Pozvanie prijali známe osobnosti regiónu z rôznych oblastí života, aby deťom prečítali z kníh svojho detstva či z kníh, ktoré ich najviac zaujali. Pracovníčky knižnice, ktoré toto podujatie moderovali, zapájali deti do diskusie, ktorá sa rozprúdila po každej prečítanej ukážke. Deti reagovali a spytovali sa každého z hostí na ich vzťah k čítaniu, na ich obľúbenú knihu či žáner a boli zvedavé aj na to, či vedú aj svoje deti k čítaniu a odznela aj „zákerná“ otázka, či hostia radšej čítajú alebo pozerajú filmy. I samé sa rozhovorili o tom, ktorá je ich najobľúbenejšia kniha, či ktorú majú práve rozčítanú alebo sa chystajú prečítať si ju. Máloktoré z detí nezdvihlo ruku pri otázke, či im rodičia čítali rozprávky. Potešujúce je zistenie, že deťom svet kníh naozaj nie je cudzí, i keď v súčasnosti čítajú menej, lebo majú viac iných lákadiel, či „konkurencií“, ako mali staršie generácie. Keď jedna z moderátoriek pripomenula včerajšiu besedu s akademickou maliarkou Danielou Zacharovou, ktorá sa konala pri príležitosti otvorenia výstavy z tvorby významnej slovenskej spisovateľky Kláry Jarunkovej „Jediná a jedinečná“ a citovala výrok D. Zacharovej: „počítač si do postele nezoberieš...“, tak celkom malí školáci okamžite zareagovali: „ale notebook áno!“Vysielanie bolo rozdelené do troch blokov pre deti 4. - 6. ročníka základných škôl a trvalo celé predpoludnie. Riaditeľka knižnice Mgr. Iveta Kyselová a pracovníčky knižnice privítali deti i hostí a po ich slovách sa ujali prvého čítania zástupcovia Mesta Rožňava Štefan Gerža
a Ing. Eva Petruchová. Štefan Gerža, pracovník Odboru školstva, mládeže, športu, kultúry a ZPOZ MsÚ Rožňava v úvode svoho čítania vysvetlil deťom, prečo sa práve v tomto období konajú Dni mesta Rožňava. Práve v týchto dňoch si Rožňava pripomína 720. výročie prvej písomnej zmienky o existencii mesta, keď 3.2.1291 kráľ Ondrej III. nariadil zmenu hraníc mesta a 31.12.1291 daroval mesto ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi (táto darovacia listina sa dosiaľ nachádza v Biskupskom úrade v Rožňave). Pospomínal si aj na časy, keď ešte v rozhlase čítavala rozprávky teta Viera Bálintová a potom už začal čítať z knihy, ktorú má rád od svojho detstva až doteraz. Bola to rozprávka Pavla Dobšinského Lomidrevo alebo Valibuk. Aj tu sa prejavilo jeho herecké umenie, čítal s veľkým zanietením a jeho prednes veru ani ničím nezaostával za prejavom Dušana Jamricha, ktorý prerozprával Dobšinského rozprávky na niekoľkých krásnych CD. Veď Štefan Gerža pôsobí v oblasti miestnej kultúry v okrese vyše 40 rokov, nielen v rôznych pracovných pozíciách, ale účinkoval aj v amatérskom divadle „Na poschodí“ pri Kultúrnom a spoločenskom stredisku v Rožňave a Ochotníckom divadelnom súbore P. J. Šafárika v Betliari, s ktorým na Scénickej žatve v Martine (1980) získal cenu za najlepší herecký výkon a zahral si aj ako externý člen divadelného kolektívu Mestského divadla Actores v Rožňave.
Ing. Eva Petruchová z Mestského úradu prijala pozvanie prvýkrát a na čítanie si pripravila úryvok z knihy Harry Potter a Tajomná komnata. „Nie je nič krajšie, ako zobrať si knihu a čítať si príbehy sám,“ povedala na záver a deti s ňou iste súhlasili.
V druhom vstupe prečítal nový viceprimátor mesta Pavol Burdiga úryvok z knihy, ktorá mu ostala v pamäti, pretože v detstve sa mu najviac páčili dobrodružné príbehy: Traja pátrači. Tajomstvo strašidelného zámku - Hmla strachu. Pýtal sa detí či ju čítali, lebo on vraj niektoré kapitoly kedysi čítal aj pod perinou, lebo sa bál. „Boli to stránky, ktoré som si pri čítaní v duchu predstavoval. Dnes deti dej často vnímajú cez filmy, ale ja som si mohol viac predstavovať,“ poznamenal k otázke, či radšej číta, alebo pozerá filmy. A spomenul aj svoju prvú pani učiteľku Tomkovú, ktorá ho naučila čítať a aj priviedla k čítaniu.Riaditeľ okresného riaditeľstva Policajého zboru v Rožňave pplk. Mgr. Ivan Bronďoš si pripravil ukážku z iného „súdka“. Skôr inklinuje k poézii, pretože mama mu často čítavala básničky a veršované knižky, a preto má väčší vzťah k poézii, ktorá vie veľa napovedať a pomôže precítiť aj stavy vlastnej mysle. Najobľúbenejším jeho autorom je Milan Rúfus, ktorý do svojich básní vkladá veľa citu. Preto si aj na ukážky vybral verše z jeho knihy Modlitbičky.
