Evanjelický, a. v. cirkevný zbor Jelšava v spolupráci s Mestom Jelšava si dňa 20. septembra 2014 pripomenuli 190. výročie úmrtia Jána Pavla Valaského, evanjelického kňaza, gemerského seniora, spoluorganizátora založenia gemerskej seniorálnej knižnice, literárneho historika a ovocinára. Po úvodnom privítaní vzácnych hostí jelšavským evanjelickým, a. v. farárom Ivanom Bojnom, program pokračoval slávnostnými službami Božími. V kázni slova Božieho sa veriacim a všetkým prítomným prihovoril generálny biskup ECAV Miloš Klátik:
„V dejinách nášho neveľkého slovenského národa bolo veľa významných osobností, ktorých duchovne odchovala naša evanjelická cirkev. Ďakujeme za nich Pánu Bohu a sme na nich hrdí. Som rád, že sme sa zhromaždili v tomto jelšavskom chráme Božom a službami Božími začali cirkevno - zborový deň, ktorý sa koná pri príležitosti 190. výročia úmrtia Pavla Jána Valaského, verného Božieho služobníka. Všade, kde pôsobil, pracoval obetavo a s presvedčením. Bol horlivým a do svedomia vstupujúcim kazateľom.“
Ján Valský sa narodil v Baďane, 29. januára 1742 v roľníckej rodine. Jeho otcom bol Jakub Valaský a matkou Mária, rod. Tomišovicová. Po vychodení ľudovej školy v rodisku študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici i v Rimavskej Sobote, a na evanjelickom gymnáziu v Bratislave. Neskôr študoval teológiu aj filozofiu, dejiny, prírodné vedy a matematiku. V roku 1768 prešiel do Halle, kde navštevoval univerzitu. Odtiaľ navštívil kolísku reformácie Wittenberg a Berlín. Tu študoval v archívoch a knižniciach, čo mu bolo podnetom k napísaniu svojich prác. Po skončení štúdia ovládal niekoľko jazykov. Hovoril po slovensky, maďarsky, nemecky, latinsky, grécky a hebrejsky.
Po ordinácii za farára odišiel roku 1769 za dušpastiera medzi rodákov do Slovenského Komlóša. Počas svojho pôsobenia medzi nimi spracoval dôležité údaje prvých osadníkov, ktorí sem prišli v najväčšom počte z Gemera a Malohontu. V Slovenskom Komlóši bol v poradí štvrtým farárom, ale aj jeho prvým kronikárom, ktorý písomne zanechal svedectvo o prvých desaťročiach osídľovania tejto lokality Slovákmi. Už tu, popri cirkevnej činnosti, bola významná aj jeho literárna a historická práca. Po latinsky napísal prvé dejiny uhorskej literatúry, ktoré obsahujú zoznam uhorských spisovateľov od najstarších čias bez rozdielu etnickej príslušnosti. Toto jeho celoživotné dielo s názvom Conspectus republicae litterriae in Hungaria vyšlo v roku 1775 v Lipsku a druhé rozšírené a doplnené vydanie roku 1808 v Budíne. Okrem literárnej histórie a kultúrnych dejín Uhorska obsahuje aj dejiny vedy a školstva. Opísal v ňom aj Tešedíkovu činnosť. Keď v roku 1776 do obsahu vyučovanie zaradili aj literárne dejiny, Valaského kniha sa používala ako učebnica. Tiež sa významne zasadzoval za rozvoj slovenských škôl, pre ktoré dal postaviť nové budovy. Podľa Tešedíkovho vzoru tiež propagoval nové, racionálnejšie metódy v poľnohospodárstve a ovocinárstve. Medzi slovenským dolnozemským ľudom bol veľmi obľúbený a uznávaný. Roku 1779 napísal štúdiu o Slovenskom Komlóši, Poľnom Berinčoku a Békešskej Čabe.
Zaznamenal v nej aj slovenské priezviská odvodené od osád, z ktorých Slováci pochádzali, alebo ktorými prechádzali na dlhej ceste na Dolnú zem. V roku 1780 sa stal farárom v Slovákmi obývanej Cinkote (dnes už časť Budapešti).
