Na ustanovujúcom valnom zhromaždení sa zvolil hlavný riaditeľ a štyria správcovia, ktorým sa ustanovili povinnosti. Členovia sa uzniesli každoročne komisionálne preskúmať stav záhradiek. Za nezaštepené podpníky sa vyrubovala pokuta. Pokuta sa platila aj za schválne ničenie štepíkov. Krádež ovocia sa trestala palicovaním. Na schôdzach a zhromaždeniach sa prerokúvali otázky týkajúce sa obhospodarovania záhrad so zreteľom na ovocinárstvo. Podstatný obrat v činnosti spolku nastal, keď sa na valnom zhromaždení v roku 1881 uznieslo, aby sa spolok včlenil do Celoštátneho záhradníckeho spolku. Na čele spolku boli vždy osvedčení ovocinári. Dlhoročným riaditeľom spolku bol Samuel Jurin. Za úspešné šírenie ovocinárstva bol v roku 1893 ministerstvom vyznamenaný a finančne ocenený.
Vysokú úroveň činnosti spolku dokumentuje aj skutočnosť, že produkcia zdravého ovocia v Jelšave a okolí bola na prvom mieste v Uhorsku. Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku Československa sa činnosť spolku pomaly menila. Odchodom bývalých maďarských úradníkov sa nezmenila len skladba členov, ale aj stanovy spolku, pretože staré poznali aj telesné tresty za krádeže, čo v Československej republike už byť nemohlo. K značnému oživeniu spolku pomohol v 30. rokoch prvej ČSR pán Urban, ktorý sa svojím odborným prístupom zaslúžil o renesanciu pestovania ovocia na moderných základoch. Poučoval, školil, zabezpečoval ošetrovanie ovocných stromov, odkupoval od členov ovocie, najmä jablká. Spolok mal od roku 1926 aj svoju okrúhlu úradnú pečiatku. V tom období bol riaditeľom spolku Mikulás János.
Zmena politického režimu v roku 1938 spolkovú činnosť nebrzdila, ale ani nepodporovala, a tak pomaly upadala. Ani oslobodenie našej vlasti v roku 1945 neprinieslo zmeny v živote spolku, ktorý už existoval viac-menej len formálne. Napriek všetkým zmenám „Čerešníky“ ostali užitočným producentom všetkého druhu ovocia až do konca 50. rokov, kedy sa v Jelšave založilo Jednotné roľnícke družstvo, ktoré si nárokovalo užívacie právo na tieto záhrady. Protesty predsedu, ako aj tajomníka, okresný ani krajský národný výbor nerešpektovali, a tak 15. júla 1962 vtedajší tajomník miestnej pobočky Československého ovocinárskeho zväzu pán Ondrej Majoroš, prípisom na krajskú organizáciu ČSOZ, oznámil rozpadnutie jelšavskej organizácie.
Po sedemnásťročnej nečinnosti spolku, rok 1979 môžeme nazvať rokom záhradkárskej renesancie v Jelšave, kedy sa v termíne 20. apríla uskutočnila ustanovujúca schôdza o založení Základnej organizácie Slovenského ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu v Jelšave. Zvolený bol 7 členný výbor základnej organizácie. K 1. januáru 1981 mala základná organizácia už 100 riadnych členov.
Behom dvoch rokov členovia vytvorili z divokej pastvy záhradkársku osadu. Vysadených bolo okolo 300 ovocných stromov a množstvo kríkov. Kvôli znečisťovaniu ovzdušia magnezitovými úletmi sa záhradkári v súčasnosti venujú viac pestovaniu ovocných kríkov, viniča a zeleniny.
Na počesť 100-ročnej aktívnej činnosti spolku sa 25. októbra 1896 konali veľkolepé oslavy, ktoré boli spestrené výstavou vypestovaného ovocia a následnou ochutnávkou. Jubilejné oslavy 200-ročných dejín organizovaného ovocinárstva v Jelšave sa konalo v roku 1996, kde členovia vyslovili želanie, aby sa ich potomkovia dožili ekologicky čistého ovzdušia a aby 300-ročnica ovocinárskeho spolku v Jelšave bola bohatá na zdravú úrodu ovocia.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: Čerešnícky spolok v Jelšave,
Rozsnyói Hiradó rok 1896, 1897, Obvodný notársky úrad v Jelšave
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.