Kniha Jelšavské povesti je vzácna nielen oživením povestí, ktoré už súčasná mladšia generácia možno ani nepozná. Hodnotné na celom diele je aj ilustračné prevedenie samotnou autorkou, keďže ako výtvarníčka sa venuje hlavne tejto umeleckej činnosti. Kniha obsahuje štyri povesti, ktoré, ako sama autorka povedala, našla v legendách zachovaných ústnym podaním a prvú literárnu podobu im dala pani Magda Remeníková. Tri povesti knihy čerpajú námet z Jelšavy a posledná zo súčasného miesta jej trvalého pobytu – Revúckej Lehoty.
Krásne, priam rozprávkové obrázky navodzujú očakávanie rozprávkových príbehov. Aj pri začítaní sa hneď v úvode, keď nám škriatok sľubuje rozprávanie o najsmutnejších osudoch obyvateľov Jelšavy, máme ešte stále tento dojem. No už pri čítaní prvej povesti o Bielej pani sa stretávame so skutočnými postavami počiatku jelšavských dejín opradenými mýtmi, ale hlavne skutočnými ľudskými túžbami a snami. Tak ako to už v povestiach býva, tak aj v tejto vystupuje do popredia na pozadí obrazov zo života šľachty, ale aj remeselníkov rôznych profesií a obyčajných ľudí hlboká láska dvoch mladých ľudí, ktorá musí čeliť až chorobnej nenávisti. Marína Dendl-Kromerová, dcéra pánov zo Starého hradu a Róbert de Ilswa, syn Filipa de Ilswa sa vzájomne zaľúbia. Náklonnosť od prvého stretnutia, spoločné chvíle, utajovaný pôvod i jeho odhalenie, uistenie sa vo vzájomných citoch, tajná svadba, povolanie Róberta do vojny proti Tatárom, odlúčenie, túžobné očakávanie, šťastie na dosah ruky a nakoniec prekliatie a smrť sú najdôležitejšími prvkami tohto príbehu.
Motívom druhej povesti Pani Pú, dej ktorej ktorá sa odohráva v Jelšave v 2. polovici 15. storočia v období bratríckych ťažení je nevydarené manželské spolužitie vtedajšieho pána jelšavského hradu Jána Peréniho a jeho mladej, bohatej, no nemilovanej, ponižovanej a týranej manželky Emy. Peréniho nenávisť a krivdy voči Eme vyústili v jej neveru s následkami. Prefíkaný manžel však radšej naoko prijal Patrika za svojho syna, ako by mal priznať zlyhanie. V skutočnosti však sústavne
striehol na príležitosť, ako sa ho zbaviť. Svoj hrozný zámer nakoniec uskutočnil a nešťastná Ema márne blúdila jelšavskými horami a volala na synčeka.
Tretia povesť sa odohráva na začiatku 18. storočia za čias Rákociho povstania, keď zbedačených obyvateľov Jelšavy navyše postihol ešte aj mor, ktorý tu vystupuje v podobe Bielej pani II.
V poslednej povesti sa dozvedáme o pôvode staršieho názvu obce Revúcka Lehota, ktorá od druhej polovice 16. storočia až do roku 1948 bola Umrlou Lehotou. Tento až strašidelný názov má korene v časoch tureckých vpádov, keď z Malej Lehoty, v ktorej bolo len niekoľko domov sa pričinením tureckého plienenia a vyvraždenia všetkých jej obyvateľov stala Umrlá Lehota.
Kniha rozsahom nie je veľká, má 74 strán, no pozoruhodné sú ilustrácie doplňujúce texty, ktoré súčasne s nimi vytvárajú harmóniu slova a obrazu, no dávajú priestor i čitateľovej predstavivosti. Všetky povesti sú zasadené do období, ktoré sa autorka snažila čitateľom priblížiť, aby nestratili nič na realite. Skoro vo všetkých spomína a vymenúva remeslá, ktoré v tých dobách prekvitali a označuje menami remeselníkov, ale napr. aj bylinára, či ostatné postavy. Stretávame sa tu s miestnym pomenovaním vecí a chotárnymi názvami, čo sa tak pre tunajších obyvateľov stáva veľmi známym a konkrétnym.
Kniha Jelšavské povesti vyšla v Prešove vo Vydavateľstve Michala Vaška za podpory Mestského úradu v Jelšave a Lekárne KIM, Rožňava. Záujemcovia si ju môžu vypožičať alebo zakúpiť v Mestskej knižnici v Jelšave.
14.4.2010
Text: Alena Sabonová
Foto: archív Evy Gajdošovej
{gallery}obsah/jelsava/krst{/gallery}
{jcomments on}

































Po knihe pre deti Šibal Macko, ktorú presne v apríli pred dvomi rokmi predstavili v jelšavskej knižnici spolu s jej autorkou Mgr. Evou Gajdošovou, je na svete aj jej ďalšia kniha. Tentoraz však nejde o rozprávkovú knižku. Knihu Jelšavské povesti napísala hlavne pre všetkých rodákov Jelšavčanov, ale i pre svojich spoluobyvateľov z Revúckej Lehoty. Krst knihy sa uskutočnil vo štvrtok 25. marca 2010 vo veľkej zasadačke Mestského úradu v Jelšave.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a