žila v Amerike, tam aj zomrela. Brat Samo Čepík sa vrátil z Ameriky a patril spolu s mojím starým otcom k predstavenstvu Tisovca v 20.  – 40.  rokoch 20.  storočia. Manželia Čepíkovci vlastnili dva domy – v  jednom bola cukráreň a výroba zákuskov, v druhom bola zelenina, vedľa kaviarne Grand a krčmy. Starý  otec bol Čech  –  rakúsky  občan  z Pařeníc od Čáslavi,  vyučený knihoviazač. Starí rodičia: František Hortenský (1881 – 1951) a Mária Čepíková (1885 – 1972). Moji rodičia: Jaroslav Hortenský (1909 – 1989) a Zlatica Hiadlovská  (1921 – 1983). Deti: Jaroslav Hortenský  (1945) a Danuša Hortenská (1941).
Otec bol dlhoročný poštový zamestnanec vo vedúcej funkcii. Bol mimoriadne  hudobne  nadaný  a  už  ako  7-ročný  pôsobil  v  tamburášskom orchestri  prof. Vraného,  ktorého  pomník  je  na  hrebeni Tŕstia. Otcova generácia bola športovo a spoločensky založená, podieľala sa napríklad na  vybudovaní bazénu, boli  aktívni  v  organizácii  Sokol,  samostatne  si vytvárali kultúrne mládežnícke podujatia.
Tisovčania sa všeobecne združovali a stretávali na konci týždňa v počte 100 až 200  ľudí na okrajoch Tisovca v chatách a piekli „veľkú živánsku“. Otec s matkou boli pekný a milý manželský pár a veľa Tisovčanom prichádzajúcim do Bratislavy pomohli, resp. poskytli zázemie.
Starý otec František, pochádzajúci z Čiech, sa kontaktoval s národovcami z Martina, ktorí mu odporučili Tisovec, kde prišiel v roku 1904 a začal pomáhať v distribuovaní a viazaní písomností v slovenčine. V roku 1906 sa oženil s Máriou Čepíkovou, bola veľmi inteligentná a pracovitá. Okrem môjho otca sa mojim starým rodičom narodila dcéra Ružena. Po vzniku I. ČSR prišlo do Tisovca hodne Čechov – úradníkov, četníkov, učiteľov – na vybudovanie štátnej štruktúry a zabezpečenie štátnej legislatívy. Moja krstná mama Ružena Hortenská si zobrala za manžela četníka Karla Stacha a mali synov Dalibora a Svätopluka Stacha.
Práve Dalibor Stach sa narodil v Tisovci, v dome na námestí v r. 1934 (Slovenská kniha), bol  to  veľmi umelecky  a  technicky nadaný  chlapec, ktorý absolvoval keramickú školu v Čechách, kde sa presťahovala rodina (Ostrov nad Ohří). Stal sa popredným fotografom v ČSR a neskoršie predsedom združenia českých fotografov. Tým sa zaradil medzi popredných tisovských rodákov – umelcov. Bol medzinárodne uznávaný, zároveň vynikal v používaní vlastnej techniky vyvolávania fotografí. Zomrel predčasne po treťom infarkte v roku 1981, keď ešte stihol v roku 1980 navštíviť rodný Tisovec, kde naše rodiny strávili poslednú spoločnú dovolenku.
Spomienky z rozprávania: Tisovec sa skladal z dvoch častí: Tisovec – evanjelická časť, potomkovia starousadlíkov a husitov, a Tisovec – Hámor –  katolícka  časť,  potomkovia nemeckých usadlíkov,  remeselníci,  baníci a hutníci. Dnes už je z toho len torzo.
Každoročne v lete som cestoval z Bratislavy do Tisovca k starým rodičom a najviac ma vzrušovala cesta Brezno – Tisovec. Nádherných posledných 30 kilometrov v horskom prostredí a niekoľko rokov po vojne bolo spestrených prejazdom dreveného mostu, pretože koncom vojny partizáni vyhodili úplne zbytočne kovový most. Trať Brezno – Tisovec bola a je úplne nepoužiteľná pre nákladnú prepravu.
Pýchou Tisovca bola Vysoká pec (VP) na výrobu železa a nákladná lanovka  na  dopravu  železnej  rudy. VP  bola  srdcom Tisovca,  hlavne  pre zamestnanosť  ľudí – pulzom rozvoja mesta. Dokonca  tam boli mestské vaňové kúpele.
Faktory, ktoré viedli k zrušeniu VP:
•  doprava  výrobkov  (t. j.  ingoty  zlievárenského  železa)  sa  konala  obchádzkou cez Fiľakovo do Podbrezovej.
