Pozvanie prijali známe osobnosti regiónu z rôznych oblastí života, aby deťom prečítali z kníh svojho detstva či z kníh, ktoré ich najviac zaujali. Pracovníčky knižnice, ktoré toto podujatie moderovali, zapájali deti do diskusie, ktorá sa rozprúdila po každej prečítanej ukážke. Deti reagovali a spytovali sa každého z hostí na ich vzťah k čítaniu, na ich obľúbenú knihu či žáner a boli zvedavé aj na to, či vedú aj svoje deti k čítaniu a odznela aj „zákerná“ otázka, či hostia radšej čítajú alebo pozerajú filmy. I samé sa rozhovorili o tom, ktorá je ich najobľúbenejšia kniha, či ktorú majú práve rozčítanú alebo sa chystajú prečítať si ju. Máloktoré z detí nezdvihlo ruku pri otázke, či im rodičia čítali rozprávky. Potešujúce je zistenie, že deťom svet kníh naozaj nie je cudzí, i keď v súčasnosti čítajú menej, lebo majú viac iných lákadiel, či „konkurencií“, ako mali staršie generácie. Keď jedna z moderátoriek pripomenula včerajšiu besedu s akademickou maliarkou Danielou Zacharovou, ktorá sa konala pri príležitosti otvorenia výstavy z tvorby významnej slovenskej spisovateľky Kláry Jarunkovej „Jediná a jedinečná“ a citovala výrok D. Zacharovej: „počítač si do postele nezoberieš...“, tak celkom malí školáci okamžite zareagovali: „ale notebook áno!“Vysielanie bolo rozdelené do troch blokov pre deti 4. - 6. ročníka základných škôl a trvalo celé predpoludnie. Riaditeľka knižnice Mgr. Iveta Kyselová a pracovníčky knižnice privítali deti i hostí a po ich slovách sa ujali prvého čítania zástupcovia Mesta Rožňava Štefan Gerža
a Ing. Eva Petruchová. Štefan Gerža, pracovník Odboru školstva, mládeže, športu, kultúry a ZPOZ MsÚ Rožňava v úvode svoho čítania vysvetlil deťom, prečo sa práve v tomto období konajú Dni mesta Rožňava. Práve v týchto dňoch si Rožňava pripomína 720. výročie prvej písomnej zmienky o existencii mesta, keď 3.2.1291 kráľ Ondrej III. nariadil zmenu hraníc mesta a 31.12.1291 daroval mesto ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi (táto darovacia listina sa dosiaľ nachádza v Biskupskom úrade v Rožňave). Pospomínal si aj na časy, keď ešte v rozhlase čítavala rozprávky teta Viera Bálintová a potom už začal čítať z knihy, ktorú má rád od svojho detstva až doteraz. Bola to rozprávka Pavla Dobšinského Lomidrevo alebo Valibuk. Aj tu sa prejavilo jeho herecké umenie, čítal s veľkým zanietením a jeho prednes veru ani ničím nezaostával za prejavom Dušana Jamricha, ktorý prerozprával Dobšinského rozprávky na niekoľkých krásnych CD. Veď Štefan Gerža pôsobí v oblasti miestnej kultúry v okrese vyše 40 rokov, nielen v rôznych pracovných pozíciách, ale účinkoval aj v amatérskom divadle „Na poschodí“ pri Kultúrnom a spoločenskom stredisku v Rožňave a Ochotníckom divadelnom súbore P. J. Šafárika v Betliari, s ktorým na Scénickej žatve v Martine (1980) získal cenu za najlepší herecký výkon a zahral si aj ako externý člen divadelného kolektívu Mestského divadla Actores v Rožňave.
Ing. Eva Petruchová z Mestského úradu prijala pozvanie prvýkrát a na čítanie si pripravila úryvok z knihy Harry Potter a Tajomná komnata. „Nie je nič krajšie, ako zobrať si knihu a čítať si príbehy sám,“ povedala na záver a deti s ňou iste súhlasili.
V druhom vstupe prečítal nový viceprimátor mesta Pavol Burdiga úryvok z knihy, ktorá mu ostala v pamäti, pretože v detstve sa mu najviac páčili dobrodružné príbehy: Traja pátrači. Tajomstvo strašidelného zámku - Hmla strachu. Pýtal sa detí či ju čítali, lebo on vraj niektoré kapitoly kedysi čítal aj pod perinou, lebo sa bál. „Boli to stránky, ktoré som si pri čítaní v duchu predstavoval. Dnes deti dej často vnímajú cez filmy, ale ja som si mohol viac predstavovať,“ poznamenal k otázke, či radšej číta, alebo pozerá filmy. A spomenul aj svoju prvú pani učiteľku Tomkovú, ktorá ho naučila čítať a aj priviedla k čítaniu.Riaditeľ okresného riaditeľstva Policajého zboru v Rožňave pplk. Mgr. Ivan Bronďoš si pripravil ukážku z iného „súdka“. Skôr inklinuje k poézii, pretože mama mu často čítavala básničky a veršované knižky, a preto má väčší vzťah k poézii, ktorá vie veľa napovedať a pomôže precítiť aj stavy vlastnej mysle. Najobľúbenejším jeho autorom je Milan Rúfus, ktorý do svojich básní vkladá veľa citu. Preto si aj na ukážky vybral verše z jeho knihy Modlitbičky.
