Krásny septembrový deň ako stvorený na turistickú prechádzku. Náš autobus, aj keď nás viezol smerom popod Vysoké Tatry, ktorých vrcholky bolo v rannom studenom opare ťažšie rozpoznať, mal konečnú ešte severnejšie. Smeroval do cieľa našej cesty, do bývalého koncentračného tábora v poľskom Osvienčime. Po šesť a pol hodinovej ceste sme ochotne vyšli na čerstvý vzduch. Vedúci nášho zájazdu MVDr. Milan Kolesár pozisťoval podmienky prehliadky tábora. Psychicky pripravení, so slúchadlami na ušiach a zosilňovačmi v rukách sme nasledovali našu sprievodkyňu, ktorá k nám hovorila po poľsky. Na vstupnej bráne tábora sme si prečítali heslo: „Arbeit macht frei“, ktoré aj v dnešnej dobe vyznieva celkom logicky, až na to, že tu, za touto bránou práca neoslobodzovala, ale zotročovala a zabíjala. Do uší nám cez slúchadlá znel hlas sprievodkyne, ktorá sa nás stále pokúšala držať pokope vzhľadom k tomu, že všade okolo nás sa pohybovalo veľké množstvo podobných skupín načúvajúcich návštevníkov. Na začiatku nás oboznámila s históriou tábora, ktorý pred 2. sv. vojnou slúžil ako vojenské kasárne. Prvých väzňov do koncentračného tábora priviezli pred sedemdesiatimi rokmi 14. júna 1940. Do Osvienčimu prichádzali vlaky aj niekoľkokrát denne. V šesťdesiatich preplnených vagónoch sa tlačili ľudia, v jednom ich bolo často až stopäťdesiat. Veľká časť transport neprežila. Väzňov po príchode kontrolovali lekári, ktorí zisťovali, kto je vhodný na ťažkú prácu. Neschopných posielali do plynových komôr. Usmrcovali ich pod zámienkou hygienickej očisty, keď ich hnali do tzv. dezinfekčných miestností, kde do sprchových hlavíc namiesto vody sypali pracovníci v odevoch Červeného kríža z plechoviek jedovatý Cyklón B. Spočiatku, keď nacisti ešte nevedeli, aké množstvo plynu majú použiť, umierali ľudia pomaly, celých 48 hodín. Tých, čo boli schopní pracovať, čakal nástup a po ňom úmorná 11-hodinová práca. Strava bola veľmi chudobná a podmienky na prežívanie úbohé. Videli sme matrace položené na studenej dlážke, ale aj drevené prične, kde bolo miesto matracov len seno ako pre zver. Nebolo zriedkavé, že sa mnohí z takýchto neľudských podmienok chceli vyslobodiť a dostať aj za cenu riskovania života. Ako sme sa presvedčili, naozaj to bolo beznádejné. Okolo tábora boli v dvoch radoch vo vzdialenosti približne
Do tábora privážali aj deti. Malé hneď zabíjali, tie väčšie nútili pracovať, na niektorých robili pokusy. Videli sme fotografie na kosť a kožu vychudnutých detí. Videli sme aj cely, v ktorých nacisti utrápili svoje obete. Za úplne banálne priestupky proti pravidlám v tábore boli väzni trestaní smrťou na šibenici, zastrelením alebo masovou likvidáciou plynom. V Osvienčime boli pôvodne štyri veľké plynové komory, každá s kapacitou dvetisíc ľudí. Nacisti stihli pred koncom vojny dve zničiť.
Sprievodkyňa nás zaviedla aj do časti so slovenskou expozíciou. Keďže texty na tabuliach pre nás boli zrozumiteľné, nepotrebovali sme tam ani výklad.
V Osvienčime bolo zavraždených približne 4.000000 ľudí. Skutočný počet je oveľa vyšší, lebo v dobe, keď slabla fašistická vojenská sila a začali sa národnooslobodzovacie hnutia, kedy sa do bojov zapojili aj partizánske skupiny, Nemci začali za sebou zahladzovať stopy. Ľudí hromadne zabíjali a telá spaľovali, aby zničili stopy po svojich ohavných a krutých praktikách.
Celú prehliadku sme absolvovali bez slov, v zamyslení a smútku. Na nič iné, ako na útrapy ľudí, ktorých násilím odtrhli od ich domovov a všetkého, čo ich spájalo s normálnym ľudským životom, sme nedokázali myslieť.
Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v neďalekom meste Wadowice, rodisku pápeža Jána Pavla II. – Karola Wojtylu. Tu sme pobudli necelé dve hodiny. Prezreli sme si kostol na námestí, ktorý navštevoval, dotkli sme sa jeho sochy, navštívili sme múzeum. Rodný dom Karola Wojtylu práve rekonštruovali, takže sme krátku prehliadku po expozícii absolvovali v dome oproti, kam chodieval ako chlapec po smrti matky s otcom na obedy.
Cestou domov sme mali čas hodnotiť účel našej cesty, ktorá azda vo všetkých zanechala pocit dôležitosti pripomínať hrôzy vojny súčasným generáciám.
Autobusový zájazd do Osvienčimu pre našich obyvateľov pripravila miestna organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v spolupráci s Mestom Jelšava.
Text a foto: A.S.
{gallery}kultura/jelsava/polske/osvien{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).