Cieľom našej turistickej vychádzky dňa 27.7.2013 bol slavošovský tunel, nachádzajúci sa v Revúckej vrchovine pod kopcom Homôlka (745 m n.m.). Kopec Homôlka susedí smerom na juhovýchod s Magurou (883 m n.m.) a na severozápad s Ostrým vrchom (870 m n.m.). Po hrebeni týchto vrchov vedie zelená turistická značka severne na vrch Kohút (1409 m n.m.). Ráno po 08.00 hod. sme sa z Jelšavy prepravili mikrobusom do obce Mníšany v dvoch skupinách, lebo počet zaregistrovaných účastníkov bol 47 turistov. Časť turistov, ktorá prišla autami, sa k nám pridala pri mníšanskom viadukte. Táto stavba je súčasťou budovanej železnice. Ide o nádhernú oblúkovú konštrukciu z betónu a osekaných kamenných kvádrov, ktorá je viditeľná aj z cesty od Magnezitoviec do Kopráša. Jeho výška je 38 m, dĺžka 120 m (po preklenutí obidvoch protiľahlých kopcov by mal 230 m). poľnohospodárske družstvá. Z oboch strán bol zamurovaný a pre jeho priaznivú klímu tam bolo celoročne možné skladovať zeleninu. Jeho dĺžka je 400 m. Po prejdení tohto tunela sme sa poľnými a lesnými cestičkami dostali pred samotný slavošovský tunel. Vzhľadom k tomu, že k tunelu nevedie oficiálna značená turistická cesta, je prístup k nemu možný rôznymi spôsobmi. Od Kopráša sa k nemu možno dostať lesnou cestou i autom. Nutno podotknúť, že samotný prechod tunelom je na vlastné nebezpečie. Tunel bol budovaný v rokoch 1941 – 1944 v smere Kopráš – Slavošovce. Jeho vyústenie je nad obcami Slavošovce a Rochovce. Železnica mala spájať vtedajšie okresy Dobšiná a Revúca. Ďalej mala pokračovať v smere Tisovec – Banská Bystrica. Spojnica by šla mimo územie vtedajšieho Maďarska a nadväzovala by na trať Slavošovce a Dobšiná. Po roku 1949 práce na tejto stavbe boli definitívne zastavené, lebo v nových podmienkach stratili význam. Aby sme úspešne prešli tunelom, každý musel byť vybavený nepremokavou obuvou a hlavne baterkou. Na začiatku vstupu a až do hĺbky cca 50 m do tunela nás osviežila presakujúca voda zo stropu, čo bolo celkom príjemné vzhľadom na tropický letný deň. Dokonca, príjemný bol i chlad v tuneli, násobený oparom zrážajúceho sa vzduchu, ktorý bol spôsobený veľkým teplotným rozdielom oproti vonkajšku. Keďže sme sa pohybovali 45 min. v absolútnej tme, baterky boli nevyhnutnosťou. Na svoje si prišli hlavne deti, pre ktoré pohyb za pomoci drobných svetielok bol úžasným zážitkom. Opatrní sme však museli byť všetci, lebo stredom tunela a naprieč sú odvodňovacie žľaby. Nerozvážnosťou by mohlo dôjsť k poraneniu nôh, ktoré sú pre každého, a hlavne turistu, strategicky dôležité. Samotný tunel má dĺžku 2400 m. Je vysoký 6,5 m, jeho šírka je 5 m. Zo strany od Kopráša má mierne stúpanie. Po úspešnom prechode sme sa dostali na slavošovskú časť tunela a jeho vyústenia do príjemného prostredia pre oddych. Deti si prišli na svoje šantením na preliezačkách, hojdačkách, prípadne posedením na lavičkách pod prístreškami, ktoré vkusne zapadajú svojím prírodným materiálom do okolitého lesa. Samozrejme možnosť oddychu a občerstvenia z vlastných zdrojov využili i dospelí turisti. Po 45-minútovej prestávke sme sa opäť ponorili do útrob tunela a pobrali sa na spiatočnú cestu. Vzhľadom k tomu, že sme už len zostupovali dolu, cesta cez tunel nám trvala 30 min. Návrat do obce Mníšany bol plánovaný na 13.00 hod., kde nás už čakal pristavený mikrobus, ktorý nás zviezol späť do Jelšavy. Úspešné zakončenie turistickej vychádzky bolo pred MM Jelšava a OCVK Jelšava. Najmladším účastníkom Prechodu slavošovským tunelom bol Radko Jankóšik (2 r.), najstarším účastníkom bol p. Ladislav Polomka (73 r.) z Jelšavy. Poďakovanie za hojnú účasť patrí všetkým i mimojelšavským turistom. Zároveň ďakujeme za zabezpečenie prepravy mikrobusom SMZ – Služby, a. s. Jelšava a veríme, že jelšavských turistov prepravia i na ďalších plánovaných turistických akciách v budúcnosti.
A. Sabon – turistický sprievodca
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).