literárneho a športového krúžku pri gymnáziu.) V roku 1944 Vlado zmaturoval a zapísal sa na štúdium na Lekárskej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1950 a začal pracovať na Urologickej klinike LF UK. Následne nastúpil vedeckú ašpirantúru a pracoval na II. chirurgickej klinike, kde bol jeho školiteľom prof. MUDr. akademik Karol Šiška, DrSc. - prednosta kliniky. Ja som vtedy pôsobil ako asistent na Katedre filozofie FF UK a dostal som príkaz od vedúceho, že mám pôsobiť v krúžku vedeckých ašpirantov na II. chirurgickej klinike, ktorí mali v rámci svojho štúdia aj povinnú skúšku z marxistickej filozofie. Tak som sa nielen stretol s V. Zvarom, ale som sa zoznámil aj s ďalšími lekármi - L. Kuželom, J. Liptákom s ktorými som udržiaval priateľské kontakty.
S V. Zvarom som však stratil kontakt. Pracoval potom dva roky na Chirurgickej klinike v Hradci Králové, v Prahe a na Urologickej klinike v Brne. V rokoch 1964 – 1968 sa stal povereníkom zdravotníctva a v roku 1968 bol aj členom komisie, ktorá mala vypracovať návrh na riešenie postavenia Slovenska v rámci ČSSR. V roku 1969 ho nominovala SNR do federálneho parlamentu.
Vladimír Zvara sa však aj v tomto období venoval svojmu odboru urológii, publikoval svoje štúdie z tejto oblasti. V roku 1968 založil Urologickú kliniku na bratislavských Kramároch a stál na jej čele až do roku 1991. Na Slovensku uskutočnil v roku 1972 prvú transplantáciu obličky v rámci transplantačného programu, ktorý rozbehol a dlhé roky viedol.V roku 1970 získal profesúru z odboru urológie na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1969 - 1971 bol ministrom zdravotníctva SSR. Roku 1981 ho zvolili za člena korešpondenta ČSAV a SAV, roku 1983 sa stal akademikom SAV a o dva roky neskôr akademikom ČSAV.
V roku 2002 som začal mať urologické problémy. Na Urologickej klinike som sa tak stretol s V. Zvarom. Liečenie však neprebiehalo tak, ako si Vlado predstavoval, a tak sa nakoniec rozhodol ma operovať. Vtedy sme zaspomínali aj na náš Tisovec. Zomrel 26.7.2012 v Bratislave. Moju prosbu o príspevok už nemohol splniť, a tak som spomínal len sám nad jeho rakvou s vďakou za jeho pomoc pri mojich zdravotných problémoch.
Jano Pašiak,
rodák z Tisovca
Bratislava 16.4.2013
{jcomments on}

































Vladimír Zvara sa narodil 22. apríla 1924 v obci Kociha na Gemeri, okres Rimavská Sobota. Po skončení základnej školy sa stal študentom gymnázia v neďalekej Rimavskej Sobote. Po Mníchovskom diktáte, keď Rimavská Sobota bola pričlenená k Maďarsku, patril k tým študentom, ktorí organizovali sťahovanie učebných pomôcok do Tisovca, kde sa vytvorilo Štátne slovenské gymnázium. (V tomto roku som sa aj ja stal študentom tohto gymnázia, a tak sme sa občas stretávali v rámci 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a