k útlej knižôčke. Lebo tak dlho som sa richtoval na stretnutie s PANIautorkou, či už v Prešporku kraj Dunaja, kde bývala naposledy, alebo v Tisovci, odkiaľ „pochodila“ - pod Hradovou či v Losinci - až… Až prišiel rok 2006. Mináčka mi odišla a ja jej už nemôžem inak ako takto veľmi pekne osobne poďakovať za jej kamienôčky. Lebo táto jedna z najútleších knižôčok je obrovskou studničkou zurčiacej vody, telo a hlavne ducha osviežujúcej. Tam spoza bazéna - z Losinca, hľadiac na podvečernú Hradovú som veľa ráz sedával pri nej, dumajúc nad zložitosťami sveta a pritom tak jednoduchého! Áno, Libuška, boli to také tie tvoje kamienky… čo ma vracali a vracujú späť do rodného kraja; do gemerského mestečka zovretého vchmi Hradovou, Kozákom, Čremošnou a Tŕstím. Nemôžem sa ti za tieto naozaj KAMIENKY od Rimavy osobne už poďakovať ani na Vlčkovej; ani „na námestiu tisouskom“.
Čo nevidieť už viac než päť rokov nemôžeš motorkou od rýchlika Horehronec „louká“ Furmancom do nášho Tisovca prísť. Ale, no… ani ja. Zostarel som, moja varovkyňa, zostarel. Vekovo! Ale inakši – som furt ako „regrút“ Tisovec opustiavajúci – veselý, usmiaty, optimistický. Vďaka za to patrí aj Pani autorke Libuši Mináčovej. Stála mi nad kolískou, v kočíku vozila, do sveta šíreho pred maturitou vypravovala. Že to dopadlo inak – no: tvrdá hlava samostatná.
Ona sama ale v láske svoje deti povychovávala, „ovrabčila“; mňa aj hoc´ nepriamo k internetu priviedla. „Malý“ Vlado, Zuzka, Veronka…, uvidím vás dakoho, dakedy? Či nám ostanú už len vašej mamičky kamienky? Veď tieto jej kamienky sú ako míľniky, pyramídy, majáky svietiace nám na cestu. Mne v „cudzine“, vám, „detváky“, v otčine.
Celá knižôčka je útlučká, ale citom preplnene kypiaca! Čo krásy kraja nášho gemerského je v nej obsiahnuté! Žasol som a žasnem. A že som za život dačo knižiek poprečítal… Rôznych. Ale na takom malom mieste toľko lásky a tepla k svojmu kraju som nevidel, nenašiel.
Na starosť som zmäkol… Figu, Pán Boh mi adaj rozum dal. Tak sa dostávam tam, kde som nesmel byť – k písaniu, tvorbe… Nuž, Libuška Mináčová, nielen Kamienky z Rimavy, ale aj Kamienky z Nisy môžu sa objaviť. Pán Boh vie…, ale tebe aspoň takto ešte raz ďakujem.
Pavel Ján Buvala
Maj Gemer
štvrtok, 16 jún 2011 23:53
Mináčka mi odišla a ja jej už nemôžem osobne poďakovať za jej kamienôčky Doporučený
Napísal(a) Pavol Ján Buvala
Pred pár dňami sa mi pri činnosti dôchodcovského ombudsmana dostala na obrazovku PC zmienka o spisovateľke Libuši Mináčovej z Tisovca pochádzajúcej. Aj ma kus zaskočila zmienka, že vraj sa narodila v Rimavskej Sobote; obidve mestá sú ale na slovenskom Gemeri. Tak jej „… ale som Gemerčanka…“ nadobúda konkrétnosť, čo do miesta. Čo do jej činnosti, bol som srdcovo zasiahnutý jej poslednou knižôčkou Kamienky z Rimavy.
Patrí sa mi hneď na začiatku sa pekne poďakovať „dievčatám“ z Knižnice Mateja Hrebendu z Rimavskej Soboty, vďaka ktorých ochote som sa dostal k údajom a na bežnom knižnom trhu aj
Zverejnené v
Tisovec


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a