Siedmaci sa už v skorých ranných hodinách stretli na autobusovej zastávke a o pol siedmej sa už viezli do neďalekej Muránskej Zdychavy. Po príchode do obce sa rozdelili do pracovných tímov a dozvedeli sa, aké úlohy majú pred sebou. Po krátkej prechádzke obcou prišli na prvú zastávku pri Obecnom úrade. Tu v malých skupinkách absolvovali prehliadku expozície v pôvodnej drevenici. Mohli sa nadýchať atmosféry starých čias, siahnuť si na predmety, ktoré boli v minulosti súčasťou každodenného života obyvateľov obce. Okrem informácií si odniesli aj materiál v podobe pohľadníc a obrázkov na záverečný projekt. Potom prechádzali uličkami Muránskej Zdychavy, kde mohli vnímať ako sa snúbi minulosť so súčasnosťou – v architektúre, úprave okolia obydlí a najmä na druhej zastávke – pri novopostavenom rímskokatolíckom kostole, ktorý je dominantou obce. Poobzerali si okolie kostola i murovanú zvonicu. V obhliadke pokračovali po novovybudovanom chodníku a schodoch a ďalej cestou až do oddychovej zóny za obcou.
V prekrásnom prostredí, obklopení lesmi, pri zurkote potôčika sa pracovné tímy pustili do spracovania svojich projektov s pracovným názvom „AKO SME SPOZNALI MURÁNSKU ZDYCHAVU“. Viac ako hodinu pracovali skupinky žiakov, aby pripravili čo najzaujímavejší pohľad na obec, na konci ktorej sa usadili. Po krátkej prestávke, kedy sa všetci občerstvili a osviežili – veď deň bol ako na objednávku – slnečný, horúci..., si skupiny vyžrebovali poradie prezentácie, dostali tabuľky na bodovanie a mohlo sa začať. Na improvizovanom pódiu, ktorým sa stala „preliezka“, sa postupne predstavili všetky pracovné tímy. Veselo i vážne porozprávali svojim učiteľkám i spolužiakom, ako na nich zapôsobila dedinka pod horami. A ako dopadlo bodovanie? To nie je podstatné. Dôležité je, že siedmaci spoločne prežili nádherný deň, že sa veľa dozvedeli. Už vedia nielen to, že Muránska Zdychava leží v prekrásnom prostredí, pod hlavným hrebeňom Stolických vrchov, v doline potoka Zdychava, že prvýkrát sa spomína v roku 1551 pod názvom Zdykawa, že je tu stále zachované pôvodné rozptýlené osídlenie, že na lazoch vysoko nad obcou sa akoby zastavil čas a obyvatelia tu žijú podobne ako v minulých storočiach, že sa tu zachovalo niekoľko pôvodných dreveníc, ale predovšetkým vedia, že tu žijú dobrí ľudia a že nádherná príroda ponúka útočisko pred ruchom mesta.
Slniečko už bolo vysoko a po dobre vykonanej práci sa siedmaci unavení, ale spokojní vydali na cestu domov. Zážitky z tohto dňa im budú pripomínať už len fotografie. A už sa tešia na zážitkové učenie o rok.
RNDr. Eva Vidová


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a