Ani podrobné spravodajstvo k 200. výročiu narodenia nášho národovca, evanjelického kazateľa, spisovateľa a básnika Samuela Tomášika nedá človeku toľko, čo osobná účasť, alebo aspoň sledovanie priameho televízneho vysielania, v tomto prípade zo slávnostnej pobožnosti v evanjelickom kostole v Chyžnom. Televízia nás zaviedla do malej, teraz zasneženej obce na strednom Gemeri, do Chyžného, kde ako farár pôsobil Samo Tomášik. Tu našiel na miestnom cintoríne aj miesto svojho Precízna príprava celej udalosti priniesla najmä po duchovnej stránke učastníkom pobožnosti svoje ovocie. Už len vidieť v neveľkom kostole toľko liturgistov ako v tento deň, aj s účasťou generálneho biskupa evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku Miloša Klátika, bolo zážitkom nielen pre domácich členov cirkevného zboru. Na slávnosť prišlo i viacero osobností z blízkeho i vzdialeného okolia. Bolo preto pre niektorých zážitkom postretávať tu i dávno nevidených známych, či priateľov a prehovoriť zopár slov.
Slávnostná kázeň evanjelického biskupa, ktorý študoval aj v Revúcej, sa dotkla nielen veľkého človeka a vzácnej osobnosti Sama Tomášika, ale tiež dôležitosti poznania vlastnej histórie, s nabádaním mladých ľudí k poznaniu viery v súčasnom rôznorodom svete.
Výrazy tvárí prítomných boli dôkazom vernosti i dôstojnosti k tejto udalosti. Pobožnosť nebola nijaká televízna show, ale slávnosť, na ktorú sa všetci pripravili. Tak organizátori, ako aj účastníci vystúpení s kultúrnym programom. Možno až priveľmi si to uvedomovali domáci účinkujúci v cirkevnom zbore a dnes sa možno kriticky pozerajú naň, ale podstatu nech vidia v tom, že preukázali svoju veľkú snahu a ochotu na túto oslavu sa pripraviť. V dobrom svetle sa ukázala aj domáca recitátorka Kristína Galová, ktorá sa prezentovala básňou Milana Rúfusa: Modlitba za Slovensko. Príkladom nech im je spevokol Quirin z Revúcej, ktorý svoju úlohu zvládol veľmi dobre. S vynikajúcim hlasom sa predstavila sólistka Lucia Chrapáková, ktorá citlivo zaspievala skladbu C. Francka: Panis Angelicus. S dirigentom Jaroslavom Petrom s pôžitkom zaspievali aj hymnickú pieseň Sama Tomášika Hej, Slováci.
Neviem, kedy naposledy a či vôbec niekedy bolo toľko cirkevných hodnostárov a funkcionárov v chyžnianskom kostole ako teraz. Len počet tých, ktorí odslúžili túto pobožnosť nám dáva zaujímavý zoznam. Boli to, okrem generálneho biskupa M. Klátika aj senior gemerského seniorátu ThDr. Jerguš Olejár, PhD, konsenior GES Mgr. Pavel Hrivnák, evanjelická farárka Mgr. Marta Klátiková z Mokrej Lúky, evanjelická farárka Mgr. Danica Hudecová z Revúcej, evanjelický farár Mgr. Jaroslav Petro z Obišoviec i domáca evanjelická farárka Mgr. Emília Vőlgyiová. Treba však pripomenúť i kantorku Mgr. Danu Šmídtovú, ktorá sa tiež ukázala ako dobre pripravená organistka.
V televíznych záberoch bolo poznať i Ing. Jána Štefana, seniorálneho dozorcu, prof. Ondreja Hronca, primátora Jelšavy Milana Kolesára, či dôchodcov z Revúckej Lehoty a iných okolitých obcí.
Ondrej Doboš
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.