Na ustanovujúcom valnom zhromaždení sa zvolil hlavný riaditeľ a štyria správcovia, ktorým sa ustanovili povinnosti. Členovia sa uzniesli každoročne komisionálne preskúmať stav záhradiek. Za nezaštepené podpníky sa vyrubovala pokuta. Pokuta sa platila aj za schválne ničenie štepíkov. Krádež ovocia sa trestala palicovaním. Na schôdzach a zhromaždeniach sa prerokúvali otázky týkajúce sa obhospodarovania záhrad so zreteľom na ovocinárstvo. Podstatný obrat v činnosti spolku nastal, keď sa na valnom zhromaždení v roku 1881 uznieslo, aby sa spolok včlenil do Celoštátneho záhradníckeho spolku. Na čele spolku boli vždy osvedčení ovocinári. Dlhoročným riaditeľom spolku bol Samuel Jurin. Za úspešné šírenie ovocinárstva bol v roku 1893 ministerstvom vyznamenaný a finančne ocenený.
Vysokú úroveň činnosti spolku dokumentuje aj skutočnosť, že produkcia zdravého ovocia v Jelšave a okolí bola na prvom mieste v Uhorsku. Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku Československa sa činnosť spolku pomaly menila. Odchodom bývalých maďarských úradníkov sa nezmenila len skladba členov, ale aj stanovy spolku, pretože staré poznali aj telesné tresty za krádeže, čo v Československej republike už byť nemohlo. K značnému oživeniu spolku pomohol v 30. rokoch prvej ČSR pán Urban, ktorý sa svojím odborným prístupom zaslúžil o renesanciu pestovania ovocia na moderných základoch. Poučoval, školil, zabezpečoval ošetrovanie ovocných stromov, odkupoval od členov ovocie, najmä jablká. Spolok mal od roku 1926 aj svoju okrúhlu úradnú pečiatku. V tom období bol riaditeľom spolku Mikulás János.
Zmena politického režimu v roku 1938 spolkovú činnosť nebrzdila, ale ani nepodporovala, a tak pomaly upadala. Ani oslobodenie našej vlasti v roku 1945 neprinieslo zmeny v živote spolku, ktorý už existoval viac-menej len formálne. Napriek všetkým zmenám „Čerešníky“ ostali užitočným producentom všetkého druhu ovocia až do konca 50. rokov, kedy sa v Jelšave založilo Jednotné roľnícke družstvo, ktoré si nárokovalo užívacie právo na tieto záhrady. Protesty predsedu, ako aj tajomníka, okresný ani krajský národný výbor nerešpektovali, a tak 15. júla 1962 vtedajší tajomník miestnej pobočky Československého ovocinárskeho zväzu pán Ondrej Majoroš, prípisom na krajskú organizáciu ČSOZ, oznámil rozpadnutie jelšavskej organizácie.
Po sedemnásťročnej nečinnosti spolku, rok 1979 môžeme nazvať rokom záhradkárskej renesancie v Jelšave, kedy sa v termíne 20. apríla uskutočnila ustanovujúca schôdza o založení Základnej organizácie Slovenského ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu v Jelšave. Zvolený bol 7 členný výbor základnej organizácie. K 1. januáru 1981 mala základná organizácia už 100 riadnych členov.
Behom dvoch rokov členovia vytvorili z divokej pastvy záhradkársku osadu. Vysadených bolo okolo 300 ovocných stromov a množstvo kríkov. Kvôli znečisťovaniu ovzdušia magnezitovými úletmi sa záhradkári v súčasnosti venujú viac pestovaniu ovocných kríkov, viniča a zeleniny.
Na počesť 100-ročnej aktívnej činnosti spolku sa 25. októbra 1896 konali veľkolepé oslavy, ktoré boli spestrené výstavou vypestovaného ovocia a následnou ochutnávkou. Jubilejné oslavy 200-ročných dejín organizovaného ovocinárstva v Jelšave sa konalo v roku 1996, kde členovia vyslovili želanie, aby sa ich potomkovia dožili ekologicky čistého ovzdušia a aby 300-ročnica ovocinárskeho spolku v Jelšave bola bohatá na zdravú úrodu ovocia.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: Čerešnícky spolok v Jelšave,
Rozsnyói Hiradó rok 1896, 1897, Obvodný notársky úrad v Jelšave
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.