Evanjelický, a. v. cirkevný zbor Jelšava v spolupráci s Mestom Jelšava si dňa 20. septembra 2014 pripomenuli 190. výročie úmrtia Jána Pavla Valaského, evanjelického kňaza, gemerského seniora, spoluorganizátora založenia gemerskej seniorálnej knižnice, literárneho historika a ovocinára. Po úvodnom privítaní vzácnych hostí jelšavským evanjelickým, a. v. farárom Ivanom Bojnom, program pokračoval slávnostnými službami Božími. V kázni slova Božieho sa veriacim a všetkým prítomným prihovoril generálny biskup ECAV Miloš Klátik:
„V dejinách nášho neveľkého slovenského národa bolo veľa významných osobností, ktorých duchovne odchovala naša evanjelická cirkev. Ďakujeme za nich Pánu Bohu a sme na nich hrdí. Som rád, že sme sa zhromaždili v tomto jelšavskom chráme Božom a službami Božími začali cirkevno - zborový deň, ktorý sa koná pri príležitosti 190. výročia úmrtia Pavla Jána Valaského, verného Božieho služobníka. Všade, kde pôsobil, pracoval obetavo a s presvedčením. Bol horlivým a do svedomia vstupujúcim kazateľom.“
Ján Valský sa narodil v Baďane, 29. januára 1742 v roľníckej rodine. Jeho otcom bol Jakub Valaský a matkou Mária, rod. Tomišovicová. Po vychodení ľudovej školy v rodisku študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici i v Rimavskej Sobote, a na evanjelickom gymnáziu v Bratislave. Neskôr študoval teológiu aj filozofiu, dejiny, prírodné vedy a matematiku. V roku 1768 prešiel do Halle, kde navštevoval univerzitu. Odtiaľ navštívil kolísku reformácie Wittenberg a Berlín. Tu študoval v archívoch a knižniciach, čo mu bolo podnetom k napísaniu svojich prác. Po skončení štúdia ovládal niekoľko jazykov. Hovoril po slovensky, maďarsky, nemecky, latinsky, grécky a hebrejsky.
Po ordinácii za farára odišiel roku 1769 za dušpastiera medzi rodákov do Slovenského Komlóša. Počas svojho pôsobenia medzi nimi spracoval dôležité údaje prvých osadníkov, ktorí sem prišli v najväčšom počte z Gemera a Malohontu. V Slovenskom Komlóši bol v poradí štvrtým farárom, ale aj jeho prvým kronikárom, ktorý písomne zanechal svedectvo o prvých desaťročiach osídľovania tejto lokality Slovákmi. Už tu, popri cirkevnej činnosti, bola významná aj jeho literárna a historická práca. Po latinsky napísal prvé dejiny uhorskej literatúry, ktoré obsahujú zoznam uhorských spisovateľov od najstarších čias bez rozdielu etnickej príslušnosti. Toto jeho celoživotné dielo s názvom Conspectus republicae litterriae in Hungaria vyšlo v roku 1775 v Lipsku a druhé rozšírené a doplnené vydanie roku 1808 v Budíne. Okrem literárnej histórie a kultúrnych dejín Uhorska obsahuje aj dejiny vedy a školstva. Opísal v ňom aj Tešedíkovu činnosť. Keď v roku 1776 do obsahu vyučovanie zaradili aj literárne dejiny, Valaského kniha sa používala ako učebnica. Tiež sa významne zasadzoval za rozvoj slovenských škôl, pre ktoré dal postaviť nové budovy. Podľa Tešedíkovho vzoru tiež propagoval nové, racionálnejšie metódy v poľnohospodárstve a ovocinárstve. Medzi slovenským dolnozemským ľudom bol veľmi obľúbený a uznávaný. Roku 1779 napísal štúdiu o Slovenskom Komlóši, Poľnom Berinčoku a Békešskej Čabe.
Zaznamenal v nej aj slovenské priezviská odvodené od osád, z ktorých Slováci pochádzali, alebo ktorými prechádzali na dlhej ceste na Dolnú zem. V roku 1780 sa stal farárom v Slovákmi obývanej Cinkote (dnes už časť Budapešti).
