Evanjelický, a. v. cirkevný zbor Jelšava v spolupráci s Mestom Jelšava si dňa 20. septembra 2014 pripomenuli 190. výročie úmrtia Jána Pavla Valaského, evanjelického kňaza, gemerského seniora, spoluorganizátora založenia gemerskej seniorálnej knižnice, literárneho historika a ovocinára. Po úvodnom privítaní vzácnych hostí jelšavským evanjelickým, a. v. farárom Ivanom Bojnom, program pokračoval slávnostnými službami Božími. V kázni slova Božieho sa veriacim a všetkým prítomným prihovoril generálny biskup ECAV Miloš Klátik:
„V dejinách nášho neveľkého slovenského národa bolo veľa významných osobností, ktorých duchovne odchovala naša evanjelická cirkev. Ďakujeme za nich Pánu Bohu a sme na nich hrdí. Som rád, že sme sa zhromaždili v tomto jelšavskom chráme Božom a službami Božími začali cirkevno - zborový deň, ktorý sa koná pri príležitosti 190. výročia úmrtia Pavla Jána Valaského, verného Božieho služobníka. Všade, kde pôsobil, pracoval obetavo a s presvedčením. Bol horlivým a do svedomia vstupujúcim kazateľom.“
Ján Valský sa narodil v Baďane, 29. januára 1742 v roľníckej rodine. Jeho otcom bol Jakub Valaský a matkou Mária, rod. Tomišovicová. Po vychodení ľudovej školy v rodisku študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici i v Rimavskej Sobote, a na evanjelickom gymnáziu v Bratislave. Neskôr študoval teológiu aj filozofiu, dejiny, prírodné vedy a matematiku. V roku 1768 prešiel do Halle, kde navštevoval univerzitu. Odtiaľ navštívil kolísku reformácie Wittenberg a Berlín. Tu študoval v archívoch a knižniciach, čo mu bolo podnetom k napísaniu svojich prác. Po skončení štúdia ovládal niekoľko jazykov. Hovoril po slovensky, maďarsky, nemecky, latinsky, grécky a hebrejsky.
Po ordinácii za farára odišiel roku 1769 za dušpastiera medzi rodákov do Slovenského Komlóša. Počas svojho pôsobenia medzi nimi spracoval dôležité údaje prvých osadníkov, ktorí sem prišli v najväčšom počte z Gemera a Malohontu. V Slovenskom Komlóši bol v poradí štvrtým farárom, ale aj jeho prvým kronikárom, ktorý písomne zanechal svedectvo o prvých desaťročiach osídľovania tejto lokality Slovákmi. Už tu, popri cirkevnej činnosti, bola významná aj jeho literárna a historická práca. Po latinsky napísal prvé dejiny uhorskej literatúry, ktoré obsahujú zoznam uhorských spisovateľov od najstarších čias bez rozdielu etnickej príslušnosti. Toto jeho celoživotné dielo s názvom Conspectus republicae litterriae in Hungaria vyšlo v roku 1775 v Lipsku a druhé rozšírené a doplnené vydanie roku 1808 v Budíne. Okrem literárnej histórie a kultúrnych dejín Uhorska obsahuje aj dejiny vedy a školstva. Opísal v ňom aj Tešedíkovu činnosť. Keď v roku 1776 do obsahu vyučovanie zaradili aj literárne dejiny, Valaského kniha sa používala ako učebnica. Tiež sa významne zasadzoval za rozvoj slovenských škôl, pre ktoré dal postaviť nové budovy. Podľa Tešedíkovho vzoru tiež propagoval nové, racionálnejšie metódy v poľnohospodárstve a ovocinárstve. Medzi slovenským dolnozemským ľudom bol veľmi obľúbený a uznávaný. Roku 1779 napísal štúdiu o Slovenskom Komlóši, Poľnom Berinčoku a Békešskej Čabe.
Zaznamenal v nej aj slovenské priezviská odvodené od osád, z ktorých Slováci pochádzali, alebo ktorými prechádzali na dlhej ceste na Dolnú zem. V roku 1780 sa stal farárom v Slovákmi obývanej Cinkote (dnes už časť Budapešti).
