Mnohí učitelia koncom 18., ale najmä v 19. storočí prichádzali zo Slovenska pôsobiť na našu Dolnú zem, na juh monarchie, kde našli nielen lepšie podmienky pre prácu, ale i lepšie platy. Konečne tu u nás sa mohli, práve preto, že toto bola dlhé roky - takmer stáročia hranica v Tureckom, ochrániť i pred násilnou maďarizáciou, ktorú Uhorsko vykonávalo na severe monarchie, ale i v iných častiach svojej ríše, ale tu na juhu v mnohonárodnostnom prostredí sa mu to akosi nedarilo. Preto slovenskíučitelia a kňazi prichádzali zo Slovenska pôsobiť medzi Slovákov, ale i Nemcov evanjelikov na Dolnú zem.
Medzi učiteľmi, ktorí prišli koncom 19. storočia do malej slovenskej osady Laliť (dnes Vojvodina - Srbsko) sa ocitol aj gemerský rodák Jozef Molitoris. Narodil sa v roku 1856 v Rimavských Zalužanoch, v Gemeri.
V rokoch 1872-73 navštevoval gymnázium v Revúcej, kým ho maďarská politická štruktúra nezavrela (Slovákom v tom období zrušila i iné slovenské stredné školy) a zaviedla do úradov i do škôl ako úradný jazyk maďarčinu. Jozef Molitoris potom prešiel do učiteľského semenišťa do Levoče, diplom získal neskoršie v Prešove. Ako diplomovaný učiteľ pôsobil istý čas v Brusníku, Répaši a v Andrášovej v Gemerskej stolici. Keď sa od svojich kolegov - slovenských učiteľov rozpŕchnutých po Rakúsko-Uhorsku dozvedel, že je v osade Kysáč, neďaleko mestečka Nový Sad na Dolnej zemi uvoľnené miesto učiteľa, prihlásil sa a prišiel v roku 1900 do tejto slovenskej osady. Zostal tam rok a potom sa rozhodol prijať učiteľské miesto v malej slovenskej osade Laliť, neďaleko mestečka Bač v Báčke. Tu si Molitorisa ako učiteľa Laliťania veľmi obľúbili, bol svedomitým obrancom slovenčiny, podporoval snahy svojich žiakov školiť sa aj ďalej na stredných školách, hoci na vtedajšom Slovensku sa to až tak často nemohlo pre silnú maďarizáciu, preto im odporúčal stredné srbské školy, lebo Srbi nikdy nevykonávali tlak na žiakov, ktorí nemali srbskú národnosť. Popri učiteľskom povolaní pôsobil aj ako kantor v slovenskom evanjelickom kostole, viedol a sprevádzal liturgický spev a spev zhromaždenia a napomáhal aj vnútromisijnej práci v zbore. 
V roku 1906 spolu s učiteľom Samuelom Kubicom založil Čítací spolok, ktorý hneď na začiatku mal 56 členov. Jeho založením nastal v Laliti rozvoj kultúrneho života, v rámci Čítacieho spolku sa začali intenzívnejšie nacvičovať divadelné predstavenia a tiež boli aktívne viaceré spevokoly.
V Laliti pôsobil učiteľ Jozef Molitoris až do svojej smrti v roku 1911, tam je i pochovaný. Jeho syn bol učiteľom v zmiešanej slovensko-maďarskej osade Bajša pri mestečku Báčska Topoľa na severe Báčky, kde pôsobil do svojej smrti v roku 1920, v Bajši je aj pochovaný. I on, ako i otec, bol veľkým slovenským bojovníkom za práva Slovákov v monarchii a ako učiteľ dvíhal povedomie aj svojim žiakom, a pravda, i rodičom...
Viera Benková
Báčsky Petrovec, Srbsko - Vojvodina
november 2012
{gallery}kultura/dolnazem/lalit{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.