ktorí sa tu práve chystajú na spomínaný slávnostný večierok. Ba ukážu nám aj krásne vnútorné priestory kaštieľa a nielen mnohé z jeho päťdesiatich obytných miestností, ale aj jeho vzácnosti. Za zvukov orchestra mladých muzikantov (zo ZUŠ Rožňava) sme vstúpili. Pretože nás bolo veľmi veľa, tak si nás mladé grófky rozdelili, nás sprevádzala šarmantná Etelka. V každej miestnosti či hosťovskej izbe nás čakalo nejaké prekvapenie. Hudobníci na rôznych nástrojoch vyhrávali príjemné melódie, tí „menej zdatní“ mali pri sebe aj učiteľa, ktorý ich upozorňoval na „falošné tóny“, vyučoval sa spev, nechýbala ani mladá dáma s lutnou. Šľachtičné popíjali vzácny cejlonský čaj, ktorý gróf Emanuel priniesol zo svojich ciest, ďalšie vyšívali dečky pre rožňavskú katedrálu - to sme sa dozvedeli z ich rozhovoru s Etelkou, ktorá zároveň v poľovníckej jedálni aj prísne vyspovedala služobné, pripravujúce slávnostný stôl s ručne maľovanými taniermi s portrétmi a prírodnými výjavmi z poľovačiek. Nás v priebehu spevádzania nezabudla upozorniť na vzácne obrazy, nábytok, bytové doplnky, umelecké zbierky malieb, striebra, skla, porcelánu, keramiky, kameninových nádob, hodín, rôznych druhov a typov zbraní a poľovníckych trofejí a na ďalšie úžitkové i dekoračné predmety pôvodných majiteľov kaštieľa, či ďalšie zaujímavosti izieb a salónov, ktorými sme prechádzali. Pod slávnym obrazom korunovácie Sisi za uhorskú káľovnú členom andrášiovského rodu grófom Júliusom Andrášim zalistovala aj v jednom historickom časopise a prečítala nám podrobný popis atmosféry tejto významnej udalosti. Keď sme sa blížili k jednej zo spální, Etelka nás poprosila, aby sme tíško prechádzali, lebo mladá grófka práve uspáva svoje dieťatko, podobne aby sme nevyrušili ďalšiu dámu, ktorá sa práve prezlieka (prítomní páni zaľutovali, že bola za paravánom, ktorý ich očiam prepúšťal len siluetu vábivej postavy), zatiaľ čo ich manželia v herni vášnivo kartovali. Že v kaštieli bývalo veselo, nás presvedčil aj turecký paša, ktorý za zvukov bubienka pohodlne usadený sledoval ladné pohyby krásnej orientálnej tanečnice. Cez ďalšie miestnosti sme sa už blížili k pýche kaštieľa - ku knižnici, v ktorej je viac než 15 tisíc zväzkov, prevažne vedeckej literatúry zo 16. až 20. storočia. Niektoré z nich sú určite učebnice, lebo za nízkym stolíkom, akoby školskou lavicou, sa pod prísnym dohľadom učiteľky trápila s latinčinou mladučná slečna. Keďže sa žiadny spoločenský večierok nezaobíde bez pohostenia a slávnostnej torty, Etelka nás zaviedla aj do kuchyne, kde sa pripravovali sladké dobroty. A tam nám pripadla aj úloha - rozsúdiť spor kuchára a kuchtíčky, či krém do torty je dostatočne sladký. Ochutnali sme a museli sme uznať, že bol výborný, pochválili sme ho, spokojní boli obaja. Cestou za ďalšími zaujímavosťami sme stretli v prízemí aj kočiša, ktorému naša sprievodkyňa nezabudla pripomenúť, že už je čas zapriahať a priviezť ďalších hostí. Že Andrášiovci radi cestovali a nezabudli si domov priniesť okrem rôznych umeleckých predmetov aj suveníry zo zhraničných ciest a poľovačiek, svedčia aj v umelo vytvorenej jaskyni (odborne nazývanej grotta) poľovnícke trofeje, egyptská múmia, či výstroj japonského samuraja. Medzi poľovníckymi trofejami sme videli aj krokodíla, hlavu obrovského slona, byvola, nosorožca, bojový štít z kože hrocha, či mláďa medveďa (to všetko sme, mimochodom, videli na našej návšteve ako prvé). Grófka Etelka nás cez ďalšie priestory kaštieľa ešte odprevadila na prvé poschodie do galérie predkov, kde sú vystavené portréty členov andrášiovského rodu, kam sme sa dostali cez honosné dubové schodisko s vitrážovými oknami. Tu sa s nami rozlúčila, popriala nám krásny zbytok večera, veľa ďalších umeleckých zážitkov a s milým úsmevom a zamávaním sa pobrala do svojich komnát. Rozprávka sa skončila... Ako vždy s dobrým koncom a navyše aj pravdivým. Pretože to všetko a ešte mnoho nevypovedaného kaštieľ v Betliari ponúka (i keď asi do budúcoročného AAE nie v takejto romantickej podobe) každému návštevníkovi tejto našej unikátnej historickej a umeleckej pamiatky.
Ako ukončiť rozprávkové zážitky? Isteže poďakovaním pracovníkom Múzea Betliar a aj členom občianskeho združenia Vesna so sídlom v Gemerskej Polome, ktorí v roli šľachticov a historických hudobníkov navodili touto kúzelnou prehliadkou skvelú atmosféru pred nastávajúcim záverečným koncertom výnimočnej hudobnej prehliadky Ars Antiqua in Via Gothica.
Marta Mikitová
Fotografie: Stanislav Kejík a Štefan Majerčák

































V rámci konania Medzinárodnej prehliadky historickej hudby na Gotickej ceste Ars Antiqua in Via Gotica 2013 pripravili organizátori pred jej záverečným koncertom 23. septembra 2013 v kaštieli v Betliari pre návštevníkov nevšedný zážitok: netradičnú hudobno-dramatickú prehliadku kaštieľa a Návštevu u grófa Andrášiho, v podobe drobných zážitkov a udalostí z prostredia a zo života tohoto významného šľachtického rodu. Pozývame aj vás:
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-