Pozvanie prijali známe osobnosti regiónu z rôznych oblastí života, aby deťom prečítali z kníh svojho detstva či z kníh, ktoré ich najviac zaujali. Pracovníčky knižnice, ktoré toto podujatie moderovali, zapájali deti do diskusie, ktorá sa rozprúdila po každej prečítanej ukážke. Deti reagovali a spytovali sa každého z hostí na ich vzťah k čítaniu, na ich obľúbenú knihu či žáner a boli zvedavé aj na to, či vedú aj svoje deti k čítaniu a odznela aj „zákerná“ otázka, či hostia radšej čítajú alebo pozerajú filmy. I samé sa rozhovorili o tom, ktorá je ich najobľúbenejšia kniha, či ktorú majú práve rozčítanú alebo sa chystajú prečítať si ju. Máloktoré z detí nezdvihlo ruku pri otázke, či im rodičia čítali rozprávky. Potešujúce je zistenie, že deťom svet kníh naozaj nie je cudzí, i keď v súčasnosti čítajú menej, lebo majú viac iných lákadiel, či „konkurencií“, ako mali staršie generácie. Keď jedna z moderátoriek pripomenula včerajšiu besedu s akademickou maliarkou Danielou Zacharovou, ktorá sa konala pri príležitosti otvorenia výstavy z tvorby významnej slovenskej spisovateľky Kláry Jarunkovej „Jediná a jedinečná“ a citovala výrok D. Zacharovej: „počítač si do postele nezoberieš...“, tak celkom malí školáci okamžite zareagovali: „ale notebook áno!“Vysielanie bolo rozdelené do troch blokov pre deti 4. - 6. ročníka základných škôl a trvalo celé predpoludnie. Riaditeľka knižnice Mgr. Iveta Kyselová a pracovníčky knižnice privítali deti i hostí a po ich slovách sa ujali prvého čítania zástupcovia Mesta Rožňava Štefan Gerža
a Ing. Eva Petruchová. Štefan Gerža, pracovník Odboru školstva, mládeže, športu, kultúry a ZPOZ MsÚ Rožňava v úvode svoho čítania vysvetlil deťom, prečo sa práve v tomto období konajú Dni mesta Rožňava. Práve v týchto dňoch si Rožňava pripomína 720. výročie prvej písomnej zmienky o existencii mesta, keď 3.2.1291 kráľ Ondrej III. nariadil zmenu hraníc mesta a 31.12.1291 daroval mesto ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi (táto darovacia listina sa dosiaľ nachádza v Biskupskom úrade v Rožňave). Pospomínal si aj na časy, keď ešte v rozhlase čítavala rozprávky teta Viera Bálintová a potom už začal čítať z knihy, ktorú má rád od svojho detstva až doteraz. Bola to rozprávka Pavla Dobšinského Lomidrevo alebo Valibuk. Aj tu sa prejavilo jeho herecké umenie, čítal s veľkým zanietením a jeho prednes veru ani ničím nezaostával za prejavom Dušana Jamricha, ktorý prerozprával Dobšinského rozprávky na niekoľkých krásnych CD. Veď Štefan Gerža pôsobí v oblasti miestnej kultúry v okrese vyše 40 rokov, nielen v rôznych pracovných pozíciách, ale účinkoval aj v amatérskom divadle „Na poschodí“ pri Kultúrnom a spoločenskom stredisku v Rožňave a Ochotníckom divadelnom súbore P. J. Šafárika v Betliari, s ktorým na Scénickej žatve v Martine (1980) získal cenu za najlepší herecký výkon a zahral si aj ako externý člen divadelného kolektívu Mestského divadla Actores v Rožňave.
Ing. Eva Petruchová z Mestského úradu prijala pozvanie prvýkrát a na čítanie si pripravila úryvok z knihy Harry Potter a Tajomná komnata. „Nie je nič krajšie, ako zobrať si knihu a čítať si príbehy sám,“ povedala na záver a deti s ňou iste súhlasili.
V druhom vstupe prečítal nový viceprimátor mesta Pavol Burdiga úryvok z knihy, ktorá mu ostala v pamäti, pretože v detstve sa mu najviac páčili dobrodružné príbehy: Traja pátrači. Tajomstvo strašidelného zámku - Hmla strachu. Pýtal sa detí či ju čítali, lebo on vraj niektoré kapitoly kedysi čítal aj pod perinou, lebo sa bál. „Boli to stránky, ktoré som si pri čítaní v duchu predstavoval. Dnes deti dej často vnímajú cez filmy, ale ja som si mohol viac predstavovať,“ poznamenal k otázke, či radšej číta, alebo pozerá filmy. A spomenul aj svoju prvú pani učiteľku Tomkovú, ktorá ho naučila čítať a aj priviedla k čítaniu.Riaditeľ okresného riaditeľstva Policajého zboru v Rožňave pplk. Mgr. Ivan Bronďoš si pripravil ukážku z iného „súdka“. Skôr inklinuje k poézii, pretože mama mu často čítavala básničky a veršované knižky, a preto má väčší vzťah k poézii, ktorá vie veľa napovedať a pomôže precítiť aj stavy vlastnej mysle. Najobľúbenejším jeho autorom je Milan Rúfus, ktorý do svojich básní vkladá veľa citu. Preto si aj na ukážky vybral verše z jeho knihy Modlitbičky.