Po trojročnom pôsobení v Cinkote odišiel v najplodnejších rokoch svojho života, roku 1783, za farára do Jelšavy, kde v plnej tvorivosti prežil presne druhú časť svojho plodného života. Vynikol ako skvelý organizátor a duchovný pastier. Oživil tamojší zbor, ktorý za protireformácie, v roku 1712 zanikol a obnovil sa v roku 1783 – po vydaní Tolerančného patentu a to práve príchodom Pavla Valaského. Za necelé dva roky (1785) bol postavený tento mohutný chrám Boží bez veže, (veža až 1832), farská budova a škola. Pavel Valaský sa venoval aj otázkam cirkevnej histórie, spracoval dejiny jelšavskej cirkvi: „Výťah historický o cirkvi evanjelické jelšavské“, Prešov, 1786. Bol tiež autorom viacerých knižne vydaných náboženských spisov a kázaní a ako uznávaný evanjelický farár sa stal najprv konseniorom a potom aj seniorom Gemerského seniorátu. Z toho titulu bol roku 1791 účastníkom synody v Pešti. Medzi jeho veľké zásluhy patrí aj to, že bol spoluiniciátorom založenia gemerskej seniorálnej knižnice a spolupracovníkom Učebnej spoločnosti Malohontskej. Roku 1796 spoločne so Samuelom Glószom bol spoluzakladateľom Čerešníckeho spolku v Jelšave, jedného z najstarších ovocinárskych združení v Uhorsku. Bol však pokojnej povahy, vľúdny, chápajúci ľudí v ich položení. Pán ho z tejto časnosti povolal 24.9.1824. Pochovaný je tu – na jelšavskom cintoríne. Slovo Božie, ktoré zvestoval Pavel Valaský, ale aj mnohí pred ním i po ňom, je vysoko aktuálne aj v dnešnej dobe.“
Následne zaspieval domáci spevokol nábožnú pieseň „Celý život“. Na programe služieb Božích sa podieľali aj deti navštevujúce besiedku. Milým a úprimným prejavom vyznali jedinou piesňou lásku Pánu Bohu. Hostia z rodiska Jána Pavla Valaského zaspievali nábožnú pieseň zo spevníka.
Spomienkový akt pokračoval i na mestskom cintoríne pri jeho hrobe. Nábožnou piesňou v podaní spevokolu z Baďana sa začal akt položenia vencov. K prítomným sa prihovorila starostka rodnej obce Jána Pavla Valaského Ľubica Kuková, vzdajúc úctu i položením venčeka. Následne položili na hrob venčeky i primátor mesta a dozorca cirkevného zboru Milan Kolesár a evanjelici a. v. zo Slovenského Komlóša. Modlitbou poslúžil generálny biskup ECAV Miloš Klátik.
Cirkevno - zborový deň pokračoval návštevou Mestského múzea, kde si návštevníci mali možnosť prezrieť originál portrétu Jána Pavla Valaského a uchované dokumenty zapožičané evanjelickou a. v. cirkvou. Počas misijného popoludnia sa stretli veriaci vo dvore evanjelického a. v. farského úradu pri chutnom obede, počas ktorého zotrvali v družnej debate a spomienkach s pánom seniorom Michalom Hudákom a konseniorkou Ľubicou Sobanskou. Na farskom úrade boli pre deti premietnuté biblické príbehy.
Ján Pavel Valaský sa s Božou pomocou usiloval byť človekom, ktorý v zložitej a ťažkej dobe pre cirkev i pre celý národ bojoval za spravodlivosť, vzdelanie a predovšetkým za duchovné a morálne hodnoty.
Evanjelický a. v. cirkevný zbor Jelšava a Mesto Jelšava ďakujú za pomoc a sponzorstvo Mestskému poľovníckemu združeniu Jelšavan, Mestskému záhradkárskemu spolku Jelšava, Mestskému múzeu Jelšava, PM s.r.o. Tisovec, Farme Hudaček Jelšava, MVDr. Milanovi Kolesárovi, Silvii Zapletalovej, zamestnancom Mesta Jelšava, zamestnancom Mestských služieb Jelšava a všetkým darcom cirkevného príspevku.
V.S.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).