Napr. 17. marca 2013 na stanici SHMÚ v Červenom Kláštore namerali vo výške 2 metre nad povrchom – 24,0 °C. Vo výške 5 cm nad povrchom dokonca až – 29,0 °C. Slovenský hydrometeorologický ústav konštatoval, že ide o mimoriadnu vec, aby bola najnižšia teplota vzduchu v zimnom polroku na Slovensku zaznamenaná v druhej polovici marca. Väčšinou to býva v januári alebo vo februári. V tom istom čase víchrica spôsobila obrovské škody aj v parku Betliarskeho kaštieľa.
Teplotné rekordy však počas tejto zimy nepadali. Rekordnou zimou zostáva stále zima z roku 1929, kedy praskali aj stromy a hynula zver. 11. februára 1929 namerali vo Vígľaši – Pstruši dodnes neprekonaný teplotný rekord. Teplomer ukazoval – 41,0 °C. Teplotný rekord sa podarilo namerať vďaka učiteľovi a dobrovoľnému pozorovateľovi Štátneho meteorologického ústavu Jánovi Porschovi a tiež lesníkom vtedajších Československých štátnych lesov, ktorí prevádzkovali vo Vígľaši meteorologickú stanicu. Ladislav Kamenský z banskobystrickej pobočky Slovenského hydrometeorologického ústavu uviedol, že podobná poveternostná situácia sa vyskytuje veľmi zriedkavo a závisí od rozloženia tlakových útvarov, ktoré umožnia prienik arktického vzduchu. Tak tomu bolo aj v roku 1929, pričom silné mrazy trvali bez prerušenia niekoľko týždňov. Tej zimy (podľa slov pamätníkov) stromy doslova pukali a rozleteli sa na kusy. Praskali aj múry domov a ľudia vychádzali von minimálne.
Svet však zažil v rokoch 1250 – 1830 akúsi malú dobu ľadovú (ako býva aj označovaná). Pokles priemernej ročnej teploty možno pozorovať už od roku 1310, po konci tzv. stredovekého teplého obdobia. Námorníci v severských oblastiach začali pozorovať tento trend už o storočie skôr (po roku 1200). V rokoch 1315-1322 nasledovala po sebe séria studených a daždivých rokov. Dážď od jari do jesene poškodzoval vážne úrodu a niektorým plodinám neumožnil vôbec vzrásť. Nasledoval nedostatok krmiva pre dobytok, ktorý navyše decimovali epidémie. Po silnom raste počtu obyvateľov v Európe od ranného stredoveku až do začiatku 14. storočia došlo k výraznému poklesu počtu obyvateľstva. V priebehu 15. – 17. storočia sa ochladilo na celé desaťročia. V tom čase zamŕzali pravidelne aj rieky v celej západnej Európe. Napr. Vltava bola pravidelne pokrytá ľadom hrubým niekoľko desiatok centimetrov. Tri najchladnejšie obdobia malej doby ľadovej majú aj svoje označenie. Najchladnejšie bolo tzv. Maunderove minimum z rokov 1638 – 1715. V tom čase sa na Slnku neobjavovali takmer žiadne slnečné škvrny. To malo vplyv na klímu na Zemi, ktorá bola výrazne chladnejšia. Druhým najchladnejším obdobím je tzv. Spörerove minimum z rokov 1400 – 1510 a tretie najchladnejšie tzv. Daltonove minimum z rokov 1790 – 1830. Počas tzv. Maunderovho minima bežne počas zimných mesiacov bolo zamrznuté Baltské more a takisto Calaiská úžina, takže bolo možné prejsť cez more z Anglicka do Francúzska.
No zaujalo ma, že napriek tomu, že hojdačky na našom sídlisku (Juh) v Rožňave sú pre aktuálnu snehovú nádielku nepoužiteľné, zaregistroval som, že rodičia obliekli deťom oteplovačky, a vybrali z pivníc sánky.
Len tak premýšľam, či tradičné veľkonočné oblievanie toho roku nenahradíme veľkonočnou guľovačkou ...
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}

































Nezvyknem obvykle zadávať na svojej zrkadlovke vloženie dáta do fotografií. Dnešného dňa som predsa len v menu nastavenia fotoaparátu vloženie dáta zadal, lebo inak by mi možno o pár týždňov nik neveril, že tieto fotografie naozaj sú z 29. marca 2013. Akurát jedna vec mi unikla: nakoľko vloženie dáta štandardne nevyužívam, na jeseň som zabudol posunúť hodiny na zimný čas. Čas na fotografiách je teda letný.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a