Spomenul aj ďalšie svoje obľúbene knihy, tiež ich porovnal s filmom, ale zdôraznil, že na knihe sa mu páči najviac to, že sa k nej môže kedykoľvek vrátiť. V práci má na starosti vážnejšie veci, často negatívne, a preto musí aj takto relaxovať. A ešte bolo potešujúce, že na jeho otázku, či niekto z detí sa už pokúsil napísať nejakú básničku, sa zodvihli skoro všetky ruky. Dokonca jedno dievčatko odpovedalo, že momentálne má najradšej knihu, ktorú práve vymýšľa - možno sa v Rožňave rodia budúci spisovatelia.
Potom už nasledoval tretí blok podujatia. (Škoda len, že boli „hluché“ miesta medzi jednotlivými blokmi programu, vtedy rádio mlčalo, šumelo, alebo sa z neho ozýval len džavot detí. Prestávky mohli byť ničím vyplnené, napríklad informáciami o knižnici alebo hudbou.)Eva Klenovská, riaditeľka ZUŠ Rožňava a učiteľka hry na klavír takisto zdôraznila aké je čítanie dôležité, ako sama na sebe pociťovala rozširovanie svojej slovnej zásoby i ako nemala problémy pri písaní diktátov, lebo si vedela slová vizuálne predstaviť. Priznala sa, že v detstve veľa čítala a že od čítania Anny zo Zeleného domu ju nemohlo odradiť ani jej obľúbené hranie na klavír. Na čítanie si vybrala Ezopove bájky, na ktorých ju zaujalo najmä to, že každá bájka končí zaujímavým ponaučením. A aj deti hneď aktívne zapájala do deja otázkami, aby si vlastnou dedukciou to ponaučenie našli samé.
Posledným hosťom podujatia bol Gabriel Rožai z Domova sociálnych služieb Amalia, člen Občianskeho združenia Rehamenta, ktoré realizuje voľnočasové aktivity pre členov s mentálnym postihnutím, známy aj svojím vzťahom ku gemerskému nárečiu, ktoré sa prejavuje v záslužnom vyhľadávaní, zapisovaní a následnom spracovaní nárečového materiálu. Vekom deťom najbližší čítal piatakom a šiestakom z knihy Kláry Jarunkovej Tulák.
Predstavil spisovateľku i jej diela, ktoré zobrazujú svet mladého človeka a rozoberajú jeho problémy, a aj keď napísané v 60. rokoch, sú aktuálne aj dnes. Predstavil knihu, jej obsah i mladého hrdinu – dospievajúceho chlapca, ktorý hľadá sám seba, svoje miesto na zemi a spôsob ako sa vysporiadať s problémami a záludnosťami života. Voviedol deti do deja a potom sa už pustil do čítania. Keďže jeho čítanie rôznych ukážok z knihy bolo spojené aj s komentárom k deju, určite vyvolal záujem detí o túto knihu a priviedol ich k jej prečítaniu. Jeho vystúpenie bolo peknou bodkou za podujatím.Reakcie detí svedčili o tom, že boli s dnešným dňom spokojné. Určite aj takýto spôsob osvojovania si čítania, ktorého základom je počúvanie, rozprávanie, vypytovanie sa a rozhovory, oslovil deti a stane sa im blízkym výrok André Mauroisa „Čítať peknú knihu je nepretržitý dialóg, v ktorom kniha hovorí a naša duša odpovedá.“ A o to iste aj Gemerskej knižnici išlo – chápať čítanie ako pôžitok. Kto sa to raz naučí, neopustí ho to celý život a vždy si nájde na knihu čas.
Marta Mikitová
FOTOGALÉRIA Z ČÍTANIA KNÍH V GKPD V ROŽŇAVE
T U !
{jcomments on}
































Dnes som sa veľmi príjemným spôsobom presunula do rokov môjho detstva, či detstva mojich detí a vnúčat, keď sme si skoro nevedeli predstaviť deň bez hlasného čítania. Bývalo to hlavne na dobrú noc, tak ako sa robilo, a chvalabohu i dnes robí, v mnohých rodinách. Ale spomínam si rada aj na čítanie spolu s mojou starou mamou, ktorá mne, pohodlne uloženej, čítala, a ja som potom na oplátku čítala jej, keď odpočívala, alebo častejšie, keď varila, obšívala či žehlila.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-