Pozvanie prijali známe osobnosti regiónu z rôznych oblastí života, aby deťom prečítali z kníh svojho detstva či z kníh, ktoré ich najviac zaujali. Pracovníčky knižnice, ktoré toto podujatie moderovali, zapájali deti do diskusie, ktorá sa rozprúdila po každej prečítanej ukážke. Deti reagovali a spytovali sa každého z hostí na ich vzťah k čítaniu, na ich obľúbenú knihu či žáner a boli zvedavé aj na to, či vedú aj svoje deti k čítaniu a odznela aj „zákerná“ otázka, či hostia radšej čítajú alebo pozerajú filmy. I samé sa rozhovorili o tom, ktorá je ich najobľúbenejšia kniha, či ktorú majú práve rozčítanú alebo sa chystajú prečítať si ju. Máloktoré z detí nezdvihlo ruku pri otázke, či im rodičia čítali rozprávky. Potešujúce je zistenie, že deťom svet kníh naozaj nie je cudzí, i keď v súčasnosti čítajú menej, lebo majú viac iných lákadiel, či „konkurencií“, ako mali staršie generácie. Keď jedna z moderátoriek pripomenula včerajšiu besedu s akademickou maliarkou Danielou Zacharovou, ktorá sa konala pri príležitosti otvorenia výstavy z tvorby významnej slovenskej spisovateľky Kláry Jarunkovej „Jediná a jedinečná“ a citovala výrok D. Zacharovej: „počítač si do postele nezoberieš...“, tak celkom malí školáci okamžite zareagovali: „ale notebook áno!“Vysielanie bolo rozdelené do troch blokov pre deti 4. - 6. ročníka základných škôl a trvalo celé predpoludnie. Riaditeľka knižnice Mgr. Iveta Kyselová a pracovníčky knižnice privítali deti i hostí a po ich slovách sa ujali prvého čítania zástupcovia Mesta Rožňava Štefan Gerža
a Ing. Eva Petruchová. Štefan Gerža, pracovník Odboru školstva, mládeže, športu, kultúry a ZPOZ MsÚ Rožňava v úvode svoho čítania vysvetlil deťom, prečo sa práve v tomto období konajú Dni mesta Rožňava. Práve v týchto dňoch si Rožňava pripomína 720. výročie prvej písomnej zmienky o existencii mesta, keď 3.2.1291 kráľ Ondrej III. nariadil zmenu hraníc mesta a 31.12.1291 daroval mesto ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi (táto darovacia listina sa dosiaľ nachádza v Biskupskom úrade v Rožňave). Pospomínal si aj na časy, keď ešte v rozhlase čítavala rozprávky teta Viera Bálintová a potom už začal čítať z knihy, ktorú má rád od svojho detstva až doteraz. Bola to rozprávka Pavla Dobšinského Lomidrevo alebo Valibuk. Aj tu sa prejavilo jeho herecké umenie, čítal s veľkým zanietením a jeho prednes veru ani ničím nezaostával za prejavom Dušana Jamricha, ktorý prerozprával Dobšinského rozprávky na niekoľkých krásnych CD. Veď Štefan Gerža pôsobí v oblasti miestnej kultúry v okrese vyše 40 rokov, nielen v rôznych pracovných pozíciách, ale účinkoval aj v amatérskom divadle „Na poschodí“ pri Kultúrnom a spoločenskom stredisku v Rožňave a Ochotníckom divadelnom súbore P. J. Šafárika v Betliari, s ktorým na Scénickej žatve v Martine (1980) získal cenu za najlepší herecký výkon a zahral si aj ako externý člen divadelného kolektívu Mestského divadla Actores v Rožňave.
Ing. Eva Petruchová z Mestského úradu prijala pozvanie prvýkrát a na čítanie si pripravila úryvok z knihy Harry Potter a Tajomná komnata. „Nie je nič krajšie, ako zobrať si knihu a čítať si príbehy sám,“ povedala na záver a deti s ňou iste súhlasili.
V druhom vstupe prečítal nový viceprimátor mesta Pavol Burdiga úryvok z knihy, ktorá mu ostala v pamäti, pretože v detstve sa mu najviac páčili dobrodružné príbehy: Traja pátrači. Tajomstvo strašidelného zámku - Hmla strachu. Pýtal sa detí či ju čítali, lebo on vraj niektoré kapitoly kedysi čítal aj pod perinou, lebo sa bál. „Boli to stránky, ktoré som si pri čítaní v duchu predstavoval. Dnes deti dej často vnímajú cez filmy, ale ja som si mohol viac predstavovať,“ poznamenal k otázke, či radšej číta, alebo pozerá filmy. A spomenul aj svoju prvú pani učiteľku Tomkovú, ktorá ho naučila čítať a aj priviedla k čítaniu.Riaditeľ okresného riaditeľstva Policajého zboru v Rožňave pplk. Mgr. Ivan Bronďoš si pripravil ukážku z iného „súdka“. Skôr inklinuje k poézii, pretože mama mu často čítavala básničky a veršované knižky, a preto má väčší vzťah k poézii, ktorá vie veľa napovedať a pomôže precítiť aj stavy vlastnej mysle. Najobľúbenejším jeho autorom je Milan Rúfus, ktorý do svojich básní vkladá veľa citu. Preto si aj na ukážky vybral verše z jeho knihy Modlitbičky.
