žila v Amerike, tam aj zomrela. Brat Samo Čepík sa vrátil z Ameriky a patril spolu s mojím starým otcom k predstavenstvu Tisovca v 20. – 40. rokoch 20. storočia. Manželia Čepíkovci vlastnili dva domy – v jednom bola cukráreň a výroba zákuskov, v druhom bola zelenina, vedľa kaviarne Grand a krčmy. Starý otec bol Čech – rakúsky občan z Pařeníc od Čáslavi, vyučený knihoviazač. Starí rodičia: František Hortenský (1881 – 1951) a Mária Čepíková (1885 – 1972). Moji rodičia: Jaroslav Hortenský (1909 – 1989) a Zlatica Hiadlovská (1921 – 1983). Deti: Jaroslav Hortenský (1945) a Danuša Hortenská (1941).
Otec bol dlhoročný poštový zamestnanec vo vedúcej funkcii. Bol mimoriadne hudobne nadaný a už ako 7-ročný pôsobil v tamburášskom orchestri prof. Vraného, ktorého pomník je na hrebeni Tŕstia. Otcova generácia bola športovo a spoločensky založená, podieľala sa napríklad na vybudovaní bazénu, boli aktívni v organizácii Sokol, samostatne si vytvárali kultúrne mládežnícke podujatia.
Tisovčania sa všeobecne združovali a stretávali na konci týždňa v počte 100 až 200 ľudí na okrajoch Tisovca v chatách a piekli „veľkú živánsku“. Otec s matkou boli pekný a milý manželský pár a veľa Tisovčanom prichádzajúcim do Bratislavy pomohli, resp. poskytli zázemie.
Starý otec František, pochádzajúci z Čiech, sa kontaktoval s národovcami z Martina, ktorí mu odporučili Tisovec, kde prišiel v roku 1904 a začal pomáhať v distribuovaní a viazaní písomností v slovenčine. V roku 1906 sa oženil s Máriou Čepíkovou, bola veľmi inteligentná a pracovitá. Okrem môjho otca sa mojim starým rodičom narodila dcéra Ružena. Po vzniku I. ČSR prišlo do Tisovca hodne Čechov – úradníkov, četníkov, učiteľov – na vybudovanie štátnej štruktúry a zabezpečenie štátnej legislatívy. Moja krstná mama Ružena Hortenská si zobrala za manžela četníka Karla Stacha a mali synov Dalibora a Svätopluka Stacha.
Práve Dalibor Stach sa narodil v Tisovci, v dome na námestí v r. 1934 (Slovenská kniha), bol to veľmi umelecky a technicky nadaný chlapec, ktorý absolvoval keramickú školu v Čechách, kde sa presťahovala rodina (Ostrov nad Ohří). Stal sa popredným fotografom v ČSR a neskoršie predsedom združenia českých fotografov. Tým sa zaradil medzi popredných tisovských rodákov – umelcov. Bol medzinárodne uznávaný, zároveň vynikal v používaní vlastnej techniky vyvolávania fotografí. Zomrel predčasne po treťom infarkte v roku 1981, keď ešte stihol v roku 1980 navštíviť rodný Tisovec, kde naše rodiny strávili poslednú spoločnú dovolenku.
Spomienky z rozprávania: Tisovec sa skladal z dvoch častí: Tisovec – evanjelická časť, potomkovia starousadlíkov a husitov, a Tisovec – Hámor – katolícka časť, potomkovia nemeckých usadlíkov, remeselníci, baníci a hutníci. Dnes už je z toho len torzo.
Každoročne v lete som cestoval z Bratislavy do Tisovca k starým rodičom a najviac ma vzrušovala cesta Brezno – Tisovec. Nádherných posledných 30 kilometrov v horskom prostredí a niekoľko rokov po vojne bolo spestrených prejazdom dreveného mostu, pretože koncom vojny partizáni vyhodili úplne zbytočne kovový most. Trať Brezno – Tisovec bola a je úplne nepoužiteľná pre nákladnú prepravu.
Pýchou Tisovca bola Vysoká pec (VP) na výrobu železa a nákladná lanovka na dopravu železnej rudy. VP bola srdcom Tisovca, hlavne pre zamestnanosť ľudí – pulzom rozvoja mesta. Dokonca tam boli mestské vaňové kúpele.
Faktory, ktoré viedli k zrušeniu VP:
• doprava výrobkov (t. j. ingoty zlievárenského železa) sa konala obchádzkou cez Fiľakovo do Podbrezovej.
• po roku 1960 ČSSR zakúpila z Rakúska štyri dieselové ozubnicové horské lokomotívy. Dve prišli aj do Brezna na trať do Tisovca. Boli to obrovské výkonné stroje, ale hneď pri svojej skúške sa začala železničná trať rozchádzať. To vyžadovalo prestavať celú trať, čo by znamenalo obrovskú investíciu – a prerušenie osobnej dopravy, čo bolo vylúčené, pretože vtedy neexistovala rozvinutá autobusová doprava.
• všetko sa to vyriešilo a urýchlilo znížením kvality dolovanej rudy a vyčerpaním ložiska, VP zrušili.
