V tomto roku sme si pripomenuli 190. výročie vyhorenia Jelšavy 3. augusta 2019 spomienkovým podujatím pod názvom Jelšavskí pohorelci.
Pred 13-tou hodinou sa začali zhromažďovať hasiči pred mestskou tržnicou. O 13.00 hod. sa rozozvučali zvony Evanjelického kostola v Jelšave. Potom sa pohol sprievod na čele s funkčnou historickou striekačkou z Jelšavy, ťahanou koňom, po ňom do kroku hrala dychová hudba SMZ, a. s. Jelšava, miestni duchovní – Mgr. Ivan Bojna, námestný farár evanjelickej cirkvi a. v., Mgr. Timotej Hanes, kazateľ bratskej jednoty baptistov, JCLic. Peter Krajč, farský administrátor katolíckej cirkvi, hostia, hasiči, obyvatelia mesta.
Druhú časť sprievodu tvorila hasičská technika: CAS 30 TATRA 815-7, CAS 15 MERCEDES BENZ ATEGO, DA MERCEDES BENZ SPRINTER s hasičským člnom, DA štvorkolka – OR HaZZ Revúca, AVIA 30 – DHZ Hucín, CAS 32 TATRA 148 – DHZ Muráň a DHZ Plešivec, CAS 15 IVECO DAILY z roku 2010 – DHZ Jelšava, CAS 15 IVECO DAILY z roku 2015 – DHZ Čierna Lehota, Držkovce, Gemerská Ves, Kameňany, Ochtiná, CAS 15 IVECO DAILY z roku 2015 s protipovodňovou súpravou – DHZ Muráň, CAS 32 TATRA 815 – DHZ Jelšava, CAS 30 IVECO TRAKKER – ÖTE Tótkomlós z Maďarska, DA štvorkolky – DHZ Gemerská Ves, OR HaZZ Revúca, DA MITSUBISHI – DHZ Jelšava, Osobný automobil KIA – OO PZ Jelšava.
Sprievod zamieril do katolíckeho kostola sv. Petra a Pavla v Jelšave, technika zaparkovala od kaštieľa Coburgovcov smerom na Mníšanskú ulicu, kde si ju mohli pozrieť všetci záujemcovia.
Na úvod ekumenických bohoslužieb farský administrátor Peter Krajč privítal hostí – čestného prezidenta DPO SR PhDr. Ladislava Pethöa, zaslúžilých členov Ladislava Berkiho, Andreja Hudáka, Karola Karára a Ľubomíra Kisela, riaditeľa OR HaZZ plk. Mgr. Jozefa Mikudu, predsedov ÚzO DPO SR z Revúcej a Rožňavy Ing. Milana Brdárskeho a Mariana Kapustu, tajomníka ÚzO DPO SR Mgr. Michala Terraia, zástupcov SMZ, a. s. a SMZ – Služby Jelšava, dobrovoľných hasičov z rumunského Nadlaku pod vedením Ioana Roszkosa, dobrovoľných hasičov z maďarského Tótkomlósa pod vedením Sándora Nagya, zástupcov samospráv, miestnych organizácií a všetkých prítomných.
Po privítaní prebiehala krásna ekumenická bohoslužba všetkých troch cirkví – bratskej jednoty baptistov, evanjelickej a. v. a katolickej – modlitby striedali hudobné vstupy, historický vstup, v ktorom riaditeľka Mestského múzea Mgr. Tatiana Strelková ozrejmila historické fakty požiaru spred 190 rokov.
Pred požehnaním veliteľ – predseda DHZ Jelšava Ing. Pavol Zapletal odovzdal bojovú zástavu dobrovoľným hasičom z Tótkomlósa. Podľa maďarského protokolu môže dekorovať zástavu prvou stuhou žena, preto ju odovzdala Gabriela Jakubecová, členka DHZ Jelšava. Pri spomienke 190. výročia vyhorenia mesta Jelšava boli odovzdané stuhy na bojové zástavy Dobrovoľným hasičským zborom Čierna Lehota, Držkovce, Gemerská Ves, Hucín, Jelšava, Kameňany, Lubeník, Magnezitovce, Muráň, Nadlak, Ochtiná, Plešivec, Tótkomlós a Okresnému riaditeľstvu Hasičského a záchranného zboru (OR HaZZ) v Revúcej. Okrem stúh bolo odovzdané aj Vyznamenanie za spoluprácu III. stupňa Obvodnému oddeleniu policajného zboru v Jelšave za spoluprácu pri plnení úloh pri ochrane obyvateľov pred požiarmi a aj Pamätné listy OR HaZZ v Revúcej, DHZ Nadlak, ÖTE Tótkomlós, ÚzO DPO SR v Revúcej a v Rožňave.
Po požehnaní sa prítomní presunuli pred budovu Mestských služieb, kde čestný prezident DPO SR PhDr. Ladislav Pethö odhalil sochu sv. Floriána, farský administrátor Peter Krajč poukázal na historický význam sv. Floriána a “našu“ sochu posvätil. Na záver Lenka Szabová zarecitovala Poému o Jelšave a jej hasičoch.
Nastal čas presunúť sa do priestorov pred kaštieľ Coburgovcov, kde bola vykonaná moderovaná ukážka. Po simulovanej havárii motorového vozidla jednotka z OR HaZZ vykonala vyslobodzovacie práce zranenej osoby, ktorej bola vykonaná predlekárska prvá pomoc. Po vyslobodení zranenej osoby však začalo auto horieť a jednotka z maďarského Tótkomlósa vykonala hasebné práce na CAS 30 IVECO TRAKKER.
Záujemcovia si mohli na nádvorí pozrieť historické koče, striekačky, PP 20 z Jelšavy, CAS 25 ŠKODU RTHP zo SMZ, a. s. Jelšava a Aviu 30 z obce Rákoš. V priestoroch kaštieľa boli vystavené uniformy z rôznych krajín od Ľubomíra Vanka z Martina-Priekopy z hasičského múzea. Ďalšou výstavou bola výstava modelov hasičských áut, ktoré vyrobil z papiera Miroslav Kováč, člen DHZ Jelšava. Okrem papierových modelov sme vystavovali kovové modely od jelšavských dobrovoľných hasičov. Jeden model nám venoval aj pán Ján Bendík z Revúckej Lehoty. V ďalšej miestnosti boli vystavené historické dokumenty a fotografie a výtvarné práce detí s hasičskou tematikou. Súčasné fotografie a videá boli prezentované v premietacej miestnosti kaštieľa.
Bolo to krásne spomienkové podujatie. Za pomoc pri realizácii tohto podujatia ďakujeme vedeniu mesta, zamestnancom mesta, Mestského múzea a Mestských služieb v Jelšave, SMZ, a. s. Jelšava, duchovným pastierom zainteresovaných cirkví za ochotu spolupracovať na takomto podujatí, členkám Klubu dôchodcov a Občianskemu združeniu Jelšavanka, Andrejovi Hudákovi, Atillovi Žilkovi, Róbertovi Csatárimu a Dušane Babiakovej V neposlednom rade ďakujeme všetkým hasičom, ktorí zavítali medzi nás a pripomenuli si s nami túto smutnú udalosť.
Gabriela Jakubecová
Foto: G. Jakubecová a Mgr. Michal Terrai
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.