učitelia a kňazi prichádzali zo Slovenska pôsobiť medzi Slovákov, ale i Nemcov evanjelikov na Dolnú zem.
Medzi učiteľmi, ktorí prišli koncom 19. storočia do malej slovenskej osady Laliť (dnes Vojvodina - Srbsko) sa ocitol aj gemerský rodák Jozef Molitoris. Narodil sa v roku 1856 v Rimavských Zalužanoch, v Gemeri.
V rokoch 1872-73 navštevoval gymnázium v Revúcej, kým ho maďarská politická štruktúra nezavrela (Slovákom v tom období zrušila i iné slovenské stredné školy) a zaviedla do úradov i do škôl ako úradný jazyk maďarčinu. Jozef Molitoris potom prešiel do učiteľského semenišťa do Levoče, diplom získal neskoršie v Prešove. Ako diplomovaný učiteľ pôsobil istý čas v Brusníku, Répaši a v Andrášovej v Gemerskej stolici. Keď sa od svojich kolegov - slovenských učiteľov rozpŕchnutých po Rakúsko-Uhorsku dozvedel, že je v osade Kysáč, neďaleko mestečka Nový Sad na Dolnej zemi uvoľnené miesto učiteľa, prihlásil sa a prišiel v roku 1900 do tejto slovenskej osady. Zostal tam rok a potom sa rozhodol prijať učiteľské miesto v malej slovenskej osade Laliť, neďaleko mestečka Bač v Báčke. Tu si Molitorisa ako učiteľa Laliťania veľmi obľúbili, bol svedomitým obrancom slovenčiny, podporoval snahy svojich žiakov školiť sa aj ďalej na stredných školách, hoci na vtedajšom Slovensku sa to až tak často nemohlo pre silnú maďarizáciu, preto im odporúčal stredné srbské školy, lebo Srbi nikdy nevykonávali tlak na žiakov, ktorí nemali srbskú národnosť. Popri učiteľskom povolaní pôsobil aj ako kantor v slovenskom evanjelickom kostole, viedol a sprevádzal liturgický spev a spev zhromaždenia a napomáhal aj vnútromisijnej práci v zbore.
V roku 1906 spolu s učiteľom Samuelom Kubicom založil Čítací spolok, ktorý hneď na začiatku mal 56 členov. Jeho založením nastal v Laliti rozvoj kultúrneho života, v rámci Čítacieho spolku sa začali intenzívnejšie nacvičovať divadelné predstavenia a tiež boli aktívne viaceré spevokoly.
V Laliti pôsobil učiteľ Jozef Molitoris až do svojej smrti v roku 1911, tam je i pochovaný. Jeho syn bol učiteľom v zmiešanej slovensko-maďarskej osade Bajša pri mestečku Báčska Topoľa na severe Báčky, kde pôsobil do svojej smrti v roku 1920, v Bajši je aj pochovaný. I on, ako i otec, bol veľkým slovenským bojovníkom za práva Slovákov v monarchii a ako učiteľ dvíhal povedomie aj svojim žiakom, a pravda, i rodičom...
Viera Benková
Báčsky Petrovec, Srbsko - Vojvodina
november 2012
{gallery}kultura/dolnazem/lalit{/gallery}
{jcomments on}

































Mnohí učitelia koncom 18., ale najmä v 19. storočí prichádzali zo Slovenska pôsobiť na našu Dolnú zem, na juh monarchie, kde našli nielen lepšie podmienky pre prácu, ale i lepšie platy. Konečne tu u nás sa mohli, práve preto, že toto bola dlhé roky - takmer stáročia hranica v Tureckom, ochrániť i pred násilnou maďarizáciou, ktorú Uhorsko vykonávalo na severe monarchie, ale i v iných častiach svojej ríše, ale tu na juhu v mnohonárodnostnom prostredí sa mu to akosi nedarilo. Preto slovenskí
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a