• v tomto období sa už začalo s výstavbou VSŽ, mladí odchádzali do Košíc a starší Tisovčania sa trápili s otvorením nového závodu, čo bolo veľmi ťažké a zložité. Našťastie ZŤS Detva sem presunula výrobu bagrov na nákladné autá TATRA, čo pretrváva zhruba dodnes. Proces zrušenia VP bol nevyhnutný, len zostáva otázka, čo keby sa VP zakonzervovala ako posledná klasická VP: nákladná „lanovka“ by sa prebudovala – rekonštruovala na „turistickú lanovku“ a k tomu by sa vybudoval stredne veľký hotel ...?
Koncom päťdesiatych rokov sa vybudovala nová vápenka a v začiatkoch 60-tych rokov (1962) sa začala bezhlavá ťažba vápenca podľa sovietskeho vzoru „komorových odstrelov“. Pre Tisovec to bola hotová pohroma, na poslednom ťažiacom stupni kameňolomu vyrazili obrovské otvory, kde napchali obrovské množstvo výbušnín a výsledok bol, že sa zosunula celá stena až po vrchol hory.
Dodnes to mám v pamäti, ako sme sa na to pozerali. Celá stena sa nadvihla – a potom zrútila! Neviem, či to bolo trikrát alebo štyrikrát, ale škody, ktoré spôsobili, boli hrozivé. Veľká časť Tisovca – Hámor bola zasypaná kameňmi, boli poškodené okná a strechy. Neskoršie sa zistilo, že je poškodený aj jaskynný systém v uvedenej oblasti a stratila sa povestná dobrá minerálka – „šťavica“. Našťastie sa ju potom podarilo nájsť. Z tohto dôvodu, ak chceli pokračovať v ťažbe, museli začať ťažiť z druhej strany.
V 50-tych rokoch si z Tisovca pamätám, keď ešte ráno zháňal pastier stádo kráv a kôz na pašu. Miestny bubeník pred naším domom vybubnovával oznamy. Pre poštu sa chodilo dvakrát za deň konským poťahom.
Prelom v Tisovci znamenal aj rok 1951 – otvorenie Strednej priemyselnej školy hutníckej, ktorú som absolvoval aj ja v rokoch 1959 – 1963. My priemyslováci sme brigádovali, zalesňovali a hlavne reprezentovali Tisovec v loptových hrách, v atletike, v zápasení, kde sme boli aj majstri kraja.
Bola to výborná škola aj kolektív žiakov a učiteľov. Dodnes sa stretávame s učiteľmi – prof. Bábela, Koško a Keďer – odborníci a veľkí ľudia. Výborná je aj stavba školy, internátu a telocvične, a to nielen architektonicky, ale hlavne vnútorným kvalitným riešením.
V roku 1960 sa začal budovať vodovod aj televízny vykrývač signálu pre Tisovec, tiež za účasti priemyslovákov. Teraz už nebohý profesor Polák bol veľký odborník nielen ako učiteľ, ale v tom čase nám už vysvetľoval, prečo sa musia tvarovať rukoväte nástrojov a nie ľudská ruka, ako aj ďalšie pre nás neznáme prognózy.
Na záver ešte spomeniem mestský mlyn z roku 1880, ktorý mal prívod vody z Rimavy, roztáčajúci turbíny. Tie potom poháňali mlyn, pílu a generátor na osvetlenie Tisovca. V mlyne býval pán Maťko s manželkou a synmi Jarom a Ivanom – mojimi priateľmi, s ktorými som sa hrával.
Za pôsobenia pána Maťka, mlynára s tovarišmi, mlyn ako celok výborne fungoval a prosperoval. Vďaka neprajníkom a neschopným pracovníkom mesta je dnes všetko zničené. Bola by to unikátna technická pamiatka pre ďalšie generácie.
Ešte krátka poznámka k pitnej vode v Tisovci. Je dodávaná z podzemného jazera a na povrch sa dostáva v štvorhodinovom cykle. A nie je taká zdravá, ako si to Tisovčania pochvaľujú – pretože má vysoký obsah vápnika.
(2010)
Jaroslav Hortenský V
(Spomienky Jaroslava Hortenského, ktorý zomrel v Bratislave 16.11.2011, je použitá z Almanachu spomienok na Tisovec, Vydal Spolok rodákov a priateľov mesta Tisovec, oz, Bratislava, 2010)



































Spomienky na Tisovec, to je teplo, chvenie pre moju dušu a myseľ, nádherný pohľad a pocit z okolitých hôr, potokov, riečky Rimavy a uprostred si leží mestečko plné väčšinou dobrých, kultúrne vzdelaných ľudí, čo je dlhodobá tradícia; rôznych hospodárskych, obchodných a historických budov a hlavne domčekov a sídlisk. Aj keď časť starého Tisovca zbúrali, vďaka rodnému domu V. Clementisa ostalo aspoň námestie čiastočne zachované. Škoda tej budovy, krásnej starej pošty, škoda starého tehlového oblúkového mosta – 500 ročného, škoda krásnej
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-