Po trojročnom pôsobení v Cinkote odišiel v najplodnejších rokoch svojho života, roku 1783, za farára do Jelšavy, kde v plnej tvorivosti prežil presne druhú časť svojho plodného života. Vynikol ako skvelý organizátor a duchovný pastier. Oživil tamojší zbor, ktorý za protireformácie, v roku 1712 zanikol a obnovil sa v roku 1783 – po vydaní Tolerančného patentu a to práve príchodom Pavla Valaského. Za necelé dva roky (1785) bol postavený tento mohutný chrám Boží bez veže, (veža až 1832), farská budova a škola. Pavel Valaský sa venoval aj otázkam cirkevnej histórie, spracoval dejiny jelšavskej cirkvi: „Výťah historický o cirkvi evanjelické jelšavské“, Prešov, 1786. Bol tiež autorom viacerých knižne vydaných náboženských spisov a kázaní a ako uznávaný evanjelický farár sa stal najprv konseniorom a potom aj seniorom Gemerského seniorátu. Z toho titulu bol roku 1791 účastníkom synody v Pešti. Medzi jeho veľké zásluhy patrí aj to, že bol spoluiniciátorom založenia gemerskej seniorálnej knižnice a spolupracovníkom Učebnej spoločnosti Malohontskej. Roku 1796 spoločne so Samuelom Glószom bol spoluzakladateľom Čerešníckeho spolku v Jelšave, jedného z najstarších ovocinárskych združení v Uhorsku. Bol však pokojnej povahy, vľúdny, chápajúci ľudí v ich položení. Pán ho z tejto časnosti povolal 24.9.1824. Pochovaný je tu – na jelšavskom cintoríne. Slovo Božie, ktoré zvestoval Pavel Valaský, ale aj mnohí pred ním i po ňom, je vysoko aktuálne aj v dnešnej dobe.“
Následne zaspieval domáci spevokol nábožnú pieseň „Celý život“. Na programe služieb Božích sa podieľali aj deti navštevujúce besiedku. Milým a úprimným prejavom vyznali jedinou piesňou lásku Pánu Bohu. Hostia z rodiska Jána Pavla Valaského zaspievali nábožnú pieseň zo spevníka.
Spomienkový akt pokračoval i na mestskom cintoríne pri jeho hrobe. Nábožnou piesňou v podaní spevokolu z Baďana sa začal akt položenia vencov. K prítomným sa prihovorila starostka rodnej obce Jána Pavla Valaského Ľubica Kuková, vzdajúc úctu i položením venčeka. Následne položili na hrob venčeky i primátor mesta a dozorca cirkevného zboru Milan Kolesár a evanjelici a. v. zo Slovenského Komlóša. Modlitbou poslúžil generálny biskup ECAV Miloš Klátik.
Cirkevno - zborový deň pokračoval návštevou Mestského múzea, kde si návštevníci mali možnosť prezrieť originál portrétu Jána Pavla Valaského a uchované dokumenty zapožičané evanjelickou a. v. cirkvou. Počas misijného popoludnia sa stretli veriaci vo dvore evanjelického a. v. farského úradu pri chutnom obede, počas ktorého zotrvali v družnej debate a spomienkach s pánom seniorom Michalom Hudákom a konseniorkou Ľubicou Sobanskou. Na farskom úrade boli pre deti premietnuté biblické príbehy.
Ján Pavel Valaský sa s Božou pomocou usiloval byť človekom, ktorý v zložitej a ťažkej dobe pre cirkev i pre celý národ bojoval za spravodlivosť, vzdelanie a predovšetkým za duchovné a morálne hodnoty.
Evanjelický a. v. cirkevný zbor Jelšava a Mesto Jelšava ďakujú za pomoc a sponzorstvo Mestskému poľovníckemu združeniu Jelšavan, Mestskému záhradkárskemu spolku Jelšava, Mestskému múzeu Jelšava, PM s.r.o. Tisovec, Farme Hudaček Jelšava, MVDr. Milanovi Kolesárovi, Silvii Zapletalovej, zamestnancom Mesta Jelšava, zamestnancom Mestských služieb Jelšava a všetkým darcom cirkevného príspevku.
V.S.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.