•  po  roku  1960 ČSSR  zakúpila  z Rakúska  štyri  dieselové  ozubnicové horské lokomotívy. Dve prišli aj do Brezna na trať do Tisovca. Boli to obrovské výkonné stroje, ale hneď pri svojej skúške sa začala železničná trať rozchádzať. To vyžadovalo prestavať celú trať, čo by znamenalo obrovskú investíciu – a prerušenie osobnej dopravy, čo bolo vylúčené, pretože vtedy neexistovala rozvinutá autobusová doprava.
•  všetko sa to vyriešilo a urýchlilo znížením kvality dolovanej rudy a vyčerpaním ložiska, VP zrušili.
•  v tomto období sa už začalo s výstavbou VSŽ, mladí odchádzali do Košíc a starší Tisovčania sa trápili s otvorením nového závodu, čo bolo veľmi ťažké a zložité. Našťastie ZŤS Detva sem presunula výrobu bagrov na nákladné autá TATRA, čo pretrváva zhruba dodnes. Proces  zrušenia VP bol nevyhnutný,  len  zostáva otázka,  čo  keby  sa VP zakonzervovala ako posledná klasická VP: nákladná „lanovka“ by sa prebudovala – rekonštruovala na „turistickú lanovku“ a k tomu by sa vybudoval stredne veľký hotel ...?
Koncom päťdesiatych  rokov  sa  vybudovala nová  vápenka  a  v  začiatkoch 60-tych  rokov  (1962)  sa začala bezhlavá  ťažba vápenca podľa  sovietskeho vzoru „komorových odstrelov“. Pre Tisovec to bola hotová pohroma, na poslednom  ťažiacom  stupni  kameňolomu  vyrazili  obrovské otvory, kde napchali obrovské množstvo výbušnín a výsledok bol, že sa zosunula celá stena až po vrchol hory. Dodnes to mám v pamäti, ako sme sa na to pozerali. Celá stena sa nadvihla – a potom zrútila! Neviem, či to bolo trikrát alebo štyrikrát, ale škody, ktoré spôsobili, boli hrozivé. Veľká časť Tisovca – Hámor bola zasypaná kameňmi, boli poškodené okná a strechy. Neskoršie sa zistilo, že je poškodený aj jaskynný systém v uvedenej oblasti a stratila sa povestná dobrá minerálka – „šťavica“. Našťastie sa ju potom podarilo nájsť. Z tohto dôvodu, ak chceli pokračovať v ťažbe, museli začať ťažiť z druhej strany.
V 50-tych rokoch si z Tisovca pamätám, keď ešte ráno zháňal pastier stádo kráv a kôz na pašu. Miestny bubeník pred naším domom vybubnovával oznamy. Pre poštu sa chodilo dvakrát za deň konským poťahom.
Prelom v Tisovci znamenal aj rok 1951 – otvorenie Strednej priemyselnej školy hutníckej, ktorú som absolvoval aj ja v rokoch 1959 – 1963. My priemyslováci sme brigádovali, zalesňovali a hlavne reprezentovali Tisovec v loptových hrách, v atletike, v zápasení, kde sme boli aj majstri kraja.
Bola to výborná škola aj kolektív žiakov a učiteľov. Dodnes sa stretávame s učiteľmi – prof. Bábela, Koško a Keďer – odborníci a veľkí ľudia. Výborná  je aj stavba školy,  internátu a telocvične, a to nielen architektonicky, ale hlavne vnútorným kvalitným riešením.
V roku 1960 sa začal budovať vodovod aj  televízny vykrývač signálu pre Tisovec, tiež za účasti priemyslovákov. Teraz už nebohý profesor Polák bol veľký odborník nielen ako učiteľ, ale v tom čase nám už vysvetľoval, prečo sa musia tvarovať rukoväte nástrojov a nie ľudská ruka, ako aj ďalšie pre nás neznáme prognózy.
Na záver ešte spomeniem mestský mlyn z roku 1880, ktorý mal prívod vody z Rimavy, roztáčajúci  turbíny. Tie potom poháňali mlyn, pílu a generátor na osvetlenie Tisovca. V mlyne býval pán Maťko s manželkou a  synmi  Jarom  a  Ivanom  – mojimi priateľmi,  s ktorými  som  sa hrával.
Za pôsobenia pána Maťka, mlynára s tovarišmi, mlyn ako celok výborne fungoval a prosperoval. Vďaka neprajníkom a neschopným pracovníkom mesta je dnes všetko zničené. Bola by to unikátna technická pamiatka pre ďalšie generácie.
Ešte krátka poznámka k pitnej vode v Tisovci. Je dodávaná z podzemného  jazera  a  na  povrch  sa  dostáva  v  štvorhodinovom  cykle. A  nie  je taká zdravá, ako si to Tisovčania pochvaľujú – pretože má vysoký obsah vápnika.
(2010)

Jaroslav Hortenský ^V

(Spomienky Jaroslava Hortenského, ktorý zomrel v Bratislave 16.11.2011, je použitá z Almanachu spomienok na Tisovec, Vydal Spolok rodákov a priateľov mesta Tisovec, oz, Bratislava, 2010)