Krásny septembrový deň ako stvorený na turistickú prechádzku. Náš autobus, aj keď nás viezol smerom popod Vysoké Tatry, ktorých vrcholky bolo v rannom studenom opare ťažšie rozpoznať, mal konečnú ešte severnejšie. Smeroval do cieľa našej cesty, do bývalého koncentračného tábora v poľskom Osvienčime. Po šesť a pol hodinovej ceste sme ochotne vyšli na čerstvý vzduch. Vedúci nášho zájazdu MVDr. Milan Kolesár pozisťoval podmienky prehliadky tábora. Psychicky pripravení, so slúchadlami na ušiach a zosilňovačmi v rukách sme nasledovali našu sprievodkyňu, ktorá k nám hovorila po poľsky. Na vstupnej bráne tábora sme si prečítali heslo: „Arbeit macht frei“, ktoré aj v dnešnej dobe vyznieva celkom logicky, až na to, že tu, za touto bránou práca neoslobodzovala, ale zotročovala a zabíjala. Do uší nám cez slúchadlá znel hlas sprievodkyne, ktorá sa nás stále pokúšala držať pokope vzhľadom k tomu, že všade okolo nás sa pohybovalo veľké množstvo podobných skupín načúvajúcich návštevníkov. Na začiatku nás oboznámila s históriou tábora, ktorý pred 2. sv. vojnou slúžil ako vojenské kasárne. Prvých väzňov do koncentračného tábora priviezli pred sedemdesiatimi rokmi 14. júna 1940. Do Osvienčimu prichádzali vlaky aj niekoľkokrát denne. V šesťdesiatich preplnených vagónoch sa tlačili ľudia, v jednom ich bolo často až stopäťdesiat. Veľká časť transport neprežila. Väzňov po príchode kontrolovali lekári, ktorí zisťovali, kto je vhodný na ťažkú prácu. Neschopných posielali do plynových komôr. Usmrcovali ich pod zámienkou hygienickej očisty, keď ich hnali do tzv. dezinfekčných miestností, kde do sprchových hlavíc namiesto vody sypali pracovníci v odevoch Červeného kríža z plechoviek jedovatý Cyklón B. Spočiatku, keď nacisti ešte nevedeli, aké množstvo plynu majú použiť, umierali ľudia pomaly, celých 48 hodín. Tých, čo boli schopní pracovať, čakal nástup a po ňom úmorná 11-hodinová práca. Strava bola veľmi chudobná a podmienky na prežívanie úbohé. Videli sme matrace položené na studenej dlážke, ale aj drevené prične, kde bolo miesto matracov len seno ako pre zver. Nebolo zriedkavé, že sa mnohí z takýchto neľudských podmienok chceli vyslobodiť a dostať aj za cenu riskovania života. Ako sme sa presvedčili, naozaj to bolo beznádejné. Okolo tábora boli v dvoch radoch vo vzdialenosti približne
Do tábora privážali aj deti. Malé hneď zabíjali, tie väčšie nútili pracovať, na niektorých robili pokusy. Videli sme fotografie na kosť a kožu vychudnutých detí. Videli sme aj cely, v ktorých nacisti utrápili svoje obete. Za úplne banálne priestupky proti pravidlám v tábore boli väzni trestaní smrťou na šibenici, zastrelením alebo masovou likvidáciou plynom. V Osvienčime boli pôvodne štyri veľké plynové komory, každá s kapacitou dvetisíc ľudí. Nacisti stihli pred koncom vojny dve zničiť.
Sprievodkyňa nás zaviedla aj do časti so slovenskou expozíciou. Keďže texty na tabuliach pre nás boli zrozumiteľné, nepotrebovali sme tam ani výklad.
V Osvienčime bolo zavraždených približne 4.000000 ľudí. Skutočný počet je oveľa vyšší, lebo v dobe, keď slabla fašistická vojenská sila a začali sa národnooslobodzovacie hnutia, kedy sa do bojov zapojili aj partizánske skupiny, Nemci začali za sebou zahladzovať stopy. Ľudí hromadne zabíjali a telá spaľovali, aby zničili stopy po svojich ohavných a krutých praktikách.
Celú prehliadku sme absolvovali bez slov, v zamyslení a smútku. Na nič iné, ako na útrapy ľudí, ktorých násilím odtrhli od ich domovov a všetkého, čo ich spájalo s normálnym ľudským životom, sme nedokázali myslieť.
Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v neďalekom meste Wadowice, rodisku pápeža Jána Pavla II. – Karola Wojtylu. Tu sme pobudli necelé dve hodiny. Prezreli sme si kostol na námestí, ktorý navštevoval, dotkli sme sa jeho sochy, navštívili sme múzeum. Rodný dom Karola Wojtylu práve rekonštruovali, takže sme krátku prehliadku po expozícii absolvovali v dome oproti, kam chodieval ako chlapec po smrti matky s otcom na obedy.
Cestou domov sme mali čas hodnotiť účel našej cesty, ktorá azda vo všetkých zanechala pocit dôležitosti pripomínať hrôzy vojny súčasným generáciám.
Autobusový zájazd do Osvienčimu pre našich obyvateľov pripravila miestna organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v spolupráci s Mestom Jelšava.
Text a foto: A.S.
{gallery}kultura/jelsava/polske/osvien{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.