobrovoľnému pozorovateľovi Štátneho meteorologického ústavu Jánovi Porschovi a tiež lesníkom vtedajších Československých štátnych lesov, ktorí prevádzkovali vo Vígľaši meteorologickú stanicu. Ladislav Kamenský z banskobystrickej pobočky Slovenského hydrometeorologického ústavu uviedol, že podobná poveternostná situácia sa vyskytuje veľmi zriedkavo a závisí od rozloženia tlakových útvarov, ktoré umožnia prienik arktického vzduchu. Tak tomu bolo aj v roku 1929, pričom silné mrazy trvali bez prerušenia niekoľko týždňov. Tej zimy (podľa slov pamätníkov) stromy doslova pukali a rozleteli sa na kusy. Praskali aj múry domov a ľudia vychádzali von minimálne.
Svet však zažil v rokoch 1250 – 1830 akúsi malú dobu ľadovú (ako býva aj označovaná). Pokles priemernej ročnej teploty možno pozorovať už od roku 1310, po konci tzv. stredovekého teplého obdobia. Námorníci v severských oblastiach začali pozorovať tento trend už o storočie skôr (po roku 1200). V rokoch 1315-1322 nasledovala po sebe séria studených a daždivých rokov. Dážď od jari do jesene poškodzoval vážne úrodu a niektorým plodinám neumožnil vôbec vzrásť. Nasledoval nedostatok krmiva pre dobytok, ktorý navyše decimovali epidémie. Po silnom raste počtu obyvateľov v Európe od ranného stredoveku až do začiatku 14. storočia došlo k výraznému poklesu počtu obyvateľstva. V priebehu 15. – 17. storočia sa ochladilo na celé desaťročia. V tom čase zamŕzali pravidelne aj rieky v celej západnej Európe. Napr. Vltava bola pravidelne pokrytá ľadom hrubým niekoľko desiatok centimetrov. Tri najchladnejšie obdobia malej doby ľadovej majú aj svoje označenie. Najchladnejšie bolo tzv. Maunderove minimum z rokov 1638 – 1715. V tom čase sa na Slnku neobjavovali takmer žiadne slnečné škvrny. To malo vplyv na klímu na Zemi, ktorá bola výrazne chladnejšia. Druhým najchladnejším obdobím je tzv. Spörerove minimum z rokov 1400 – 1510 a tretie najchladnejšie tzv. Daltonove minimum z rokov 1790 – 1830. Počas tzv. Maunderovho minima bežne počas zimných mesiacov bolo zamrznuté Baltské more a takisto Calaiská úžina, takže bolo možné prejsť cez more z Anglicka do Francúzska.
No zaujalo ma, že napriek tomu, že hojdačky na našom sídlisku (Juh) v Rožňave sú pre aktuálnu snehovú nádielku nepoužiteľné, zaregistroval som, že rodičia obliekli deťom oteplovačky, a vybrali z pivníc sánky.
Len tak premýšľam, či tradičné veľkonočné oblievanie toho roku nenahradíme veľkonočnou guľovačkou ...
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}
































Nezvyknem obvykle zadávať na svojej zrkadlovke vloženie dáta do fotografií. Dnešného dňa som predsa len v menu nastavenia fotoaparátu vloženie dáta zadal, lebo inak by mi možno o pár týždňov nik neveril, že tieto fotografie naozaj sú z 29. marca 2013. Akurát jedna vec mi unikla: nakoľko vloženie dáta štandardne nevyužívam, na jeseň som zabudol posunúť hodiny na zimný čas. Čas na fotografiách je teda letný.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-