Po knihe pre deti Šibal Macko, ktorú presne v apríli pred dvomi rokmi predstavili v jelšavskej knižnici spolu s jej autorkou Mgr. Evou Gajdošovou, je na svete aj jej ďalšia kniha. Tentoraz však nejde o rozprávkovú knižku. Knihu Jelšavské povesti napísala hlavne pre všetkých rodákov Jelšavčanov, ale i pre svojich spoluobyvateľov z Revúckej Lehoty. Krst knihy sa uskutočnil vo štvrtok 25. marca 2010 vo veľkej zasadačke Mestského úradu v Jelšave.Kniha Jelšavské povesti je vzácna nielen oživením povestí, ktoré už súčasná mladšia generácia možno ani nepozná. Hodnotné na celom diele je aj ilustračné prevedenie samotnou autorkou, keďže ako výtvarníčka sa venuje hlavne tejto umeleckej činnosti. Kniha obsahuje štyri povesti, ktoré, ako sama autorka povedala, našla v legendách zachovaných ústnym podaním a prvú literárnu podobu im dala pani Magda Remeníková. Tri povesti knihy čerpajú námet z Jelšavy a posledná zo súčasného miesta jej trvalého pobytu – Revúckej Lehoty.
Krásne, priam rozprávkové obrázky navodzujú očakávanie rozprávkových príbehov. Aj pri začítaní sa hneď v úvode, keď nám škriatok sľubuje rozprávanie o najsmutnejších osudoch obyvateľov Jelšavy, máme ešte stále tento dojem. No už pri čítaní prvej povesti o Bielej pani sa stretávame so skutočnými postavami počiatku jelšavských dejín opradenými mýtmi, ale hlavne skutočnými ľudskými túžbami a snami. Tak ako to už v povestiach býva, tak aj v tejto vystupuje do popredia na pozadí obrazov zo života šľachty, ale aj remeselníkov rôznych profesií a obyčajných ľudí hlboká láska dvoch mladých ľudí, ktorá musí čeliť až chorobnej nenávisti. Marína Dendl-Kromerová, dcéra pánov zo Starého hradu a Róbert de Ilswa, syn Filipa de Ilswa sa vzájomne zaľúbia. Náklonnosť od prvého stretnutia, spoločné chvíle, utajovaný pôvod i jeho odhalenie, uistenie sa vo vzájomných citoch, tajná svadba, povolanie Róberta do vojny proti Tatárom, odlúčenie, túžobné očakávanie, šťastie na dosah ruky a nakoniec prekliatie a smrť sú najdôležitejšími prvkami tohto príbehu.
Motívom druhej povesti Pani Pú, dej ktorej ktorá sa odohráva v Jelšave v 2. polovici 15. storočia v období bratríckych ťažení je nevydarené manželské spolužitie vtedajšieho pána jelšavského hradu Jána Peréniho a jeho mladej, bohatej, no nemilovanej, ponižovanej a týranej manželky Emy. Peréniho nenávisť a krivdy voči Eme vyústili v jej neveru s následkami. Prefíkaný manžel však radšej naoko prijal Patrika za svojho syna, ako by mal priznať zlyhanie. V skutočnosti však sústavne
striehol na príležitosť, ako sa ho zbaviť. Svoj hrozný zámer nakoniec uskutočnil a nešťastná Ema márne blúdila jelšavskými horami a volala na synčeka.
Tretia povesť sa odohráva na začiatku 18. storočia za čias Rákociho povstania, keď zbedačených obyvateľov Jelšavy navyše postihol ešte aj mor, ktorý tu vystupuje v podobe Bielej pani II.
V poslednej povesti sa dozvedáme o pôvode staršieho názvu obce Revúcka Lehota, ktorá od druhej polovice 16. storočia až do roku 1948 bola Umrlou Lehotou. Tento až strašidelný názov má korene v časoch tureckých vpádov, keď z Malej Lehoty, v ktorej bolo len niekoľko domov sa pričinením tureckého plienenia a vyvraždenia všetkých jej obyvateľov stala Umrlá Lehota.
Kniha rozsahom nie je veľká, má 74 strán, no pozoruhodné sú ilustrácie doplňujúce texty, ktoré súčasne s nimi vytvárajú harmóniu slova a obrazu, no dávajú priestor i čitateľovej predstavivosti. Všetky povesti sú zasadené do období, ktoré sa autorka snažila čitateľom priblížiť, aby nestratili nič na realite. Skoro vo všetkých spomína a vymenúva remeslá, ktoré v tých dobách prekvitali a označuje menami remeselníkov, ale napr. aj bylinára, či ostatné postavy. Stretávame sa tu s miestnym pomenovaním vecí a chotárnymi názvami, čo sa tak pre tunajších obyvateľov stáva veľmi známym a konkrétnym.
Kniha Jelšavské povesti vyšla v Prešove vo Vydavateľstve Michala Vaška za podpory Mestského úradu v Jelšave a Lekárne KIM, Rožňava. Záujemcovia si ju môžu vypožičať alebo zakúpiť v Mestskej knižnici v Jelšave.
14.4.2010
Text: Alena Sabonová
Foto: archív Evy Gajdošovej
{gallery}obsah/jelsava/krst{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.