Spomenul aj ďalšie svoje obľúbene knihy, tiež ich porovnal s filmom, ale zdôraznil, že na knihe sa mu páči najviac to, že sa k nej môže kedykoľvek vrátiť. V práci má na starosti vážnejšie veci, často negatívne, a preto musí aj takto relaxovať. A ešte bolo potešujúce, že na jeho otázku, či niekto z detí sa už pokúsil napísať nejakú básničku, sa zodvihli skoro všetky ruky. Dokonca jedno dievčatko odpovedalo, že momentálne má najradšej knihu, ktorú práve vymýšľa - možno sa v Rožňave rodia budúci spisovatelia.
Potom už nasledoval tretí blok podujatia. (Škoda len, že boli „hluché“ miesta medzi jednotlivými blokmi programu, vtedy rádio mlčalo, šumelo, alebo sa z neho ozýval len džavot detí. Prestávky mohli byť ničím vyplnené, napríklad informáciami o knižnici alebo hudbou.)Eva Klenovská, riaditeľka ZUŠ Rožňava a učiteľka hry na klavír takisto zdôraznila aké je čítanie dôležité, ako sama na sebe pociťovala rozširovanie svojej slovnej zásoby i ako nemala problémy pri písaní diktátov, lebo si vedela slová vizuálne predstaviť. Priznala sa, že v detstve veľa čítala a že od čítania Anny zo Zeleného domu ju nemohlo odradiť ani jej obľúbené hranie na klavír. Na čítanie si vybrala Ezopove bájky, na ktorých ju zaujalo najmä to, že každá bájka končí zaujímavým ponaučením. A aj deti hneď aktívne zapájala do deja otázkami, aby si vlastnou dedukciou to ponaučenie našli samé.
Posledným hosťom podujatia bol Gabriel Rožai z Domova sociálnych služieb Amalia, člen Občianskeho združenia Rehamenta, ktoré realizuje voľnočasové aktivity pre členov s mentálnym postihnutím, známy aj svojím vzťahom ku gemerskému nárečiu, ktoré sa prejavuje v záslužnom vyhľadávaní, zapisovaní a následnom spracovaní nárečového materiálu. Vekom deťom najbližší čítal piatakom a šiestakom z knihy Kláry Jarunkovej Tulák.
Predstavil spisovateľku i jej diela, ktoré zobrazujú svet mladého človeka a rozoberajú jeho problémy, a aj keď napísané v 60. rokoch, sú aktuálne aj dnes. Predstavil knihu, jej obsah i mladého hrdinu – dospievajúceho chlapca, ktorý hľadá sám seba, svoje miesto na zemi a spôsob ako sa vysporiadať s problémami a záludnosťami života. Voviedol deti do deja a potom sa už pustil do čítania. Keďže jeho čítanie rôznych ukážok z knihy bolo spojené aj s komentárom k deju, určite vyvolal záujem detí o túto knihu a priviedol ich k jej prečítaniu. Jeho vystúpenie bolo peknou bodkou za podujatím.Reakcie detí svedčili o tom, že boli s dnešným dňom spokojné. Určite aj takýto spôsob osvojovania si čítania, ktorého základom je počúvanie, rozprávanie, vypytovanie sa a rozhovory, oslovil deti a stane sa im blízkym výrok André Mauroisa „Čítať peknú knihu je nepretržitý dialóg, v ktorom kniha hovorí a naša duša odpovedá.“ A o to iste aj Gemerskej knižnici išlo – chápať čítanie ako pôžitok. Kto sa to raz naučí, neopustí ho to celý život a vždy si nájde na knihu čas.
Marta Mikitová
FOTOGALÉRIA Z ČÍTANIA KNÍH V GKPD V ROŽŇAVE
T U !
{jcomments on}

































Dnes som sa veľmi príjemným spôsobom presunula do rokov môjho detstva, či detstva mojich detí a vnúčat, keď sme si skoro nevedeli predstaviť deň bez hlasného čítania. Bývalo to hlavne na dobrú noc, tak ako sa robilo, a chvalabohu i dnes robí, v mnohých rodinách. Ale spomínam si rada aj na čítanie spolu s mojou starou mamou, ktorá mne, pohodlne uloženej, čítala, a ja som potom na oplátku čítala jej, keď odpočívala, alebo častejšie, keď varila, obšívala či žehlila.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-