Na ustanovujúcom valnom zhromaždení sa zvolil hlavný riaditeľ a štyria správcovia, ktorým sa ustanovili povinnosti. Členovia sa uzniesli každoročne komisionálne preskúmať stav záhradiek. Za nezaštepené podpníky sa vyrubovala pokuta. Pokuta sa platila aj za schválne ničenie štepíkov. Krádež ovocia sa trestala palicovaním. Na schôdzach a zhromaždeniach sa prerokúvali otázky týkajúce sa obhospodarovania záhrad so zreteľom na ovocinárstvo. Podstatný obrat v činnosti spolku nastal, keď sa na valnom zhromaždení v roku 1881 uznieslo, aby sa spolok včlenil do Celoštátneho záhradníckeho spolku. Na čele spolku boli vždy osvedčení ovocinári. Dlhoročným riaditeľom spolku bol Samuel Jurin. Za úspešné šírenie ovocinárstva bol v roku 1893 ministerstvom vyznamenaný a finančne ocenený.
Vysokú úroveň činnosti spolku dokumentuje aj skutočnosť, že produkcia zdravého ovocia v Jelšave a okolí bola na prvom mieste v Uhorsku. Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku Československa sa činnosť spolku pomaly menila. Odchodom bývalých maďarských úradníkov sa nezmenila len skladba členov, ale aj stanovy spolku, pretože staré poznali aj telesné tresty za krádeže, čo v Československej republike už byť nemohlo. K značnému oživeniu spolku pomohol v 30. rokoch prvej ČSR pán Urban, ktorý sa svojím odborným prístupom zaslúžil o renesanciu pestovania ovocia na moderných základoch. Poučoval, školil, zabezpečoval ošetrovanie ovocných stromov, odkupoval od členov ovocie, najmä jablká. Spolok mal od roku 1926 aj svoju okrúhlu úradnú pečiatku. V tom období bol riaditeľom spolku Mikulás János.
Zmena politického režimu v roku 1938 spolkovú činnosť nebrzdila, ale ani nepodporovala, a tak pomaly upadala. Ani oslobodenie našej vlasti v roku 1945 neprinieslo zmeny v živote spolku, ktorý už existoval viac-menej len formálne. Napriek všetkým zmenám „Čerešníky“ ostali užitočným producentom všetkého druhu ovocia až do konca 50. rokov, kedy sa v Jelšave založilo Jednotné roľnícke družstvo, ktoré si nárokovalo užívacie právo na tieto záhrady. Protesty predsedu, ako aj tajomníka, okresný ani krajský národný výbor nerešpektovali, a tak 15. júla 1962 vtedajší tajomník miestnej pobočky Československého ovocinárskeho zväzu pán Ondrej Majoroš, prípisom na krajskú organizáciu ČSOZ, oznámil rozpadnutie jelšavskej organizácie.
Po sedemnásťročnej nečinnosti spolku, rok 1979 môžeme nazvať rokom záhradkárskej renesancie v Jelšave, kedy sa v termíne 20. apríla uskutočnila ustanovujúca schôdza o založení Základnej organizácie Slovenského ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu v Jelšave. Zvolený bol 7 členný výbor základnej organizácie. K 1. januáru 1981 mala základná organizácia už 100 riadnych členov.
Behom dvoch rokov členovia vytvorili z divokej pastvy záhradkársku osadu. Vysadených bolo okolo 300 ovocných stromov a množstvo kríkov. Kvôli znečisťovaniu ovzdušia magnezitovými úletmi sa záhradkári v súčasnosti venujú viac pestovaniu ovocných kríkov, viniča a zeleniny.
Na počesť 100-ročnej aktívnej činnosti spolku sa 25. októbra 1896 konali veľkolepé oslavy, ktoré boli spestrené výstavou vypestovaného ovocia a následnou ochutnávkou. Jubilejné oslavy 200-ročných dejín organizovaného ovocinárstva v Jelšave sa konalo v roku 1996, kde členovia vyslovili želanie, aby sa ich potomkovia dožili ekologicky čistého ovzdušia a aby 300-ročnica ovocinárskeho spolku v Jelšave bola bohatá na zdravú úrodu ovocia.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: Čerešnícky spolok v Jelšave,
Rozsnyói Hiradó rok 1896, 1897, Obvodný notársky úrad v Jelšave


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a