žila v Amerike, tam aj zomrela. Brat Samo Čepík sa vrátil z Ameriky a patril spolu s mojím starým otcom k predstavenstvu Tisovca v 20. – 40. rokoch 20. storočia. Manželia Čepíkovci vlastnili dva domy – v jednom bola cukráreň a výroba zákuskov, v druhom bola zelenina, vedľa kaviarne Grand a krčmy. Starý otec bol Čech – rakúsky občan z Pařeníc od Čáslavi, vyučený knihoviazač. Starí rodičia: František Hortenský (1881 – 1951) a Mária Čepíková (1885 – 1972). Moji rodičia: Jaroslav Hortenský (1909 – 1989) a Zlatica Hiadlovská (1921 – 1983). Deti: Jaroslav Hortenský (1945) a Danuša Hortenská (1941).
Otec bol dlhoročný poštový zamestnanec vo vedúcej funkcii. Bol mimoriadne hudobne nadaný a už ako 7-ročný pôsobil v tamburášskom orchestri prof. Vraného, ktorého pomník je na hrebeni Tŕstia. Otcova generácia bola športovo a spoločensky založená, podieľala sa napríklad na vybudovaní bazénu, boli aktívni v organizácii Sokol, samostatne si vytvárali kultúrne mládežnícke podujatia.
Tisovčania sa všeobecne združovali a stretávali na konci týždňa v počte 100 až 200 ľudí na okrajoch Tisovca v chatách a piekli „veľkú živánsku“. Otec s matkou boli pekný a milý manželský pár a veľa Tisovčanom prichádzajúcim do Bratislavy pomohli, resp. poskytli zázemie.
Starý otec František, pochádzajúci z Čiech, sa kontaktoval s národovcami z Martina, ktorí mu odporučili Tisovec, kde prišiel v roku 1904 a začal pomáhať v distribuovaní a viazaní písomností v slovenčine. V roku 1906 sa oženil s Máriou Čepíkovou, bola veľmi inteligentná a pracovitá. Okrem môjho otca sa mojim starým rodičom narodila dcéra Ružena. Po vzniku I. ČSR prišlo do Tisovca hodne Čechov – úradníkov, četníkov, učiteľov – na vybudovanie štátnej štruktúry a zabezpečenie štátnej legislatívy. Moja krstná mama Ružena Hortenská si zobrala za manžela četníka Karla Stacha a mali synov Dalibora a Svätopluka Stacha.
Práve Dalibor Stach sa narodil v Tisovci, v dome na námestí v r. 1934 (Slovenská kniha), bol to veľmi umelecky a technicky nadaný chlapec, ktorý absolvoval keramickú školu v Čechách, kde sa presťahovala rodina (Ostrov nad Ohří). Stal sa popredným fotografom v ČSR a neskoršie predsedom združenia českých fotografov. Tým sa zaradil medzi popredných tisovských rodákov – umelcov. Bol medzinárodne uznávaný, zároveň vynikal v používaní vlastnej techniky vyvolávania fotografí. Zomrel predčasne po treťom infarkte v roku 1981, keď ešte stihol v roku 1980 navštíviť rodný Tisovec, kde naše rodiny strávili poslednú spoločnú dovolenku.
Spomienky z rozprávania: Tisovec sa skladal z dvoch častí: Tisovec – evanjelická časť, potomkovia starousadlíkov a husitov, a Tisovec – Hámor – katolícka časť, potomkovia nemeckých usadlíkov, remeselníci, baníci a hutníci. Dnes už je z toho len torzo.
Každoročne v lete som cestoval z Bratislavy do Tisovca k starým rodičom a najviac ma vzrušovala cesta Brezno – Tisovec. Nádherných posledných 30 kilometrov v horskom prostredí a niekoľko rokov po vojne bolo spestrených prejazdom dreveného mostu, pretože koncom vojny partizáni vyhodili úplne zbytočne kovový most. Trať Brezno – Tisovec bola a je úplne nepoužiteľná pre nákladnú prepravu.
Pýchou Tisovca bola Vysoká pec (VP) na výrobu železa a nákladná lanovka na dopravu železnej rudy. VP bola srdcom Tisovca, hlavne pre zamestnanosť ľudí – pulzom rozvoja mesta. Dokonca tam boli mestské vaňové kúpele.
Faktory, ktoré viedli k zrušeniu VP:
• doprava výrobkov (t. j. ingoty zlievárenského železa) sa konala obchádzkou cez Fiľakovo do Podbrezovej.
• po roku 1960 ČSSR zakúpila z Rakúska štyri dieselové ozubnicové horské lokomotívy. Dve prišli aj do Brezna na trať do Tisovca. Boli to obrovské výkonné stroje, ale hneď pri svojej skúške sa začala železničná trať rozchádzať. To vyžadovalo prestavať celú trať, čo by znamenalo obrovskú investíciu – a prerušenie osobnej dopravy, čo bolo vylúčené, pretože vtedy neexistovala rozvinutá autobusová doprava.
• všetko sa to vyriešilo a urýchlilo znížením kvality dolovanej rudy a vyčerpaním ložiska, VP zrušili.