Spomenul aj ďalšie svoje obľúbene knihy, tiež ich porovnal s filmom, ale zdôraznil, že na knihe sa mu páči najviac to, že sa k nej môže kedykoľvek vrátiť. V práci má na starosti vážnejšie veci, často negatívne, a preto musí aj takto relaxovať. A ešte bolo potešujúce, že na jeho otázku, či niekto z detí sa už pokúsil napísať nejakú básničku, sa zodvihli skoro všetky ruky. Dokonca jedno dievčatko odpovedalo, že momentálne má najradšej knihu, ktorú práve vymýšľa - možno sa v Rožňave rodia budúci spisovatelia.
Potom už nasledoval tretí blok podujatia. (Škoda len, že boli „hluché“ miesta medzi jednotlivými blokmi programu, vtedy rádio mlčalo, šumelo, alebo sa z neho ozýval len džavot detí. Prestávky mohli byť ničím vyplnené, napríklad informáciami o knižnici alebo hudbou.)Eva Klenovská, riaditeľka ZUŠ Rožňava a učiteľka hry na klavír takisto zdôraznila aké je čítanie dôležité, ako sama na sebe pociťovala rozširovanie svojej slovnej zásoby i ako nemala problémy pri písaní diktátov, lebo si vedela slová vizuálne predstaviť. Priznala sa, že v detstve veľa čítala a že od čítania Anny zo Zeleného domu ju nemohlo odradiť ani jej obľúbené hranie na klavír. Na čítanie si vybrala Ezopove bájky, na ktorých ju zaujalo najmä to, že každá bájka končí zaujímavým ponaučením. A aj deti hneď aktívne zapájala do deja otázkami, aby si vlastnou dedukciou to ponaučenie našli samé.
Posledným hosťom podujatia bol Gabriel Rožai z Domova sociálnych služieb Amalia, člen Občianskeho združenia Rehamenta, ktoré realizuje voľnočasové aktivity pre členov s mentálnym postihnutím, známy aj svojím vzťahom ku gemerskému nárečiu, ktoré sa prejavuje v záslužnom vyhľadávaní, zapisovaní a následnom spracovaní nárečového materiálu. Vekom deťom najbližší čítal piatakom a šiestakom z knihy Kláry Jarunkovej Tulák.
Predstavil spisovateľku i jej diela, ktoré zobrazujú svet mladého človeka a rozoberajú jeho problémy, a aj keď napísané v 60. rokoch, sú aktuálne aj dnes. Predstavil knihu, jej obsah i mladého hrdinu – dospievajúceho chlapca, ktorý hľadá sám seba, svoje miesto na zemi a spôsob ako sa vysporiadať s problémami a záludnosťami života. Voviedol deti do deja a potom sa už pustil do čítania. Keďže jeho čítanie rôznych ukážok z knihy bolo spojené aj s komentárom k deju, určite vyvolal záujem detí o túto knihu a priviedol ich k jej prečítaniu. Jeho vystúpenie bolo peknou bodkou za podujatím.Reakcie detí svedčili o tom, že boli s dnešným dňom spokojné. Určite aj takýto spôsob osvojovania si čítania, ktorého základom je počúvanie, rozprávanie, vypytovanie sa a rozhovory, oslovil deti a stane sa im blízkym výrok André Mauroisa „Čítať peknú knihu je nepretržitý dialóg, v ktorom kniha hovorí a naša duša odpovedá.“ A o to iste aj Gemerskej knižnici išlo – chápať čítanie ako pôžitok. Kto sa to raz naučí, neopustí ho to celý život a vždy si nájde na knihu čas.
Marta Mikitová
FOTOGALÉRIA Z ČÍTANIA KNÍH V GKPD V ROŽŇAVE
T U !
{jcomments on}

































Dnes som sa veľmi príjemným spôsobom presunula do rokov môjho detstva, či detstva mojich detí a vnúčat, keď sme si skoro nevedeli predstaviť deň bez hlasného čítania. Bývalo to hlavne na dobrú noc, tak ako sa robilo, a chvalabohu i dnes robí, v mnohých rodinách. Ale spomínam si rada aj na čítanie spolu s mojou starou mamou, ktorá mne, pohodlne uloženej, čítala, a ja som potom na oplátku čítala jej, keď odpočívala, alebo častejšie, keď varila, obšívala či žehlila.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a