Muránska Zdychava (8)
V Muránskej Zdychave mali Stretnutie pod vŕškom už štvrtýkrát
Napísal(a) J. Dorčáková
Minulú sobotu, po krásnom dni v Muránskej Zdychave, som sa na chvíľu, už v tichu, trochu zamyslela. Čím som staršia, častejšie utekám do pokoja. Niekedy potrebujeme aj ticho, aby sme si usporiadali myšlienky, začali si vážiť viac to, čo máme a netúžili len po tom, čo nám dopriate nebolo. Život je krehká mozaika a rozsype sa v sekunde. Zvláštne časy... Ale ako si pamätám, moje úžasné starké nikdy nenadávali, keď bolo treba zabrať viac, pripreli sa. Dokázali dať aj posledné, v láske. Stále verím, že sa toto z nášho sveta nevytratilo. Človek je ale tvor spoločenský, k životu patrí mať okolo seba rodinu, priateľov, známych, stretávať sa, zabávať sa... To mi dokázal aj včerajší skvelý deň 22. júla 2023, keď sa v réžii obce Muránska Zdychava konal 4. ročník folklórneho podujatia STRETNUTIE POD VŔŠKOM. Znovu sa ukázalo, že ľudia potrebujú k tomu, aby sa cítili ako v raji málo (a predsa tak veľa): dobrých ľudí s veľkým
Tretie Stretnutie pod Vrškom v malej Muránskej Zdychave
Napísal(a) J. Dorčáková.
Folklór je darom našich predkov, je balzamom pre dušu i naše telo v tomto uponáhľanom svete. Tak sme sa aj my nesmierne potešili akcii tretieho ročníka folklórneho podujatia v réžii obce Muránska Zdychava STRETNUTIE POD VRŠKOM. Napriek tomu, že z neba nám padalo zlato, alebo dlho očakávaný dážď, nič to neubralo na chuti a energii organizátorov. Presunuli podujatie z oddychovej zóny do Kultúrneho domu a všetko nachystali tak, aby sa hostia cítili výborne. Pukanie korbáčov a úvodné clivé tóny spod strún a rúk našich muzikantov chytili za srdce každého. Zmes ľudových piesní a melódií hladili naše srdcia. Predstavili sa FS spod Kohúta, FSS Revúčka, skromní heligonkári manželia Krahulcovci z Kokavy, Adelka Poliaková s dcérkou z Unína. Čaro heligoniek predviedli aj Rasťo a Radko, a okrem súborov nám svoje zlato v hrdle predviedli aj Irka, Marianka, Evka, Andrejka, Katarínka, Tamarka, Viktoria a najmladší folklorista Fénix.
Glosa: Dva medvede v Muránskej Zdychave zabili koňa, ovce a jahňa
Napísal(a) M. Nosko
Ako sa majú vyhnúť stretom s nimi obyvatelia obce?
Pôsobil som v rámci svojej práce na Lesnej správe Revúca osem rokov a preto dobre poznám Muránsku Zdychavu a jej okolie. Obec vznikla v minulosti valašskou kolonizáciou. Vďaka tomu sa v jej okolí nachádza množstvo ešte udržiavaných pastvín a stodôl. Okolie centra obce je pritom pod najvyššími vrchmi Stolických vrchov. Tieto pastviny a stodoly sú preto v strmých kopcoch.
Napriek týmto ťažkým podmienkam tam dodnes tamojší ľudia s úspechom chovajú ovce, hovädzí dobytok i kone. Okrem vypásania množstvo lokalít pravidelne vykášajú kvôli usušeniu sena, aby chované zvieratá prežili dosť krutú zimu, aká tu býva. Vďaka tomu lokalita ostáva na väčšine územia bez náletových drevín a ráz krajiny sa nemení.
Muránska Zdychava stále viac oslovuje svojimi akciami
Napísal(a) J. Dorčáková
V malej obci na strednom Gemeri neďaleko okresného mesta Revúca sa nachádza zaujímavá obec so svojimi odľahlými kolešňami nazývaná Muránska Zdychava. Tentoraz ma zaviedla do spomínanej obce krátka informácia, ktorú som práve objavil na facebooku. Jej autorkou je pani Jana Dorčáková z Revúcej. Jej stručné opísanie zrejme zaujme aj iných, tak ako mňa, keď som ju prečítal. Píše v nej: „Zo srdca sa chceme obci Muránska Zdychava poďakovať za úžasnú akciu, ktorá sa uskutočnila dňa 12. septembra 2021 v nedeľu popoludní. Už dávno som necítila všade vôkol toľko pozitívnej energie. Práve uvádzali do života novú knihu od Mariána Manduchu: Muránska Zdychava v minulosti. Konečne sme počuli nádherné slovenské ľudové piesne, videli v očiach vystupujúcich spevákov úsmev, radosť z hrania skvelých muzikantov. Hrala im každá žilka. Nevedela som sa tohto pohľadu nabažiť. V dokonalej réžii Juraja Genčanského a pri skromnosti autora knihy dokonale zvládnutý každučký najmenší detail v réžii vedenia obce. Zo srdca ďakujeme každému kto prispel a tešíme sa na ďalšie Vaše akcie v RAJI. A knihe nech sa darí.
Vo štvrtok – 23. júna 2016 zívali chodby ZŠ I. B. Zocha v Revúcej prázdnotou, neboli tu ani žiaci, ani učitelia, všetko nasvedčovalo tomu, že sa neučí. Ale opak je pravdou. V tento deň sa žiaci zo všetkých ročníkov vydali do blízkeho okolia, aby v rámci zážitkového učenia „Poznaj svoj región“ objavovali a spoznávali históriu i súčasnosť rôznych zákutí Gemera.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.