Zameriava sa predovšetkým na históriu baníctva v regióne Malohont, konkrétne na ťažbu a spracovanie rúd železa, neskôr mastenca a magnezitu. Múzeum ponúka aj expozíciu atraktívneho minerálu – pyritu, ľudovo nazývaného mačacie zlato. Pyrit sa v regióne Hnúšte vyskytuje ako sprievodný minerál v mastencovo-magnezitových ložiskách, a práve tu sa našli najväčšie exponáty v rámci celého Slovenska.
Expozícia múzea disponuje značnou zbierkou baníckych predmetov, minerálov či exponátov odkazujúcich na históriu okolia mesta Hnúšťa. Celkový obraz interiéru obohacuje dioráma vstupu do banskej štôlne so žilou pyritu. Návštevníkov prevedie históriou aj zaujímavý dokumentárny film s unikátnymi zábermi podzemných štôlní. Súčasťou návštevy múzea je aj krátky vstup do hlbinných priestorov bane, v ktorej návštevníci prejdú 600 metrov.
V tomto výnimočnom projekte sa spojila samospráva mesta Hnúšťa s podnikateľským sektorom, ktorý reprezentujú spoločnosti Gemerská nerudná spoločnosť, a. s., SMZ Jelšava, a. s., a občiansky sektor, ktorý zastupuje občianske združenie Horná Rimava. K mestu Hnúšťa, ktoré do projektu vložilo svoju budovu sa pripojila i štátna správa a samospráva vyššieho územného celku. Finančnú podporu na rekonštrukciu budovy poskytlo Ministerstvo investícií a regionálneho rozvoja SR, časť expozícií finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj prostredníctvom príspevku Rozvojovej agentúry BBSK v Oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer. ,,Aj v oblasti cestovného ruchu sme urobili v Hnúšti výrazný skok dopredu. Vznikol tu náučný chodník na Ceste Márie Széchy, múzeum priemyselnej histórie, oddychová zóna s historickým kamenným mostom, obnovujeme historický park a budovu Petrivaldského vily. Banícke múzeum s možnosťou vstupu do podzemia je už ale nadregionálnym produktom, ktorý skutočne môže prilákať návštevníkov z celého Slovenska. Takto významnú atrakciu som za posledné roky v našom okrese nezaznamenal,“ hovorí o aktivitách Hnúšte v oblasti turizmu primátor mesta Roman Lebeda.
Ján Lunter, predseda Banskobystrického samosprávneho kraja, doplnil, že „expozícia novovzniknutého múzea je spracovaná veľmi atraktívne. Ja sám som sa vďaka filmu, ktorý je súčasťou expozície, dozvedel veľa nových informácií. Som si istý, že toto miesto sa stane obľúbeným cieľom návštevníkov, ale najmä školských výletov zo širokého okolia. Potrebujeme ukázať našej mládeži, ako žili naši predkovia a najmä ako baníctvo a ťažba nerastných surovín aj dnes dávajú prácu obyvateľom našich regiónov.“
„Región Gemer-Malohont má bohatú históriu baníctva a priemyslu, ktorú pripomína niekoľko významných pamiatok. Ich trasu mapuje železná cesta, ponúkajúca návštevníkom niekoľkodňové putovanie naším regiónom a sme nesmierne radi, že Hnúšťa so svojou bohatou tradíciou baníctva priniesla novú expozíciu, dotvárajúcu príbeh tejto časti našej histórie. Okrem baníckeho múzea však v Hnúšti nachádzame mnoho zaujímavostí, ktoré vytvárajú bohatú turistickú ponuku pre návštevníkov mesta,“ dodal Viktor Brádňanský, destinačný koordinátor OOCR GEMER.
Banské múzeum v Hnúšti sa nachádza pri areáli spoločnosti GENES, adresa je Mútnik – Skálie 1, Hnúšťa.
Dvere múzea budú otvorené každú sobotu o 10:00 hod. na jeden vstup. Sprevádzaný vstup do podzemia je potrebné si rezervovať telefonicky vopred. Vstup do múzea je zdarma, kombinácia múzeum + banské podzemie stojí 4 € za osobu.
Mgr. Viktor Brádňanský
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.