Na vstupnej bráne tábora sme si prečítali heslo: „Arbeit macht frei“, ktoré aj v dnešnej dobe vyznieva celkom logicky, až na to, že tu, za touto bránou práca neoslobodzovala, ale zotročovala a zabíjala. Do uší nám cez slúchadlá znel hlas sprievodkyne, ktorá sa nás stále pokúšala držať pokope vzhľadom k tomu, že všade okolo nás sa pohybovalo veľké množstvo podobných skupín načúvajúcich návštevníkov. Na začiatku nás oboznámila s históriou tábora, ktorý pred 2. sv. vojnou slúžil ako vojenské kasárne. Prvých väzňov do koncentračného tábora priviezli pred sedemdesiatimi rokmi 14. júna 1940. Do Osvienčimu prichádzali vlaky aj niekoľkokrát denne. V šesťdesiatich preplnených vagónoch sa tlačili ľudia, v jednom ich bolo často až stopäťdesiat. Veľká časť transport neprežila. Väzňov po príchode kontrolovali lekári, ktorí zisťovali, kto je vhodný na ťažkú prácu. Neschopných posielali do plynových komôr. Usmrcovali ich pod zámienkou hygienickej očisty, keď ich hnali do tzv. dezinfekčných miestností, kde do sprchových hlavíc namiesto vody sypali pracovníci v odevoch Červeného kríža z plechoviek jedovatý Cyklón B. Spočiatku, keď nacisti ešte nevedeli, aké množstvo plynu majú použiť, umierali ľudia pomaly, celých 48 hodín. Tých, čo boli schopní pracovať, čakal nástup a po ňom úmorná 11-hodinová práca. Strava bola veľmi chudobná a podmienky na prežívanie úbohé. Videli sme matrace položené na studenej dlážke, ale aj drevené prične, kde bolo miesto matracov len seno ako pre zver. Nebolo zriedkavé, že sa mnohí z takýchto neľudských podmienok chceli vyslobodiť a dostať aj za cenu riskovania života. Ako sme sa presvedčili, naozaj to bolo beznádejné. Okolo tábora boli v dvoch radoch vo vzdialenosti približne
Do tábora privážali aj deti. Malé hneď zabíjali, tie väčšie nútili pracovať, na niektorých robili pokusy. Videli sme fotografie na kosť a kožu vychudnutých detí. Videli sme aj cely, v ktorých nacisti utrápili svoje obete. Za úplne banálne priestupky proti pravidlám v tábore boli väzni trestaní smrťou na šibenici, zastrelením alebo masovou likvidáciou plynom. V Osvienčime boli pôvodne štyri veľké plynové komory, každá s kapacitou dvetisíc ľudí. Nacisti stihli pred koncom vojny dve zničiť.
Sprievodkyňa nás zaviedla aj do časti so slovenskou expozíciou. Keďže texty na tabuliach pre nás boli zrozumiteľné, nepotrebovali sme tam ani výklad.
V Osvienčime bolo zavraždených približne 4.000000 ľudí. Skutočný počet je oveľa vyšší, lebo v dobe, keď slabla fašistická vojenská sila a začali sa národnooslobodzovacie hnutia, kedy sa do bojov zapojili aj partizánske skupiny, Nemci začali za sebou zahladzovať stopy. Ľudí hromadne zabíjali a telá spaľovali, aby zničili stopy po svojich ohavných a krutých praktikách.
Celú prehliadku sme absolvovali bez slov, v zamyslení a smútku. Na nič iné, ako na útrapy ľudí, ktorých násilím odtrhli od ich domovov a všetkého, čo ich spájalo s normálnym ľudským životom, sme nedokázali myslieť.
Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v neďalekom meste Wadowice, rodisku pápeža Jána Pavla II. – Karola Wojtylu. Tu sme pobudli necelé dve hodiny. Prezreli sme si kostol na námestí, ktorý navštevoval, dotkli sme sa jeho sochy, navštívili sme múzeum. Rodný dom Karola Wojtylu práve rekonštruovali, takže sme krátku prehliadku po expozícii absolvovali v dome oproti, kam chodieval ako chlapec po smrti matky s otcom na obedy.
Cestou domov sme mali čas hodnotiť účel našej cesty, ktorá azda vo všetkých zanechala pocit dôležitosti pripomínať hrôzy vojny súčasným generáciám.
Autobusový zájazd do Osvienčimu pre našich obyvateľov pripravila miestna organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v spolupráci s Mestom Jelšava.
Text a foto: A.S.
{gallery}kultura/jelsava/polske/osvien{/gallery}
{jcomments on}

































Krásny septembrový deň ako stvorený na turistickú prechádzku. Náš autobus, aj keď nás viezol smerom popod Vysoké Tatry, ktorých vrcholky bolo v rannom studenom opare ťažšie rozpoznať, mal konečnú ešte severnejšie. Smeroval do cieľa našej cesty, do bývalého koncentračného tábora v poľskom Osvienčime. Po šesť a pol hodinovej ceste sme ochotne vyšli na čerstvý vzduch. Vedúci nášho zájazdu MVDr. Milan Kolesár pozisťoval podmienky prehliadky tábora. Psychicky pripravení, so slúchadlami na ušiach a zosilňovačmi v rukách sme nasledovali našu sprievodkyňu, ktorá k nám hovorila po poľsky. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a