k útlej knižôčke. Lebo tak dlho som sa richtoval na stretnutie s PANIautorkou, či už v Prešporku kraj Dunaja, kde bývala naposledy, alebo v  Tisovci, odkiaľ „pochodila“ - pod Hradovou či v Losinci - až… Až prišiel rok 2006. Mináčka mi odišla a ja jej už nemôžem inak ako takto veľmi pekne osobne poďakovať za jej kamienôčky. Lebo táto jedna z najútleších knižôčok je obrovskou studničkou zurčiacej vody, telo a hlavne ducha osviežujúcej. Tam spoza bazéna - z Losinca, hľadiac na podvečernú Hradovú som veľa ráz sedával pri nej, dumajúc nad zložitosťami sveta a pritom tak jednoduchého!  Áno, Libuška, boli to také tie tvoje kamienky… čo ma vracali a vracujú späť do rodného kraja; do gemerského mestečka  zovretého vchmi Hradovou, Kozákom, Čremošnou a Tŕstím. Nemôžem sa ti za tieto naozaj KAMIENKY od Rimavy osobne už poďakovať ani na Vlčkovej; ani „na námestiu  tisouskom“.
Čo nevidieť už viac než päť rokov nemôžeš motorkou od rýchlika Horehronec „louká“ Furmancom do nášho Tisovca prísť. Ale, no… ani ja. Zostarel som, moja varovkyňa, zostarel. Vekovo! Ale inakši – som furt ako „regrút“ Tisovec opustiavajúci  – veselý, usmiaty, optimistický. Vďaka za to patrí aj Pani autorke Libuši Mináčovej. Stála mi nad kolískou, v kočíku vozila, do sveta šíreho pred maturitou vypravovala. Že to dopadlo inak – no: tvrdá hlava samostatná.
Ona sama ale v láske svoje deti povychovávala, „ovrabčila“; mňa aj hoc´ nepriamo k internetu priviedla. „Malý“ Vlado, Zuzka, Veronka…, uvidím vás dakoho, dakedy?  Či nám ostanú už len vašej mamičky kamienky? Veď tieto jej kamienky sú ako míľniky, pyramídy, majáky svietiace nám na cestu. Mne v „cudzine“, vám, „detváky“, v otčine.
Celá knižôčka je útlučká, ale citom preplnene kypiaca! Čo krásy kraja nášho gemerského je v nej obsiahnuté! Žasol som a žasnem. A že som za život dačo knižiek poprečítal… Rôznych.  Ale na takom malom mieste toľko lásky a tepla k svojmu kraju  som nevidel, nenašiel.
Na starosť som zmäkol… Figu, Pán Boh mi adaj rozum dal. Tak sa dostávam tam, kde som nesmel byť – k písaniu, tvorbe… Nuž, Libuška Mináčová, nielen Kamienky z Rimavy, ale aj Kamienky z Nisy môžu sa objaviť. Pán Boh vie…, ale tebe aspoň takto ešte raz ďakujem.
Pavel Ján Buvala

Maj Gemer