Po úvodnom privítaní vzácnych hostí jelšavským evanjelickým, a. v. farárom Ivanom Bojnom, program pokračoval slávnostnými službami Božími. V kázni slova Božieho sa veriacim a všetkým prítomným prihovoril generálny biskup ECAV Miloš Klátik:
„V dejinách nášho neveľkého slovenského národa bolo veľa významných osobností, ktorých duchovne odchovala naša evanjelická cirkev. Ďakujeme za nich Pánu Bohu a sme na nich hrdí. Som rád, že sme sa zhromaždili v tomto jelšavskom chráme Božom a službami Božími začali cirkevno - zborový deň, ktorý sa koná pri príležitosti 190. výročia úmrtia Pavla Jána Valaského, verného Božieho služobníka. Všade, kde pôsobil, pracoval obetavo a s presvedčením. Bol horlivým a do svedomia vstupujúcim kazateľom.“
Ján Valský sa narodil v Baďane, 29. januára 1742 v roľníckej rodine. Jeho otcom bol Jakub Valaský a matkou Mária, rod. Tomišovicová. Po vychodení ľudovej školy v rodisku študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici i v Rimavskej Sobote, a na evanjelickom gymnáziu v Bratislave. Neskôr študoval teológiu aj filozofiu, dejiny, prírodné vedy a matematiku. V roku 1768 prešiel do Halle, kde navštevoval univerzitu. Odtiaľ navštívil kolísku reformácie Wittenberg a Berlín. Tu študoval v archívoch a knižniciach, čo mu bolo podnetom k napísaniu svojich prác. Po skončení štúdia ovládal niekoľko jazykov. Hovoril po slovensky, maďarsky, nemecky, latinsky, grécky a hebrejsky.
Po ordinácii za farára odišiel roku 1769 za dušpastiera medzi rodákov do Slovenského Komlóša. Počas svojho pôsobenia medzi nimi spracoval dôležité údaje prvých osadníkov, ktorí sem prišli v najväčšom počte z Gemera a Malohontu. V Slovenskom Komlóši bol v poradí štvrtým farárom, ale aj jeho prvým kronikárom, ktorý písomne zanechal svedectvo o prvých desaťročiach osídľovania tejto lokality Slovákmi. Už tu, popri cirkevnej činnosti, bola významná aj jeho literárna a historická práca. Po latinsky napísal prvé dejiny uhorskej literatúry, ktoré obsahujú zoznam uhorských spisovateľov od najstarších čias bez rozdielu etnickej príslušnosti. Toto jeho celoživotné dielo s názvom Conspectus republicae litterriae in Hungaria vyšlo v roku 1775 v Lipsku a druhé rozšírené a doplnené vydanie roku 1808 v Budíne. Okrem literárnej histórie a kultúrnych dejín Uhorska obsahuje aj dejiny vedy a školstva. Opísal v ňom aj Tešedíkovu činnosť. Keď v roku 1776 do obsahu vyučovanie zaradili aj literárne dejiny, Valaského kniha sa používala ako učebnica. Tiež sa významne zasadzoval za rozvoj slovenských škôl, pre ktoré dal postaviť nové budovy. Podľa Tešedíkovho vzoru tiež propagoval nové, racionálnejšie metódy v poľnohospodárstve a ovocinárstve. Medzi slovenským dolnozemským ľudom bol veľmi obľúbený a uznávaný. Roku 1779 napísal štúdiu o Slovenskom Komlóši, Poľnom Berinčoku a Békešskej Čabe.
Zaznamenal v nej aj slovenské priezviská odvodené od osád, z ktorých Slováci pochádzali, alebo ktorými prechádzali na dlhej ceste na Dolnú zem. V roku 1780 sa stal farárom v Slovákmi obývanej Cinkote (dnes už časť Budapešti).
