Zameriava sa predovšetkým na históriu baníctva v regióne Malohont, konkrétne na ťažbu a spracovanie rúd železa, neskôr mastenca a magnezitu. Múzeum ponúka aj expozíciu atraktívneho minerálu – pyritu, ľudovo nazývaného mačacie zlato. Pyrit sa v regióne Hnúšte vyskytuje ako sprievodný minerál v mastencovo-magnezitových ložiskách, a práve tu sa našli najväčšie exponáty v rámci celého Slovenska.
Expozícia múzea disponuje značnou zbierkou baníckych predmetov, minerálov či exponátov odkazujúcich na históriu okolia mesta Hnúšťa. Celkový obraz interiéru obohacuje dioráma vstupu do banskej štôlne so žilou pyritu. Návštevníkov prevedie históriou aj zaujímavý dokumentárny film s unikátnymi zábermi podzemných štôlní. Súčasťou návštevy múzea je aj krátky vstup do hlbinných priestorov bane, v ktorej návštevníci prejdú 600 metrov.
V tomto výnimočnom projekte sa spojila samospráva mesta Hnúšťa s podnikateľským sektorom, ktorý reprezentujú spoločnosti Gemerská nerudná spoločnosť, a. s., SMZ Jelšava, a. s., a občiansky sektor, ktorý zastupuje občianske združenie Horná Rimava. K mestu Hnúšťa, ktoré do projektu vložilo svoju budovu sa pripojila i štátna správa a samospráva vyššieho územného celku. Finančnú podporu na rekonštrukciu budovy poskytlo Ministerstvo investícií a regionálneho rozvoja SR, časť expozícií finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj prostredníctvom príspevku Rozvojovej agentúry BBSK v Oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer. ,,Aj v oblasti cestovného ruchu sme urobili v Hnúšti výrazný skok dopredu. Vznikol tu náučný chodník na Ceste Márie Széchy, múzeum priemyselnej histórie, oddychová zóna s historickým kamenným mostom, obnovujeme historický park a budovu Petrivaldského vily. Banícke múzeum s možnosťou vstupu do podzemia je už ale nadregionálnym produktom, ktorý skutočne môže prilákať návštevníkov z celého Slovenska. Takto významnú atrakciu som za posledné roky v našom okrese nezaznamenal,“ hovorí o aktivitách Hnúšte v oblasti turizmu primátor mesta Roman Lebeda.
Ján Lunter, predseda Banskobystrického samosprávneho kraja, doplnil, že „expozícia novovzniknutého múzea je spracovaná veľmi atraktívne. Ja sám som sa vďaka filmu, ktorý je súčasťou expozície, dozvedel veľa nových informácií. Som si istý, že toto miesto sa stane obľúbeným cieľom návštevníkov, ale najmä školských výletov zo širokého okolia. Potrebujeme ukázať našej mládeži, ako žili naši predkovia a najmä ako baníctvo a ťažba nerastných surovín aj dnes dávajú prácu obyvateľom našich regiónov.“
„Región Gemer-Malohont má bohatú históriu baníctva a priemyslu, ktorú pripomína niekoľko významných pamiatok. Ich trasu mapuje železná cesta, ponúkajúca návštevníkom niekoľkodňové putovanie naším regiónom a sme nesmierne radi, že Hnúšťa so svojou bohatou tradíciou baníctva priniesla novú expozíciu, dotvárajúcu príbeh tejto časti našej histórie. Okrem baníckeho múzea však v Hnúšti nachádzame mnoho zaujímavostí, ktoré vytvárajú bohatú turistickú ponuku pre návštevníkov mesta,“ dodal Viktor Brádňanský, destinačný koordinátor OOCR GEMER.
Banské múzeum v Hnúšti sa nachádza pri areáli spoločnosti GENES, adresa je Mútnik – Skálie 1, Hnúšťa.
Dvere múzea budú otvorené každú sobotu o 10:00 hod. na jeden vstup. Sprevádzaný vstup do podzemia je potrebné si rezervovať telefonicky vopred. Vstup do múzea je zdarma, kombinácia múzeum + banské podzemie stojí 4 € za osobu.
Mgr. Viktor Brádňanský
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.