Známa jelšavská gubárka, pani Helena Krušpierová, sa narodila v Békéscabe v Maďarsku. Základné vzdelanie získala v rodisku. Od svojich dievčenských rokov sa doma priúčala tradičnej výrobe ručne viazaných kelimových a perzských kobercov. Toto remeslo si zamilovala, a tak v Békéscsabe absolvovala Strednú školu remesiel. Zdokonalila sa v kreslení vzorov, spoznávaní materiálov a ako učiteľka robila kurzy výroby kobercov po maďarských dedinách. Až do vojny, asi päť rokov, pôsobila aj v Zakarpatskej Ukrajine. Počas 2. svetovej vojny bývala istý čas so sestrou u známych v Budapešti, v období jej obliehania ruskými vojskami. Neskôr dostala pozvanie od pani doktorky Markovej z Bratislavy, aby nastúpila na miesto vedúcej výroby kobercov v Liptovskom Mikuláši. V roku 1945 sa z Maďarska presťahovala do vtedajšieho Československa a o rok neskôr sa natrvalo usídlila v Jelšave, ktorá v tom čase bola známa výrobou gúb. Tu si otvorila firmu Gálik, kde zamestnávala 20 dievčat. Firma prosperovala a jej koberce sa dostali do Košíc, Levíc, Bratislavy, Prahy a mnohých ďalších miest. V 50. rokoch počas likvidácie súkromníkov zatvorili aj jej výrobňu kobercov. Pracovalav komunálnych službách ako vnútropodniková kontrola a mzdová účtovníčka. Istý čas pracovala v obchode s nábytkom. V roku 1959 sa vydala za Alexandra Krušpiera zo Šivetíc (jeho otec bol riaditeľom miestnej školy). Bývali vtedy vo dvore evanjelickej fary, v bývalom evanjelickom lýceu, kde mala aj svoju dielňu. V tom istom roku dostala ponuku z Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) v Bratislave na výrobu gúb. Ponuku prijala a od roku 1960 pracovala spolu s manželom väčšinou len pre ÚĽUV. V roku 1963 už bývala s manželom a dvoma dcérami – dvojčatami, Helenou a Zuzanou, v dome na Námestí republiky č. 507 (bývalá najstaršia lekáreň na Gemeri). So svojimi výrobkami sa zúčastňovala súťaží a výstav. Tkala hlavne koberce – predložky na dlážku alebo na stenu. Veľkosť sa menila podľa objednávky. Rada vymýšľala nové vzory, ktoré skúšala na kobercoch. Tkala aj ozdobné vankúše, výhradne perzské a kelimové, lebo guby sa na to nehodili. Jej tkaný kabát, huňa, pozostávajúci z častí, ktoré boli tkané samostatne v tvare ako pre krajčírku diely a potom zošité do celku, sa dostal na výstavu do kanadského Montrealu. Vyrábala aj kabáty z guby - také, aké nosili v minulosti valasi.
Okrem
práce pre ÚĽUV mala časté objednávky z mesta (vtedajšie MNV), z Čiech, Maďarska, ale aj z Ameriky.
Remeslu naučila aj svoje dve dcéry, ktoré už ako 11-ročné zhotovili perzský koberec, ktorý zdobí sobášnu sieň Mestského úradu v Jelšave. V roku 1981 ovdovela, no svojej práci sa venovala naďalej sama. V jej remesle dnes pokračuje prvá z dvojičiek - dcéra Helena, ktorá tká, navrhuje nové vzory kelimových kobercov, s ktorými sa prezentuje na jarmokoch. Okrem toho pracuje, navštevuje archívy a zaujíma sa o históriu.
Vyšla jej kniha „Žili medzi nami“ o histórii Židov do roku 1945.
Dcéra Zuzana ide v šľapajach svojho starého otca, pracuje ako špeciálny pedagóg v Bratislave.
Pani Helena Krušpierová zanechala po sebe veľký kus práce, ktorej výsledkom sú jej krásne výrobky. Niektoré z nich môžeme obdivovať aj v Mestskom múzeu v Jelšave.
Nech sa práca jej šikovných rúk a dedičstvo, ktoré s láskou dlhé roky vytvárala a odovzdala svojim dcéram a našej krajine, zachová čo najdlhšie pre súčasné i budúce pokolenia ako dôkaz obrovskej energie, sily a tvorivosti jelšavskej gubárky. Nech jej dá Pán Boh večné odpočinutie. Česť jej pamiatke!
Napísala: Alena Sabonová
Spracované podľa dokumentov - „Rozhovor s mamou“ – doslovný prepis zvukovej nahrávky rozhovoru D. Zádroša s p. Krušpierovou v roku 1993 a spomienok jej dcéry, Mgr. Zuzany Ondrejčinovej, ktorej týmto srdečne ďakujem za oba poskytnuté materiály a fotografie.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.