Po trojročnom pôsobení v Cinkote odišiel v najplodnejších rokoch svojho života, roku 1783, za farára do Jelšavy, kde v plnej tvorivosti prežil presne druhú časť svojho plodného života. Vynikol ako skvelý organizátor a duchovný pastier. Oživil tamojší zbor, ktorý za protireformácie, v roku 1712 zanikol a obnovil sa v roku 1783 – po vydaní Tolerančného patentu a to práve príchodom Pavla Valaského. Za necelé dva roky (1785) bol postavený tento mohutný chrám Boží bez veže, (veža až 1832), farská budova a škola. Pavel Valaský sa venoval aj otázkam cirkevnej histórie, spracoval dejiny jelšavskej cirkvi: „Výťah historický o cirkvi evanjelické jelšavské“, Prešov, 1786. Bol tiež autorom viacerých knižne vydaných náboženských spisov a kázaní a ako uznávaný evanjelický farár sa stal najprv konseniorom a potom aj seniorom Gemerského seniorátu. Z toho titulu bol roku 1791 účastníkom synody v Pešti. Medzi jeho veľké zásluhy patrí aj to, že bol spoluiniciátorom založenia gemerskej seniorálnej knižnice a spolupracovníkom Učebnej spoločnosti Malohontskej. Roku 1796 spoločne so Samuelom Glószom bol spoluzakladateľom Čerešníckeho spolku v Jelšave, jedného z najstarších ovocinárskych združení v Uhorsku. Bol však pokojnej povahy, vľúdny, chápajúci ľudí v ich položení. Pán ho z tejto časnosti povolal 24.9.1824. Pochovaný je tu – na jelšavskom cintoríne. Slovo Božie, ktoré zvestoval Pavel Valaský, ale aj mnohí pred ním i po ňom, je vysoko aktuálne aj v dnešnej dobe.“
Následne zaspieval domáci spevokol nábožnú pieseň „Celý život“. Na programe služieb Božích sa podieľali aj deti navštevujúce besiedku. Milým a úprimným prejavom vyznali jedinou piesňou lásku Pánu Bohu. Hostia z rodiska Jána Pavla Valaského zaspievali nábožnú pieseň zo spevníka.
Spomienkový akt pokračoval i na mestskom cintoríne pri jeho hrobe. Nábožnou piesňou v podaní spevokolu z Baďana sa začal akt položenia vencov. K prítomným sa prihovorila starostka rodnej obce Jána Pavla Valaského Ľubica Kuková, vzdajúc úctu i položením venčeka. Následne položili na hrob venčeky i primátor mesta a dozorca cirkevného zboru Milan Kolesár a evanjelici a. v. zo Slovenského Komlóša. Modlitbou poslúžil generálny biskup ECAV Miloš Klátik.
Cirkevno - zborový deň pokračoval návštevou Mestského múzea, kde si návštevníci mali možnosť prezrieť originál portrétu Jána Pavla Valaského a uchované dokumenty zapožičané evanjelickou a. v. cirkvou. Počas misijného popoludnia sa stretli veriaci vo dvore evanjelického a. v. farského úradu pri chutnom obede, počas ktorého zotrvali v družnej debate a spomienkach s pánom seniorom Michalom Hudákom a konseniorkou Ľubicou Sobanskou. Na farskom úrade boli pre deti premietnuté biblické príbehy.
Ján Pavel Valaský sa s Božou pomocou usiloval byť človekom, ktorý v zložitej a ťažkej dobe pre cirkev i pre celý národ bojoval za spravodlivosť, vzdelanie a predovšetkým za duchovné a morálne hodnoty.
Evanjelický a. v. cirkevný zbor Jelšava a Mesto Jelšava ďakujú za pomoc a sponzorstvo Mestskému poľovníckemu združeniu Jelšavan, Mestskému záhradkárskemu spolku Jelšava, Mestskému múzeu Jelšava, PM s.r.o. Tisovec, Farme Hudaček Jelšava, MVDr. Milanovi Kolesárovi, Silvii Zapletalovej, zamestnancom Mesta Jelšava, zamestnancom Mestských služieb Jelšava a všetkým darcom cirkevného príspevku.
V.S.


































Evanjelický, a. v. cirkevný zbor Jelšava v spolupráci s Mestom Jelšava si dňa 20. septembra 2014 pripomenuli 190. výročie úmrtia Jána Pavla Valaského, evanjelického kňaza, gemerského seniora, spoluorganizátora založenia gemerskej seniorálnej knižnice, literárneho historika a ovocinára.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-