učitelia a kňazi prichádzali zo Slovenska pôsobiť medzi Slovákov, ale i Nemcov evanjelikov na Dolnú zem.
Medzi učiteľmi, ktorí prišli koncom 19. storočia do malej slovenskej osady Laliť (dnes Vojvodina - Srbsko) sa ocitol aj gemerský rodák Jozef Molitoris. Narodil sa v roku 1856 v Rimavských Zalužanoch, v Gemeri.
V rokoch 1872-73 navštevoval gymnázium v Revúcej, kým ho maďarská politická štruktúra nezavrela (Slovákom v tom období zrušila i iné slovenské stredné školy) a zaviedla do úradov i do škôl ako úradný jazyk maďarčinu. Jozef Molitoris potom prešiel do učiteľského semenišťa do Levoče, diplom získal neskoršie v Prešove. Ako diplomovaný učiteľ pôsobil istý čas v Brusníku, Répaši a v Andrášovej v Gemerskej stolici. Keď sa od svojich kolegov - slovenských učiteľov rozpŕchnutých po Rakúsko-Uhorsku dozvedel, že je v osade Kysáč, neďaleko mestečka Nový Sad na Dolnej zemi uvoľnené miesto učiteľa, prihlásil sa a prišiel v roku 1900 do tejto slovenskej osady. Zostal tam rok a potom sa rozhodol prijať učiteľské miesto v malej slovenskej osade Laliť, neďaleko mestečka Bač v Báčke. Tu si Molitorisa ako učiteľa Laliťania veľmi obľúbili, bol svedomitým obrancom slovenčiny, podporoval snahy svojich žiakov školiť sa aj ďalej na stredných školách, hoci na vtedajšom Slovensku sa to až tak často nemohlo pre silnú maďarizáciu, preto im odporúčal stredné srbské školy, lebo Srbi nikdy nevykonávali tlak na žiakov, ktorí nemali srbskú národnosť. Popri učiteľskom povolaní pôsobil aj ako kantor v slovenskom evanjelickom kostole, viedol a sprevádzal liturgický spev a spev zhromaždenia a napomáhal aj vnútromisijnej práci v zbore.
V roku 1906 spolu s učiteľom Samuelom Kubicom založil Čítací spolok, ktorý hneď na začiatku mal 56 členov. Jeho založením nastal v Laliti rozvoj kultúrneho života, v rámci Čítacieho spolku sa začali intenzívnejšie nacvičovať divadelné predstavenia a tiež boli aktívne viaceré spevokoly.
V Laliti pôsobil učiteľ Jozef Molitoris až do svojej smrti v roku 1911, tam je i pochovaný. Jeho syn bol učiteľom v zmiešanej slovensko-maďarskej osade Bajša pri mestečku Báčska Topoľa na severe Báčky, kde pôsobil do svojej smrti v roku 1920, v Bajši je aj pochovaný. I on, ako i otec, bol veľkým slovenským bojovníkom za práva Slovákov v monarchii a ako učiteľ dvíhal povedomie aj svojim žiakom, a pravda, i rodičom...
Viera Benková
Báčsky Petrovec, Srbsko - Vojvodina
november 2012
{gallery}kultura/dolnazem/lalit{/gallery}
{jcomments on}
































Mnohí učitelia koncom 18., ale najmä v 19. storočí prichádzali zo Slovenska pôsobiť na našu Dolnú zem, na juh monarchie, kde našli nielen lepšie podmienky pre prácu, ale i lepšie platy. Konečne tu u nás sa mohli, práve preto, že toto bola dlhé roky - takmer stáročia hranica v Tureckom, ochrániť i pred násilnou maďarizáciou, ktorú Uhorsko vykonávalo na severe monarchie, ale i v iných častiach svojej ríše, ale tu na juhu v mnohonárodnostnom prostredí sa mu to akosi nedarilo. Preto slovenskí
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-