Cieľom našej turistickej vychádzky dňa 27.7.2013 bol slavošovský tunel, nachádzajúci sa v Revúckej vrchovine pod kopcom Homôlka (745 m n.m.). Kopec Homôlka susedí smerom na juhovýchod s Magurou (883 m n.m.) a na severozápad s Ostrým vrchom (870 m n.m.). Po hrebeni týchto vrchov vedie zelená turistická značka severne na vrch Kohút (1409 m n.m.). Ráno po 08.00 hod. sme sa z Jelšavy prepravili mikrobusom do obce Mníšany v dvoch skupinách, lebo počet zaregistrovaných účastníkov bol 47 turistov. Časť turistov, ktorá prišla autami, sa k nám pridala pri mníšanskom viadukte. Táto stavba je súčasťou budovanej železnice. Ide o nádhernú oblúkovú konštrukciu z betónu a osekaných kamenných kvádrov, ktorá je viditeľná aj z cesty od Magnezitoviec do Kopráša. Jeho výška je 38 m, dĺžka 120 m (po preklenutí obidvoch protiľahlých kopcov by mal 230 m). poľnohospodárske družstvá. Z oboch strán bol zamurovaný a pre jeho priaznivú klímu tam bolo celoročne možné skladovať zeleninu. Jeho dĺžka je 400 m. Po prejdení tohto tunela sme sa poľnými a lesnými cestičkami dostali pred samotný slavošovský tunel. Vzhľadom k tomu, že k tunelu nevedie oficiálna značená turistická cesta, je prístup k nemu možný rôznymi spôsobmi. Od Kopráša sa k nemu možno dostať lesnou cestou i autom. Nutno podotknúť, že samotný prechod tunelom je na vlastné nebezpečie. Tunel bol budovaný v rokoch 1941 – 1944 v smere Kopráš – Slavošovce. Jeho vyústenie je nad obcami Slavošovce a Rochovce. Železnica mala spájať vtedajšie okresy Dobšiná a Revúca. Ďalej mala pokračovať v smere Tisovec – Banská Bystrica. Spojnica by šla mimo územie vtedajšieho Maďarska a nadväzovala by na trať Slavošovce a Dobšiná. Po roku 1949 práce na tejto stavbe boli definitívne zastavené, lebo v nových podmienkach stratili význam. Aby sme úspešne prešli tunelom, každý musel byť vybavený nepremokavou obuvou a hlavne baterkou. Na začiatku vstupu a až do hĺbky cca 50 m do tunela nás osviežila presakujúca voda zo stropu, čo bolo celkom príjemné vzhľadom na tropický letný deň. Dokonca, príjemný bol i chlad v tuneli, násobený oparom zrážajúceho sa vzduchu, ktorý bol spôsobený veľkým teplotným rozdielom oproti vonkajšku. Keďže sme sa pohybovali 45 min. v absolútnej tme, baterky boli nevyhnutnosťou. Na svoje si prišli hlavne deti, pre ktoré pohyb za pomoci drobných svetielok bol úžasným zážitkom. Opatrní sme však museli byť všetci, lebo stredom tunela a naprieč sú odvodňovacie žľaby. Nerozvážnosťou by mohlo dôjsť k poraneniu nôh, ktoré sú pre každého, a hlavne turistu, strategicky dôležité. Samotný tunel má dĺžku 2400 m. Je vysoký 6,5 m, jeho šírka je 5 m. Zo strany od Kopráša má mierne stúpanie. Po úspešnom prechode sme sa dostali na slavošovskú časť tunela a jeho vyústenia do príjemného prostredia pre oddych. Deti si prišli na svoje šantením na preliezačkách, hojdačkách, prípadne posedením na lavičkách pod prístreškami, ktoré vkusne zapadajú svojím prírodným materiálom do okolitého lesa. Samozrejme možnosť oddychu a občerstvenia z vlastných zdrojov využili i dospelí turisti. Po 45-minútovej prestávke sme sa opäť ponorili do útrob tunela a pobrali sa na spiatočnú cestu. Vzhľadom k tomu, že sme už len zostupovali dolu, cesta cez tunel nám trvala 30 min. Návrat do obce Mníšany bol plánovaný na 13.00 hod., kde nás už čakal pristavený mikrobus, ktorý nás zviezol späť do Jelšavy. Úspešné zakončenie turistickej vychádzky bolo pred MM Jelšava a OCVK Jelšava. Najmladším účastníkom Prechodu slavošovským tunelom bol Radko Jankóšik (2 r.), najstarším účastníkom bol p. Ladislav Polomka (73 r.) z Jelšavy. Poďakovanie za hojnú účasť patrí všetkým i mimojelšavským turistom. Zároveň ďakujeme za zabezpečenie prepravy mikrobusom SMZ – Služby, a. s. Jelšava a veríme, že jelšavských turistov prepravia i na ďalších plánovaných turistických akciách v budúcnosti.
A. Sabon – turistický sprievodca
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.