Po trojročnom pôsobení v Cinkote odišiel v najplodnejších rokoch svojho života, roku 1783, za farára do Jelšavy, kde v plnej tvorivosti prežil presne druhú časť svojho plodného života. Vynikol ako skvelý organizátor a duchovný pastier. Oživil tamojší zbor, ktorý za protireformácie, v roku 1712 zanikol a obnovil sa v roku 1783 – po vydaní Tolerančného patentu a to práve príchodom Pavla Valaského. Za necelé dva roky (1785) bol postavený tento mohutný chrám Boží bez veže, (veža až 1832), farská budova a škola. Pavel Valaský sa venoval aj otázkam cirkevnej histórie, spracoval dejiny jelšavskej cirkvi: „Výťah historický o cirkvi evanjelické jelšavské“, Prešov, 1786. Bol tiež autorom viacerých knižne vydaných náboženských spisov a kázaní a ako uznávaný evanjelický farár sa stal najprv konseniorom a potom aj seniorom Gemerského seniorátu. Z toho titulu bol roku 1791 účastníkom synody v Pešti. Medzi jeho veľké zásluhy patrí aj to, že bol spoluiniciátorom založenia gemerskej seniorálnej knižnice a spolupracovníkom Učebnej spoločnosti Malohontskej. Roku 1796 spoločne so Samuelom Glószom bol spoluzakladateľom Čerešníckeho spolku v Jelšave, jedného z najstarších ovocinárskych združení v Uhorsku. Bol však pokojnej povahy, vľúdny, chápajúci ľudí v ich položení. Pán ho z tejto časnosti povolal 24.9.1824. Pochovaný je tu – na jelšavskom cintoríne. Slovo Božie, ktoré zvestoval Pavel Valaský, ale aj mnohí pred ním i po ňom, je vysoko aktuálne aj v dnešnej dobe.“
Následne zaspieval domáci spevokol nábožnú pieseň „Celý život“. Na programe služieb Božích sa podieľali aj deti navštevujúce besiedku. Milým a úprimným prejavom vyznali jedinou piesňou lásku Pánu Bohu. Hostia z rodiska Jána Pavla Valaského zaspievali nábožnú pieseň zo spevníka.
Spomienkový akt pokračoval i na mestskom cintoríne pri jeho hrobe. Nábožnou piesňou v podaní spevokolu z Baďana sa začal akt položenia vencov. K prítomným sa prihovorila starostka rodnej obce Jána Pavla Valaského Ľubica Kuková, vzdajúc úctu i položením venčeka. Následne položili na hrob venčeky i primátor mesta a dozorca cirkevného zboru Milan Kolesár a evanjelici a. v. zo Slovenského Komlóša. Modlitbou poslúžil generálny biskup ECAV Miloš Klátik.
Cirkevno - zborový deň pokračoval návštevou Mestského múzea, kde si návštevníci mali možnosť prezrieť originál portrétu Jána Pavla Valaského a uchované dokumenty zapožičané evanjelickou a. v. cirkvou. Počas misijného popoludnia sa stretli veriaci vo dvore evanjelického a. v. farského úradu pri chutnom obede, počas ktorého zotrvali v družnej debate a spomienkach s pánom seniorom Michalom Hudákom a konseniorkou Ľubicou Sobanskou. Na farskom úrade boli pre deti premietnuté biblické príbehy.
Ján Pavel Valaský sa s Božou pomocou usiloval byť človekom, ktorý v zložitej a ťažkej dobe pre cirkev i pre celý národ bojoval za spravodlivosť, vzdelanie a predovšetkým za duchovné a morálne hodnoty.
Evanjelický a. v. cirkevný zbor Jelšava a Mesto Jelšava ďakujú za pomoc a sponzorstvo Mestskému poľovníckemu združeniu Jelšavan, Mestskému záhradkárskemu spolku Jelšava, Mestskému múzeu Jelšava, PM s.r.o. Tisovec, Farme Hudaček Jelšava, MVDr. Milanovi Kolesárovi, Silvii Zapletalovej, zamestnancom Mesta Jelšava, zamestnancom Mestských služieb Jelšava a všetkým darcom cirkevného príspevku.
V.S.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.