Spomenul aj ďalšie svoje obľúbene knihy, tiež ich porovnal s filmom, ale zdôraznil, že na knihe sa mu páči najviac to, že sa k nej môže kedykoľvek vrátiť. V práci má na starosti vážnejšie veci, často negatívne, a preto musí aj takto relaxovať. A ešte bolo potešujúce, že na jeho otázku, či niekto z detí sa už pokúsil napísať nejakú básničku, sa zodvihli skoro všetky ruky. Dokonca jedno dievčatko odpovedalo, že momentálne má najradšej knihu, ktorú práve vymýšľa - možno sa v Rožňave rodia budúci spisovatelia.
Potom už nasledoval tretí blok podujatia. (Škoda len, že boli „hluché“ miesta medzi jednotlivými blokmi programu, vtedy rádio mlčalo, šumelo, alebo sa z neho ozýval len džavot detí. Prestávky mohli byť ničím vyplnené, napríklad informáciami o knižnici alebo hudbou.)Eva Klenovská, riaditeľka ZUŠ Rožňava a učiteľka hry na klavír takisto zdôraznila aké je čítanie dôležité, ako sama na sebe pociťovala rozširovanie svojej slovnej zásoby i ako nemala problémy pri písaní diktátov, lebo si vedela slová vizuálne predstaviť. Priznala sa, že v detstve veľa čítala a že od čítania Anny zo Zeleného domu ju nemohlo odradiť ani jej obľúbené hranie na klavír. Na čítanie si vybrala Ezopove bájky, na ktorých ju zaujalo najmä to, že každá bájka končí zaujímavým ponaučením. A aj deti hneď aktívne zapájala do deja otázkami, aby si vlastnou dedukciou to ponaučenie našli samé.
Posledným hosťom podujatia bol Gabriel Rožai z Domova sociálnych služieb Amalia, člen Občianskeho združenia Rehamenta, ktoré realizuje voľnočasové aktivity pre členov s mentálnym postihnutím, známy aj svojím vzťahom ku gemerskému nárečiu, ktoré sa prejavuje v záslužnom vyhľadávaní, zapisovaní a následnom spracovaní nárečového materiálu. Vekom deťom najbližší čítal piatakom a šiestakom z knihy Kláry Jarunkovej Tulák.
Predstavil spisovateľku i jej diela, ktoré zobrazujú svet mladého človeka a rozoberajú jeho problémy, a aj keď napísané v 60. rokoch, sú aktuálne aj dnes. Predstavil knihu, jej obsah i mladého hrdinu – dospievajúceho chlapca, ktorý hľadá sám seba, svoje miesto na zemi a spôsob ako sa vysporiadať s problémami a záludnosťami života. Voviedol deti do deja a potom sa už pustil do čítania. Keďže jeho čítanie rôznych ukážok z knihy bolo spojené aj s komentárom k deju, určite vyvolal záujem detí o túto knihu a priviedol ich k jej prečítaniu. Jeho vystúpenie bolo peknou bodkou za podujatím.Reakcie detí svedčili o tom, že boli s dnešným dňom spokojné. Určite aj takýto spôsob osvojovania si čítania, ktorého základom je počúvanie, rozprávanie, vypytovanie sa a rozhovory, oslovil deti a stane sa im blízkym výrok André Mauroisa „Čítať peknú knihu je nepretržitý dialóg, v ktorom kniha hovorí a naša duša odpovedá.“ A o to iste aj Gemerskej knižnici išlo – chápať čítanie ako pôžitok. Kto sa to raz naučí, neopustí ho to celý život a vždy si nájde na knihu čas.
Marta Mikitová
FOTOGALÉRIA Z ČÍTANIA KNÍH V GKPD V ROŽŇAVE
T U !
{jcomments on}





























Dnes som sa veľmi príjemným spôsobom presunula do rokov môjho detstva, či detstva mojich detí a vnúčat, keď sme si skoro nevedeli predstaviť deň bez hlasného čítania. Bývalo to hlavne na dobrú noc, tak ako sa robilo, a chvalabohu i dnes robí, v mnohých rodinách. Ale spomínam si rada aj na čítanie spolu s mojou starou mamou, ktorá mne, pohodlne uloženej, čítala, a ja som potom na oplátku čítala jej, keď odpočívala, alebo častejšie, keď varila, obšívala či žehlila.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-