Po knihe pre deti Šibal Macko, ktorú presne v apríli pred dvomi rokmi predstavili v jelšavskej knižnici spolu s jej autorkou Mgr. Evou Gajdošovou, je na svete aj jej ďalšia kniha. Tentoraz však nejde o rozprávkovú knižku. Knihu Jelšavské povesti napísala hlavne pre všetkých rodákov Jelšavčanov, ale i pre svojich spoluobyvateľov z Revúckej Lehoty. Krst knihy sa uskutočnil vo štvrtok 25. marca 2010 vo veľkej zasadačke Mestského úradu v Jelšave.Kniha Jelšavské povesti je vzácna nielen oživením povestí, ktoré už súčasná mladšia generácia možno ani nepozná. Hodnotné na celom diele je aj ilustračné prevedenie samotnou autorkou, keďže ako výtvarníčka sa venuje hlavne tejto umeleckej činnosti. Kniha obsahuje štyri povesti, ktoré, ako sama autorka povedala, našla v legendách zachovaných ústnym podaním a prvú literárnu podobu im dala pani Magda Remeníková. Tri povesti knihy čerpajú námet z Jelšavy a posledná zo súčasného miesta jej trvalého pobytu – Revúckej Lehoty.
Krásne, priam rozprávkové obrázky navodzujú očakávanie rozprávkových príbehov. Aj pri začítaní sa hneď v úvode, keď nám škriatok sľubuje rozprávanie o najsmutnejších osudoch obyvateľov Jelšavy, máme ešte stále tento dojem. No už pri čítaní prvej povesti o Bielej pani sa stretávame so skutočnými postavami počiatku jelšavských dejín opradenými mýtmi, ale hlavne skutočnými ľudskými túžbami a snami. Tak ako to už v povestiach býva, tak aj v tejto vystupuje do popredia na pozadí obrazov zo života šľachty, ale aj remeselníkov rôznych profesií a obyčajných ľudí hlboká láska dvoch mladých ľudí, ktorá musí čeliť až chorobnej nenávisti. Marína Dendl-Kromerová, dcéra pánov zo Starého hradu a Róbert de Ilswa, syn Filipa de Ilswa sa vzájomne zaľúbia. Náklonnosť od prvého stretnutia, spoločné chvíle, utajovaný pôvod i jeho odhalenie, uistenie sa vo vzájomných citoch, tajná svadba, povolanie Róberta do vojny proti Tatárom, odlúčenie, túžobné očakávanie, šťastie na dosah ruky a nakoniec prekliatie a smrť sú najdôležitejšími prvkami tohto príbehu.
Motívom druhej povesti Pani Pú, dej ktorej ktorá sa odohráva v Jelšave v 2. polovici 15. storočia v období bratríckych ťažení je nevydarené manželské spolužitie vtedajšieho pána jelšavského hradu Jána Peréniho a jeho mladej, bohatej, no nemilovanej, ponižovanej a týranej manželky Emy. Peréniho nenávisť a krivdy voči Eme vyústili v jej neveru s následkami. Prefíkaný manžel však radšej naoko prijal Patrika za svojho syna, ako by mal priznať zlyhanie. V skutočnosti však sústavne
striehol na príležitosť, ako sa ho zbaviť. Svoj hrozný zámer nakoniec uskutočnil a nešťastná Ema márne blúdila jelšavskými horami a volala na synčeka.
Tretia povesť sa odohráva na začiatku 18. storočia za čias Rákociho povstania, keď zbedačených obyvateľov Jelšavy navyše postihol ešte aj mor, ktorý tu vystupuje v podobe Bielej pani II.
V poslednej povesti sa dozvedáme o pôvode staršieho názvu obce Revúcka Lehota, ktorá od druhej polovice 16. storočia až do roku 1948 bola Umrlou Lehotou. Tento až strašidelný názov má korene v časoch tureckých vpádov, keď z Malej Lehoty, v ktorej bolo len niekoľko domov sa pričinením tureckého plienenia a vyvraždenia všetkých jej obyvateľov stala Umrlá Lehota.
Kniha rozsahom nie je veľká, má 74 strán, no pozoruhodné sú ilustrácie doplňujúce texty, ktoré súčasne s nimi vytvárajú harmóniu slova a obrazu, no dávajú priestor i čitateľovej predstavivosti. Všetky povesti sú zasadené do období, ktoré sa autorka snažila čitateľom priblížiť, aby nestratili nič na realite. Skoro vo všetkých spomína a vymenúva remeslá, ktoré v tých dobách prekvitali a označuje menami remeselníkov, ale napr. aj bylinára, či ostatné postavy. Stretávame sa tu s miestnym pomenovaním vecí a chotárnymi názvami, čo sa tak pre tunajších obyvateľov stáva veľmi známym a konkrétnym.
Kniha Jelšavské povesti vyšla v Prešove vo Vydavateľstve Michala Vaška za podpory Mestského úradu v Jelšave a Lekárne KIM, Rožňava. Záujemcovia si ju môžu vypožičať alebo zakúpiť v Mestskej knižnici v Jelšave.
14.4.2010
Text: Alena Sabonová
Foto: archív Evy Gajdošovej
{gallery}obsah/jelsava/krst{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.