• v tomto období sa už začalo s výstavbou VSŽ, mladí odchádzali do Košíc a starší Tisovčania sa trápili s otvorením nového závodu, čo bolo veľmi ťažké a zložité. Našťastie ZŤS Detva sem presunula výrobu bagrov na nákladné autá TATRA, čo pretrváva zhruba dodnes. Proces zrušenia VP bol nevyhnutný, len zostáva otázka, čo keby sa VP zakonzervovala ako posledná klasická VP: nákladná „lanovka“ by sa prebudovala – rekonštruovala na „turistickú lanovku“ a k tomu by sa vybudoval stredne veľký hotel ...?
Koncom päťdesiatych rokov sa vybudovala nová vápenka a v začiatkoch 60-tych rokov (1962) sa začala bezhlavá ťažba vápenca podľa sovietskeho vzoru „komorových odstrelov“. Pre Tisovec to bola hotová pohroma, na poslednom ťažiacom stupni kameňolomu vyrazili obrovské otvory, kde napchali obrovské množstvo výbušnín a výsledok bol, že sa zosunula celá stena až po vrchol hory.
Dodnes to mám v pamäti, ako sme sa na to pozerali. Celá stena sa nadvihla – a potom zrútila! Neviem, či to bolo trikrát alebo štyrikrát, ale škody, ktoré spôsobili, boli hrozivé. Veľká časť Tisovca – Hámor bola zasypaná kameňmi, boli poškodené okná a strechy. Neskoršie sa zistilo, že je poškodený aj jaskynný systém v uvedenej oblasti a stratila sa povestná dobrá minerálka – „šťavica“. Našťastie sa ju potom podarilo nájsť. Z tohto dôvodu, ak chceli pokračovať v ťažbe, museli začať ťažiť z druhej strany.
V 50-tych rokoch si z Tisovca pamätám, keď ešte ráno zháňal pastier stádo kráv a kôz na pašu. Miestny bubeník pred naším domom vybubnovával oznamy. Pre poštu sa chodilo dvakrát za deň konským poťahom.
Prelom v Tisovci znamenal aj rok 1951 – otvorenie Strednej priemyselnej školy hutníckej, ktorú som absolvoval aj ja v rokoch 1959 – 1963. My priemyslováci sme brigádovali, zalesňovali a hlavne reprezentovali Tisovec v loptových hrách, v atletike, v zápasení, kde sme boli aj majstri kraja.
Bola to výborná škola aj kolektív žiakov a učiteľov. Dodnes sa stretávame s učiteľmi – prof. Bábela, Koško a Keďer – odborníci a veľkí ľudia. Výborná je aj stavba školy, internátu a telocvične, a to nielen architektonicky, ale hlavne vnútorným kvalitným riešením.
V roku 1960 sa začal budovať vodovod aj televízny vykrývač signálu pre Tisovec, tiež za účasti priemyslovákov. Teraz už nebohý profesor Polák bol veľký odborník nielen ako učiteľ, ale v tom čase nám už vysvetľoval, prečo sa musia tvarovať rukoväte nástrojov a nie ľudská ruka, ako aj ďalšie pre nás neznáme prognózy.
Na záver ešte spomeniem mestský mlyn z roku 1880, ktorý mal prívod vody z Rimavy, roztáčajúci turbíny. Tie potom poháňali mlyn, pílu a generátor na osvetlenie Tisovca. V mlyne býval pán Maťko s manželkou a synmi Jarom a Ivanom – mojimi priateľmi, s ktorými som sa hrával.
Za pôsobenia pána Maťka, mlynára s tovarišmi, mlyn ako celok výborne fungoval a prosperoval. Vďaka neprajníkom a neschopným pracovníkom mesta je dnes všetko zničené. Bola by to unikátna technická pamiatka pre ďalšie generácie.
Ešte krátka poznámka k pitnej vode v Tisovci. Je dodávaná z podzemného jazera a na povrch sa dostáva v štvorhodinovom cykle. A nie je taká zdravá, ako si to Tisovčania pochvaľujú – pretože má vysoký obsah vápnika.
(2010)
Jaroslav Hortenský V
(Spomienky Jaroslava Hortenského, ktorý zomrel v Bratislave 16.11.2011, je použitá z Almanachu spomienok na Tisovec, Vydal Spolok rodákov a priateľov mesta Tisovec, oz, Bratislava, 2010)
































Spomienky na Tisovec, to je teplo, chvenie pre moju dušu a myseľ, nádherný pohľad a pocit z okolitých hôr, potokov, riečky Rimavy a uprostred si leží mestečko plné väčšinou dobrých, kultúrne vzdelaných ľudí, čo je dlhodobá tradícia; rôznych hospodárskych, obchodných a historických budov a hlavne domčekov a sídlisk. Aj keď časť starého Tisovca zbúrali, vďaka rodnému domu V. Clementisa ostalo aspoň námestie čiastočne zachované. Škoda tej budovy, krásnej starej pošty, škoda starého tehlového oblúkového mosta – 500 ročného, škoda krásnej
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-